Z citového života môžu byť veľké starosti aj pekný film. V Imaginárnych láskach nadväzuje kanadský režisér Xavier Dolan na stratenú sviežosť kinematografie.
Na kinematografii je dobré to, že sú v nej isté obmedzenia, vravel režisér Jean-Luc Godard. Nezdalo sa mu to vyslovene zlé, len ho to trochu pocvičilo v schopnosti vycítiť chvíľu, keď „možno nejaké veci urobiť“ a snažiť sa „byť slobodný prostredníctvom obmedzení“.
Kanadský režisér Xavier Dolan po ňom asi čosi zdedil. Keď prišiel s filmom Zabil som svoju matku, vyhlásili ho za objav festivalu v Cannes a pokračovateľa francúzskej novej vlny. Konkrétnejším prejavom tohto dedičstva bolo, že po nakrúcaní zostal úplne bez peňazí a žiadne nové nenašiel ani na svoj nový film. Takže sa musel rozhodnúť pre čosi jednoduché.
S čím máš problém
Vyšli z toho Imaginárne lásky. Naozaj sú jednoduché, slobodné a zdá sa, že aj úprimné. Dolan hovorí, že scenár napísal vo vlaku z Toronta do Montrealu. Aj zhrnúť to možno celkom stručne, je to film o láskach, zaľúbenosti a rôznych štádiách a stavoch, ktoré s tým súvisia.
Imaginárne lásky
Les Amours imaginaires, Kanada, 2010, 95 minút
Scenár, réžia, strih: Xavier Dolan. Kamera: Stéphanie Anne Weber Biron.
Hrajú: Monia Chokri, Niels Schneider, Xavier Dolan
Premiéra v SR: 2. júna
Jedna časť vyzerá ako teoretická štúdia, vzorka mladých Kanaďanov v nej rozpráva o svojich skúsenostiach a riešeniach, keď je láska neopätovaná alebo keď sa skončí. „Po večeri som zaplatil len polovicu účtu, nech je odkaz jasný,“ hovorí jeden. „Šla som sa pozrieť, kde býva a pred domovníčkou som sa tvárila, že ho poznám od detstva,“ hovorí druhá. „Poznám to vzrušenie, keď mám emailovú schránku vysvietenú boldom, aj to vytriezvenie po kliknutí, keď tam nájdem reklamnú správu od Amazonu.“
Zvyšok je už zasnívanosť, pobláznenosť, zaslepenosť, citlivosť, nešikovnosť, smútok aj rozčarovanosť v praxi. Sám Xavier Dolan hrá jedného zaľúbeného, ako je v citovom zmätku z toho, že do toho istého chlapca sa zaľúbila aj jeho najlepšia kamarátka. Nenápadne pozorujú, kto má väčšie šance, chcú medzi sebou súťažiť, ale nechcú si veľmi ublížiť. Nechcú si to ani priznať, tak z toho prepadajú frustrácii, čo sa končí miernym násilím a nahnevanou otázkou: S čím máš problém?
Prepadať ilúziám
Film dnes stratil sviežosť a sebadôveru, hovoril Godard už v šesťdesiatych rokoch. „Je to normálne, dostal sa do obdobia, keď sa sám nad sebou zamýšľa,“ vysvetľoval. Xavier Dolan mu teda vracia čosi z bezstarostnosti.
Niežeby si nevšimol, že aj dvadsaťroční ľudia sa dokážu nonstop trápiť svojím citovým životom a prepadať ilúziám, lebo veď sám má dvadsaťdva. Ale vidí, že už o ňom dokážu aspoň otvorene hovoriť a nemusia pred spoločnosťou skrývať, kde na škále medzi medzi hetersexualitou a homosexualitou sa pohybujú.
Dovolil si byť obnažený, sebaironický a používa veľmi veľa spomalených záberov, aby sa vo filme ukázali snovosť a zmyselnosť. Už viackrát sa objavilo prirovnanie, že Imaginárne lásky sú ako klasika Jules a Jim. V niečom je to rozhodne presné. Aj Francois Truffaut zastavoval obraz, a nemal iný dôvod, len ten, že sa na usmievavú tvár Jeanne Moreau krásne pozeralo.
