Spevák skupiny Pearl Jam spravil svoj druhý sólový album na nezvyčajnom nástroji.
To, že spevák slávnej americkej skupiny Pearl Jam robí zaujímavé vlastné pesničky, vie väčšina ľudí, ktorí videli film Útek do divočiny (2007) alebo aspoň poznajú soundtrack k nemu. Ešte pred nimi to vedel režisér Sean Penn, pretože hudba Eddieho Veddera ho očarila v ďalších dvoch filmoch. A teraz jej môžete počuť ešte viac. Aká bude, naznačil spevák už na piesni Rise v spomínanom soundtracku.
Nič pre samovrahov
Eddie Vedder prežíva dobré obdobie. So skupinou Pearl Jam v septembri 2009 vydal výborný album The Backspacer, druhýkrát sa oženil a posmelený úspechom svojho sólového debutu sa rozhodol urobiť druhú nahrávku Ukulele Songs.
Je to presne to, čo hovorí názov. Pesničky zahrané iba na ukulele, štvorstrunovej malej gitare havajského pôvodu. Znie čarovne, ale väčšinou ho hudobníci používajú iba na spestrenie zvuku. Tu je jediným a hlavným nástrojom. Šestnásť skladieb sa možno mnohým bude zdať naozaj priveľa, ale všetko stojí na tom, ako Vedder hrá a spieva. On totiž hrá veľmi nápadito a spieva fantasticky. A tých šestnásť skladieb má navyše celkovú minutáž len čosi vyše polhodiny.
„Niekedy je komplikovanejšie vyrozprávať príbeh so skupinou,“ vysvetľoval spevák v rádiu NPR music, prečo sa rozhodol urobiť svoj nový album iba s ukulele. Kúpil si ho vraj ešte v 90. rokoch, no odvtedy sa jeho život tak zvrtol, ako si nedokázal predstaviť. „Je to šťastný zvuk. Chcel som spracovať emócie, ktoré neboli príliš radostné, tak, aby to neznelo ako hudba pre samovrahov“.
Sú to najmä pesničky o láske a vzťahoch. Akoby sa Vedder potreboval zbaviť minulosti, aby si mohol naplno užívať prítomnosť. Krach prvého manželstva v ňom zjavne zanechal veľkú prázdnotu. Nerobí to však na spôsob prespievania svojho denníka, nie je to žiadne vyplakávanie. Aj preto, že si vypomohol zopár pesničkami iných autorov.
Kým sa však nepozriete do bookletu alebo nie ste hudobným kritikom, nezistíte to. Nevybral si totiž žiadne známe odrhovačky, ale menej známe skladby, v ktorých sa dokázal nájsť a zároveň do nich ešte vložiť niečo vlastné. Kolekcia skladieb tak drží pevne pokope. Pritom je náladovo, dokonca aj zvukovo celkom pestrá.
Prečo vypínať televízory
Prvým „ukulele songom“ je Can’t Keep. Rovnaká pesnička otvára aj album Pearl Jam Riot Act (2002), no napriek akustickému zvuku v sólovej verzii znie oveľa energickejšie.
Podobne Vedder servíruje aj baladu Sleepless Nights. Starý country štandard znie v jeho duete s Glenom Hansardom oveľa nástojčivejšie, než ako ho poznáme vo verzii Grama Parsonsa s Emmylou Harris alebo od The Everly Brothers. V jednej skladbe vypomáha violončelo, v ďalšej speváčka Cat Power, je tu aj jedna krátka inštrumentálka.
Predsa len trochu minimalistický zvuk ukulele spestrí krátky záznam telefonátu aj nahrávka oceánu. Domácku atmosféru celého albumu najviac precítite v pesničke Hey Fahkah, ktorá má len osem sekúnd a tvorí ju šťavnatý komentár zle zahratého akordu.
Ukulele Songs pripomínajú jednu z najsilnejších vlaňajších nahrávok – Le Noise. Neil Young na nej postupoval podobne, všetko nahral sám, iba s gitarami. Ich zvuk však producent Daniel Lanois rôzne upravoval a vrstvil. Eddie Vedder je mladší, ale menej experimentuje. Stavil výlučne na akustický zvuk.
Vlastne nič prekvapivé od muzikanta, ktorý je prívržencom hnutia Earth First! a ktorý o svojom albume vyhlásil: „Snažím sa len povzbudiť ľudí, aby si vypli televízory a zahrali si napríklad tieto pesničky. Niektoré z nich sú fakt depresívne, ale užite si ich.“
Užiť si ich môžete aj na novom DVD Water on the Road. Ide o zostrih zo sólových koncertov speváka, ktorý hrá aj pesničky zo soundtracku Útek do divočiny. A nielen na ukulele.
