„Zastali pri zábradlí. Zavrela oči, chrbát dlane si priložila k lícu. Rozosmiala sa prirodzeným, pôvabným smiechom,“ číta Dado Nagy v úvode prvej z Dvoch poviedok o láske (vyd. Kniha do ucha) od Ivana Alexejeviča Bunina takým napätým hlasom, akoby sa už-už niečo veľké malo stať. A naozaj, stalo sa. Mámivá hudba Juraja Dobrakova utíchla. „Na tejto mladej žene, bolo všetko pôvabné,“ dodáva už rozhodným hlasom muž, ktorý sa práve zaľúbil. Na tejto audioknihe je tiež všetko pôvabné, je predsa o láske.
Nedá sa pochybovať
Nebyť v rozprávaní o dvoch poviedkach Bunina aspoň trochu patetickými, by bolo neprístojné. Veď mohli by sme sa azda s ironickým úškrnom pozerať na trápenie nešťastného plukovníka, ktorý počas jednej noci zažil úpal? Áno, presne tak - úpal počas noci vo veľkej, dusnej izbe. Ale nielen on je postihnutý týmto neduhom. „Akoby sme obaja dostali úpal,“ hovorí mu neznáma mladá žena, ktorá hneď nasledujúce ráno zmizne z jeho života. Aké tragické, veď čo má teraz robiť on, ako sa má zbaviť „náhlej, nečakanej lásky“?
Ivan Alexejevič Bunin, známy ruský prozaik a esejista, ktorého dielo bolo ocenené aj Nobelovou cenou, do najmenších detailov opísal prostredia, v ktorých sa plukovník bezhlavo osamotene túla po noci vášne aj tie parížske, kde postarší muž narazí na ďalšiu, nemenej krásnu ženu a akosi si na ňu „zvykne“.
Dobrakov tak precízne do jeho slov uložil hudbu, ako keby odjakživa k týmto príbehom patrila, ako keby znela aj v tomto momente, keď sa celkom rovnaké udalosti odohrávajú kdesi ďaleko. Dramatický tón hlasu Dada Nagya sa môže na malú chvíľu javiť ako prehnaný, ale predsa len, veď tu ide o všetko, o život – o lásku.
O krehkom ničivom cite
Poviedky Úpal a V Paríži napísal Bunin, ktorý prejavil nespokojnosť s boľševickou revolúciou v Rusku a emigroval do Paríža, s odstupom pätnástich rokov. A hoci ich dej je odlišný, obe rozprávajú o cite plnom krásy, zraniteľnej krehkosti a tragiky s náramnou pokorou a odovzdanosťou, všetka irónia ide zrazu bokom.
„Dôležité informácie o nahrávke“ na prebale hovoria, že nad tvorcami ich zvukovej podoby sa „oceľovomodré nebo bronelo nespočetne veľakrát.“ Zároveň však dodávajú, že sú pánovi Buninovi nesmierne vďační. My sme vďační zasa im. Dali Buninovým príbehom tú správnu formu.
