MILAN ONDRÍK zažil detstvo ako zo starej čítanky - pásol kravy, kosil lúky, vyrezával z dreva. Aj v nitrianskom divadle mu veľmi často dávali postavy dedinských chlapcov. V Slovenskom národnom divadle si však nedávno poradil aj s hrdým generálom Coriolanom. Tvrdí, že divadlo hrá preto, že sa so svojimi zážitkami nechce trápiť sám.
Ako sa chlapec z oravskej dedinky prihlási na VŠMU?
Nevedel som, kam mám po strednej ísť a ako deti sme hrávali v Liesku aj divadlo. Máme veľký kulturák, odohralo sa to vždy len raz, na Vianoce, pán farár vyhlásil v nedeľu na omši, že bude divadelné predstavenie. Babky plakali, všetci boli šťastní.
Aká bola vaša prvá rola?
Vybehol som na scénu a povedal som. „Strýko Lipák, choďte rýchlo, vaša žena sa topí, ale rýchlo poďte.“ Hral som mlynárovho syna, mama mi dala do vrecúška múku, vysypal som si ho celé na seba, len sa tak zo mňa prášilo. Nedávno som to videl na videu, skoro som tomu neveril. Ale okrem toho som aj recitovával. Do Liesku prišiel učiteľ zo Žiliny Jaroslav Broz, ktorý neskôr robil aj v amatérskom divadle K. On mi vyberal odvážne básničky do súťaží. Recitoval som Danila Charmsa či úryvky z Majstra a Margaréty od Bulgakova, či z próz Dušana Mitanu. Hovorili, že je to pre mňa ťažké, museli sme učiteľky presviedčať, že tomu rozumiem veľmi dobre.
Čím by ste boli, keby ste neboli hercom?
Určite rezbárom. Študoval som rezbárstvo na strednej škole a stále ma to neopustilo. Aj teraz v lete chcem niečo vyrezať, dokúpil som si aj dláta.
V nitrianskom Divadle Andreja Bagara hráte už desať rokov, no väčšina Slovákov vás pozná len ako Nora z Paneláka. Ako vnímate svoje účinkovania v seriáloch?
Je to práca ako každá iná a snažím sa ju urobiť najlepšie, ako viem.
Milan Ondrík ako Ďurko v komédii Statky zmätky od J. G. Tajovského. Inscenácia bola
nominovaná na cenu Dosky 2008 v kategórii najlepšia réžia (Ľubomír Vajdička)
a dodnes patrí medzi najúspešnejšie predstavenia nitrianskeho Divadla Andreja Bagara
Väčšiu rolu ste mali nedávno v seriáli Keby bolo keby 2. Ako vznikal?
Keby bolo keby 2 robil prakticky ten istý tím ako Panelák, ale mali sme na to viac času. Robili sme osem obrazov za deň, kým pri denných seriáloch sa bežne robí šestnásť. Moju postavu rozpísali zaujímavo a na pľaci vládla taká dobrá atmosféra, že som sa tešil na každý filmovací deň. Divadlo je však pre mňa na prvom mieste, bez neho by som sa ako herec nikam nevyvíjal.
Nečaká na vás nejaká väčšia filmová rola?
Minulé leto sme nakrútili film Tiger s režisérom Jurajom Krásnohorským. Som zvedavý, ako to vypáli, ale bolo to super, hral som tam medzi zvieratami v zoo.
Posledné mesiace chodíte hore-dolu medzi Bratislavou a Nitrou, však?
Teraz je to lepšie, lebo už neskúšam novú inscenáciu. Pri Coriolanovi som si v SND nemohol dovoliť vynechať jedinú skúšku. Nakrúcať som mohol len v nedeľu alebo medzi skúškou a predstavením. Bol som rád, že som to vôbec stíhal.
Po prvý raz ste mali možnosť hrať v Slovenskom národnom divadle a hneď prišla hlavná rola v špičkovej inscenácii.
Nešiel som do Národného len preto, že je to národné. Šiel som tam za prácou s úžasným slovinským režisérom Diegom de Breom. Po deviatich rokoch v nitrianskom divadle bolo pre mňa osviežujúce pracovať aj s iným kolektívom.
