Toto má byť umenie?

„Občas sa okolo sôch vo verejnom priestore strhne diskusia, ale po krátkom čase sa opäť stávajú neviditeľnými," hovorí výtvarník Milan Vagač, ktorý práve vystavuje v Bratislave.

Aj o tom, že sme často neviditeľní a zároveň nevidiaci rovnako ako sochy stojace okolo nás, hovorí svojimi dielami Milan Vagač.

Zodrané linoleum, kde sa iste čosi spálilo, koberec ošúchaný od nôh gauča a v malých visiacich rámoch, špongia, čakajúca už len na vyhodenie či slaná palička, čo sa občas ocitne pod tým gaučom. Milan Vagač rád vkladá divákom do úst otázku, či „toto má byť to umenie“.

Do bratislavskej Galérie 19 preniesol v rámci výstavy Archeológia všednosti kompletné podlahy jedného bytu aj so spomínanou špongiou či paličkou. Zaujímalo ho, do akej miery ovplyvní minimálne množstvo prostriedkov správanie ľudí, ktorí sa ocitli v relatívne cudzom, neosobnom galerijnom priestore a zároveň boli „doma“. Deti prítomné na vernisáži skôr vnímali to druhé, začali sa na koberci hrať.

Trojica dverí skrývajúca fiktívnu realitu, ktorá akoby bola súčasťou priestoru a nie dielom, zaujala aj porotu ceny Essl Art Award.

Dvere, čo vedú ni(e)kam

S podobným zámerom urobil aj inštaláciu Inside the room, ktorá mu nedávno priniesla ocenenie pre mladých umelcov Essl Art Award. Trojicu dverí môžete stále vidieť na výstave v bratislavskej galérii Medium. „Mnoho ľudí si ich na prvý pohľad ani nevšimne a možno len prejde okolo,“ hovorí Vagač. Tieto pasce má rád. „Sledujem tým štruktúru vzťahov medzi divákom a dielom, medzi skutočnosťou a fikciou,“ hovorí študent piateho ročníka VŠVU (ateliér prof. Daniela Fischera).

Tento princíp vystupuje do popredia vo všetkých jeho projektoch. Dôležitá je myšlienka. "Necítil by som sa dobre, keby som zviazaný jedným médiom," hovorí na tému toho, že svojim projektom dáva rozličné formy. Nedávno ste ho možno v uliciach hlavného mesta videli ťahajúc veľký mramorový podstavec na červenom špagáte. Alebo aj nie.

Nevidiaci a neviditeľní

„Bol som akoby neviditeľný. Ľudia vôbec nereagovali, nesledovali ma, nezastavovali sa, nepýtali sa. A pritom, ten objekt bol veľmi hlučný. Minimálne zvukom upútaval pozornosť,“ komentuje Vagač akciu, počas ktorej chodil po uliciach s mobilným podstavcom.

„Z mojej strany šlo o priamu reakciu na zvýšený vznik, zánik a presun sôch vo verejnom priestore, čo je pre toto médium veľmi netradičné, majú predsa mať istú trvácnosť, byť bodom spoločenskej pamäte“ hovorí, „zároveň som hľadal chyby v mestskom prostredí. Napríklad modré dlaždice prerastené trávou kdesi pri chodníku. Kedysi tam bol bufet, ale kto si na to pamätá?“

Pôvodné funkcie mnohých objektov sú nečitateľné, tak ako sú občas nečitateľné, prehliadané funkcie sôch. „Občas sa okolo nich aj strhne diskusia, ale po krátkom čase sa opäť stávajú neviditeľnými, tak ako ja so svojím podstavcom“ hovorí.

Výstup práce Mo(nu)ment, ktorého súčasťou sú fotografie a video môžete práve vidieť v Galérii 19 v druhom pokračovaní jeho výstavy. Ale nie je tam iba Mo(nu)ment, ale aj maľby. Veď ešte nedávno sa zdalo, že Vagač bude „čistým“ maliarom. On však dokazuje, že stavať na svojich overených postupoch mu nestačí. To, čo robí, je dômyselné a veľmi presvedčivé. Až tak, že sa pri jeho dielach pokojne môžete pýtať.

Súčasťou výstavy Mo(nu)ment je aj séria fotografií či video ukazujúce mobilný podstavec v rôznych častiach hlavného mesta.

Funkčné kvetináče, alebo čosi, čo tu skrátka zostalo?

V maľbách kombinuje Vagač formu priam technického obrazu - "systému, v ktorom žijeme", ktorý vytvára veľmi dlho a systematicky s rýchlou, niekoľko sekundovou gestickou maľbou.