Martin Čičvák dôverne pozná maniery herečiek i divadelných riaditeľov. Jeho neľahký text zvládol režisér Rastislav Ballek s eleganciou.
Recenzia: Kukura
Divadlo Aréna Bratislava
Martin Čičvák: Kukura
Réžia: Rastislav Ballek. Dramaturgia: Martin Kubran. Scéna: Hans Hoffer. Kostýmy: Marija Havran.
Hrajú: Jana Oľhová, Alexander Bárta, Martin Hronský, Marián Prevendarčík, Radomir Milić, Juraj Hrčka.
Premiéra: 29. mája.
Hra Kukura odkazuje na Divadelníka rakúskeho dramatika Thomasa Bernharda, ktorej jadrom je monológ herca túžiaceho po veľkosti, zažívajúceho však len provinčnosť. Martin Čičvák prevzal bernhardovskú poetiku i životný pocit a naplnil ho slovenskými reáliami.
Podoba čisto náhodná
V tejto krajine sa vraj nič nezmenilo za posledných päťdesiat rokov, je úplne jedno, čo robíš, všetko sa ti nakoniec prepečie. Umelecká prostitúcia sa oceňuje prestížnymi cenami. Bulvár je legalizovaný ako najvyššia štátna kultúra.
Podoba medzi postavou Kukuru a známym hercom je určite čisto náhodná - inak by tento text mohol kdekto vnímať ako vyrovnávanie si veľmi starých účtov. Ide nesporne o ďalší krok k vytváraniu kukurovskej legendy, našťastie však aj o polemiku s ňou, proti ktorej musel Kukura ako divadelný riaditeľ prejaviť istú dávku nadhľadu.
K istej miere úprimnosti sa hlavná postava dopracováva až v štádiu zošúverenej bábky v rukách iných. Scéna s mŕtvou matkou patrí medzi najsilnejšie. „Nepi, Ďurko,“ kára matka láskavo svojho staručkého syna. V tejto chvíli sa herec priznáva aj k pocitom emigranta, ktorý v cudzej krajine hral v jazyku, ktorému poriadne nerozumel.
Štyria Kukurovia
Pripúšťa aj vlastné zaľúbenie v martýrstve, prechod z izolovanej totality do totálnej izolácie. Kruh ohovárania sa uzatvára. K dojímavosti záveru prispela fascinujúca bábka Ivana Martinku. Možno sa finále mohlo urobiť ešte výraznejšie, režisér Ballek si však celkovo poradil s týmto neľahkým textom s eleganciou.
Hrať Kukuru bez Kukuru sa dá len ťažko. V pripravovanej českej verzii, ktorú v pražskom Činohernom klube bude režírovať Čičvák, bude Juraj Kukura sám vystupovať. Tu sa táto postava delí medzi štyroch mladých hercov, takéto riešenie má svoje úskalia, určite však menšie, ako zlá kópia dobrého herca. Zo štvorice vynikli predovšetkým monológy prednesené Mariánom Prevendarčíkom.
Na dlhý čas si v hre berie slovo tá, ktorá mala šťastie, že trochu inak vyzerá. Slávna herečka sa sťažuje na život v pokluse medzi Bratislavou a Prahou, chváli režiséra, že posúva hercov, chváli Kukuru, že vo svojom divadle buduje kultúru, zároveň mu však túži prepisovať antické hry, lebo ona vie najlepšie, čo ženy cítia. „Talentovaných ľudí je málo. Všetko musíme hrať my,“ komentuje svoje obsadzovanie. Vtipná je pasáž s herečkinou dobre utajenou charitou. Jana Oľhová je v tejto postave excelentná.
Produkcia využíva náročnú scénu vyrobenú do inej produkcie, ktorá však paradoxne v tejto akoby našla aj lepšie uplatnenie. Uverejnenie nezoškrtaného textu je obrovským bonusom.
Všetci tam neboli
Premiéra bola sama osebe divadelným happeningom. Riaditelia komerčných televízií si prišli vypočuť, ako popoludňajšie série vysielané v hlavnom vysielacom čase kazia vkus národa. Minister kultúry sa dozvedel o celonárodnom kultúrnom fiasku, Alexander Bárta ako jeden z Kukurov hovoril o hercoch, ktorí v národných divadlách zostávajú len preto, aby mali nejaké spoločenské postavenie.
Všetci, ktorí by sa hrou mohli cítiť dotknutí, však na nej predsa len nemohli byť. Našťastie je to aj divadlo, nielen úzkoprsý pamflet.