V čom bol Diego de Brea iný ako režiséri, s ktorými ste spolupracovali predtým?
Už len svojou národnosťou a naturelom. Diego je silná osobnosť, má veľmi veľa energie a jasný názor na svet. Úžasné bolo, že nemal predsudky, správal sa rovnako ku všetkým. Je to úplný blázon, zažratý do svojej práce. Aj keď sme nemali skúšku, išli sme s ním do priestoru a len sme sa tam zabávali, urobili sme veľa scén, ktoré sa potom nedostali do výsledného tvaru, ale boli pre nás inšpiratívne. Boli to však aj veľmi ťažké skúšky, keď sme už nevládali. Pri tejto inscenácii som sa však utvrdil v tom, že divadlo má zmysel a chcem ho robiť.
V komédii Sardinky na scénu! (Michael Frayn) so Zuzanou Moravcovou
Aký zmysel má divadlo pre vás?
Svoje zážitky, myšlienky, skúsenosti - aj tie negatívne - potrebujem dať zo seba von, lebo sa s nimi nechcem trápiť sám. Divadlo je pre mňa terapiou a dúfam, že aj pre divákov.
Navonok pôsobíte bezstarostne, ako večný chlapec. Kde schovávate problémy?
Problémy neschovávam, hrám o nich na javisku. A v osobnom živote je pre mňa oporou rodina. Držíme pokope. Okrem toho, že sa navštevujeme, každý rok máme „letné stretnutie všetkých súrodencov“ – tento rok bude už šieste.
Vy to musíte pomaly organizovať ako festival, však?
Musíme, lebo je nás veľmi veľa. Keď sa stretneme, ideme do humna a sadneme do rebriňáka, na ktorom nás otec vždy brával na pole. Vždy si robíme aj spoločnú fotku, na ktorej sme odfotení od najmenšieho po najväčšieho.
Zvládate robiť všetky gazdovské práce?
Áno, aj kosiť viem, len dojenie som nechával na mamu, ona je profesionálna dojička a moje mlieko bolo vždy hnedé.
Mali ste skoro ideálny socialistický pôvod – „máma dojárka“.
Nebol náhodou otec traktoristom? Otec bol zvárač v meste, v Trstenej. Traktoristom bol len doma.
Nechýba vám manuálna práca?
Chýba. V detstve som musel pracovať okolo gazdovstva. Vtedy som to niekedy nenávidel. Dnes to milujem, lebo manuálna práca je už pre mňa len relax.
Milan Ondrík v roku 2002 v hre českého dramatika Petra Zelenku
Príbehy obyčajného šialenstva. V réžii Svetozára Sprušanského ju
inscenovalo Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Koľko vás teda doma bolo?
Mám tri sestry a troch bratov. V rebríčku som druhý najmladší. Doma už nie je nikto, všetci sme sa rozutekali do sveta. Máme veľmi rôznorodé povolania - brat je katolícky kňaz, bol dlho na Sibíri, teraz je na východe Slovenska. Ďalší je policajt a robí v pobočke OSN vo Viedni, ďalší zas murár, jedna sestra je ekonómka, druhá bábkoherečka, tretia študuje na medicíne.
Brat začal študovať teológiu ešte za socializmu?
Áno, a nebolo to jednoduché. Boli sme naňho veľmi pyšní, keď ho vysvätili za kňaza. Bol to veľmi emotívny zážitok vidieť nášho brata v kňazskom rúchu. Trochu som mu aj závidel, čo dosiahol. Možno práve preto sme sa aj my ostatní rozišli po svete, aby sme niečo dokázali.
Aký máte vzťah k viere?
V tom máme dosť jasno. Všetci z najbližšej rodiny veríme. V lete nám brat robí omšu v prírode, postavíme si len taký jednoduchý kríž z haluzí, provizórny oltár a je to silný zážitok. Mama chodí do kostola často, ja sa snažím aspoň v nedeľu. Človek tam myslí aj na veci, ktoré presahujú našu realitu. Nechcem sa rúhať, ale je to podobné s divadlom v tom najlepšom zmysle. Aj v kostole, aj v divadle má človek možnosť zamyslieť sa nad sebou, prehodnotiť svoj život a duševne sa očistiť. Navyše, v oboch prípadoch treba veriť – v kostole Bohu, v divadle hercovi.
Ako sa vám hrala postava arogantného Coriolana, ktorý prostými ľuďmi pohŕdal?
Coriolanus nie je arogantný. Coriolanus je zásadový a nevie zo svojich zásad popustiť, preto môže vyznievať trochu arogantne. Pohŕda sprostými a nie prostými ľuďmi. Hrá sa mi to už dobre, ale cesta k tejto postave bola náročná, Diego ma však viedol pevnou rukou.
Inscenácia Koniec hry podľa prózy Dušana Mitanu, v ktorej hráte hlavnú postavu, sa odohráva za socializmu. Aké máte spomienky na tieto časy?
Pamätám si ich len cez drobnosti. Bol som chlapec a všetko som vnímal detskými očami. S režisérom Romanom Polákom sme netlačili na tému komunizmu, skôr na tragédiu ľudského charakteru.
Čo bolo na postave intelektuála režiséra Petra Slávika pre vás najťažšie?
Vražda. Nechcel som si priznať, že ju v sebe mám. Nikoho som síce nezabil, ale myslím si, že predpoklady na ňu máme všetci, len niekto ich u seba neodkryje. Po tomto zistení mi bolo veľmi ťažko. V jednom momente som sa zľakol dokonca celej roly.
Dráma s kriminálnou zápletkou Koniec hry (Dušan Mitana) v réžii
Romana Poláka. Milan Ondrík je vrahom a Ján Greššo jeho otcom
Rozprávali ste sa o tom aj s režisérom?
Keď režisérovi dôverujem, poviem mu všetko, aj veci, ktoré vie len moja najbližšia rodina. Aj s Diegom sme sa potrebovali vzájomne pootvárať, aby sme mohli spoločne niečo zmysluplné vytvoriť. Divadlo už pre mňa nie je len o potlesku a úspechu, ale hlavne o odkrývaní hlbokých problémov.
V Nitre ste stále číslo jeden v anketách o najobľúbenejšieho herca, či nie? Zastavujú vás obdivovateľky aj na ulici?
Ale áno, aj výskajú... Čo by som kedysi za to dal! V každom z nás je túžba po úspechu, ale v rebríčku hodnôt to u mňa už určite nie je na prvom mieste. Ankety nepreceňujem. Dostanem za víťazstvo v ankete sto eur, pozvem v bufete kolegov na oslavu a miniem stopäťdesiat. Toto je moja anketa.
Nie je vám ľúto za muzikálmi, ktoré sa v nitrianskom divadle často hrávali?
Stále sa aj hrávajú, takže mi nemá byť za čím ľúto. Nie som typický muzikálový herec, rád spievam, ale aj v muzikáli sa sústredím skôr na svoj herecký výkon. Teraz rád rapujem. Dostali ma do toho kamaráti - raperi, ktorých som spoznal pri Príbehu ulice. Počúvam ich texty, baví ma, že majú názor.
Súhlasíte s ich postojom?
Často mám pocit rebela a dostávam sa do konfliktov. Trikrát som dostal bitku aj od fašistov - v Nitre aj v Bratislave – to som ešte nosil dlhé vlasy. Bol som aj obeťou incidentu, keď prišlo do podniku asi tridsať neonacistov, medzi nimi aj mnohí starší, začali hajlovať, zbili viacerých bejzbolkami – vrátane mňa - a na druhý deň bolo v správach, že sa nič strašné vlastne neudialo. V Nitre ich vidím viac, je to menšie mesto, ale už sa to trochu upokojilo. Keď chodím na hokej, mám niekedy pocit, že držím palce s tými, ktorí ma pred pár rokmi zbili.
Každoročné letné stretnutie súrodencov Ondríkovcov v Liesku na Orave.
Tri sestry a štyria bratia vyprodukovali už celý zástup potomkov
O čom je fanúšikovanie?
Je to super pre duševnú hygienu. Človek si môže zakričať na hráčov, na rozhodcu, prípadne hodiť po ňom niečo, ako sa kedysi v divadle hádzalo po hercoch. S dramaturgom Danom Majlingom sme najväčší fanúšikovia, podporujeme Nitru. Ale išli sme napríklad aj do Poľska, keď naši futbalisti hrali kvalifikačný zápas o postup na majstrovstvá sveta, ale nakoniec sme sa tam ani nedostali. Zapadli sme po ceste do snehu a ubytovali sme sa v najbližšom penzióne, ale ešte aj v tom hoteli vypadla elektrina, takže sme nemohli ten zápas ani len pozerať v televízii. Tak sme ho počúvali len v rádiu zabalení do vlajky.
Pomaly sa začína sezóna Teatra Tatra, tešíte sa?
Samozrejme. Aj keď sa nám ťažšie organizujú predstavenia, lebo každý z nás má iné záväzky, iné termíny. Ale Teatro Tatro je pre každého z nás niečím mimoriadnym. Stretávame sa tam ako kamaráti, aj s rodinami, vieme spolu žúrovať aj poplakať si. Je to naša vášeň, tešíme sa, keď sa stretne kompletná partia. Dúfam, že oprášime aj Proroka Iľju, hoci šapitó, v ktorom hrávame, máme už v dezolátnom stave. Kým si ho postavíme, sme už aj dosť unavení. V Prorokovi sa to však hodí, lebo tam hráme zrobených dedinčanov.
Ako na vaše predstavenie v Maringotke reagovali v Kanade?
Odohrali sme tam asi päťdesiat predstavení. V Kanade nás nikto nepoznal, mysleli si, že prišli nejakí rumunskí cigáni. Hrali sme na námestiach pre veľké davy, v školách pre deti, ale aj na predmestiach pre pár okoloidúcich. Tuto na Slovensku nás väčšinou spájajú s Partičkou a improvizáciami, ale to predstavenie bolo vopred naskúšané.
Chceli by ste robiť aj improvizácie v Partičke?
S chalanmi by som nemal problém, aj pri skúškach v divadle sa najprv trochu improvizuje, ale ja mám radšej divadlo s jasným cieľom, keď vieme, odkiaľ a kam chceme ísť.
Ako zvládate partnerstvo s herečkou z toho istého divadla? Zmestia sa do rodiny „dva klavíry“, dve kariéry?
Keby bol druhý klavír taký komplikovaný ako ja, určite nevydržíme, ale Zuzka je boží človek, ona ma veľmi podporuje vo všetkom. Pýtajú sa ma, či nežiarli, že teraz menej hrá, odpovedám, že určite nie, lebo ona je súčasťou mojej kariéry, ona ma tlačí dopredu, berie na seba veľmi veľa vecí, ktoré by som mal riešiť ja. Obidvaja sme teraz šťastní, že máme Adama, Zuzka si to užíva.
V čom ste sa zmenili, keď sa vám narodilo dieťa?
Bál som sa, čo sa so mnou stane. Ale nič sa nezmenilo, len som obohatený o krásnu skúsenosť. Je to perfektné, neviem si už bez Adama predstaviť život. Každý, kto má dieťa, vie, o čom hovorím.
So svojou partnerkou, herečkou Zuzanou Moravcovou a spoločným synom Adamom
Milan Ondrík (1980)
Vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave, od roku 2002 pôsobí v Divadle Andreja Bagara v Nitre, kde stvárnil desiatky výrazných úloh. Medzi najzaujímavejšie z nich patrí Francek v Mariši bratov Mrštíkovcov, Michel Kolhaas v Tasnádiho Verejnom nepriateľovi, Jano Ďurčiak v Piargách.
Výrazná bola aj jeho postava Danusa Haliona v oceňovanej hre Portia Coughlanová či postava Ďurka v Statkoch zmätkoch. V poslednej sezóne hral Petra Slávika v dramatizácii Mitanu Koniec hry či v experimentálnej Kuchyni.
Hral aj v operete Modrá ruža, v muzikáloch Kabaret či Adam Šangala, kde stvárnil titulnú rolu. Na javisku Činohry SND hosťoval v Shakespearovom Coriolanovi. Hral aj vo filmoch Kruté radosti a Muzika, v seriáloch Panelák či Keby bolo keby. S herečkou Zuzanou Moravcovou má syna Adama.
