ANETA LANGEROVÁ je už viac ako sedem rokov živou vodou českej populárnej hudby. Jej spontánna muzikálnosť i zaujímavý hlas ju pravidelne zaraďujú na popredné miesta hudobných rebríčkov, jej prirodzenosť i dobrovoľnícke aktivity z nej zas robia cool osobnosť. Dnes svojím koncertom na bratislavskom námestí podporila Dúhový pride.
V akom momente ste sa rozhodli, že sa verejne priznáte k vzťahu so ženou?
Nemala som to v ten deň v pláne, premýšľala som o tom dlho, ale nakoniec sa to stalo samo. Niekto sa ma na to spýtal v rozhovore a prirodzene som mu na tú otázku v tej chvíli odpovedala. Tak som sa priznala.
Je v dnešnej dobe, ktorá sa často hrdí toleranciou, potrebný coming out alebo by už bolo lepšie, keby ani nemusel byť?
Ja to nejako neprežívam, myslím, že je dobré o tom povedať svojej rodine a priateľom. Sama som len dlhšie vnímala i povinnosť priznať sa k tomu všetkým, ktorí sú na tom rovnako.
Zmenil sa nejako postoj médií a fanúšikov voči vám po tom, čo ste sa prihlásili k svojej orientácii?
Neviem či mám viac, alebo menej fanúšikov. Mne osobne to nijako neublížilo, skôr naopak, tak nejako viac som sa uvoľnila a v spoločnosti sa cítim lepšie.
Aké máte v tomto smere skúsenosti na Slovensku?
Na Slovensku som s tým zatiaľ problém nemala, ale sledujem situáciu, takže viem, že to tam nie je ešte úplne bežné.
Český zákon už pripúšťa – na rozdiel od slovenského – registráciu homosexuálnych partnerstiev. Uvažovali ste o nej niekedy?
Uvažovala, ale zatiaľ len do budúcnosti. Keby boli ľudia viac informovaní o homosexualite, že to nie je nič zlé, myslím, že by s tým nemali problém a, naopak, homosexuálov na Slovensku by podporili. Hádam sa to teda čoskoro stane, všetko má svoj čas.
Aké je to byť najvplyvnejšou českou osobnosťou komunity gejov a lesieb, ako vás ohodnotil vlani portál Colour Planet?
Tak toto skutočne nevnímam.
Aj u vás však pretrváva tabu spojené s vychovávaním detí homosexuálnymi pármi. Lesby a deti? Bude to niekedy v pohode?
Áno, pretrváva a myslím, že to nie je úplne dobre, ale som si vedomá toho, že je to veľmi zložitá téma, ktorá sa hádam niekedy vyrieši. Ide tu hlavne o blaho detí a ja viem, že u mnohých homosexuálnych párov by sa mali lepšie než trebárs v detskom domove.
Chceli by ste mať niekedy dieťa?
Raz určite, ale na to mám ešte dosť času.
Pred viac ako rokom ste sa v jednom rozhovore charakterizovali ako „reálne šťastná“. Platí to stále, prípadne opäť už?
Teraz je to hore a dole. Niekedy som euforicky šťastná a inokedy sa cítim pod psa, ale to k životu patrí. V súčasnosti mám veľmi dobrodružné obdobie života, a tak si ho snažím užívať, čo sa mi celkovo darí.
Váš ostatný album sa volá Jsem. O čom ste po tieto dni?
Snažím sa sústrediť na koncerty, ktoré nás čakajú. Zároveň teraz veľmi žijem Světluškou a jej kaviarňou Potmě, ktorú onedlho otváram spolu s Ivanom Trojanom v Prahe a kde bude prebiehať počas štrnástich dní zaujímavý program. Inak premýšľam o tom, čo bude ďalej, či nakrúcať cédečko, alebo ešte viacej koncertovať, pretože sa toho nemôžem nabažiť, ale pritom vznikajú i nové piesne, takže je to taký mišmaš všetkého.
Na svojej stránke píšete, že vás vykradli. O čo všetko ste prišli?
Áno, vykradli ma, ale vďaka tomu, že som požiadala ľudí na Facebooku a na svojich stránkach o pomoc, našiel sa už jeden počítač, kde som mala viacero pracovných vecí, takže aspoň niečo sa mi vrátilo vďaka ochotným ľuďom.
V akej nálade sú vaše nové piesne? Kam sa chcete hudobne posúvať?
Snažím sa byť v piesňach konkrétna, aby hovorili o veciach, ktoré riešim, čo najpravdivejšie. Myslím, že zatiaľ mi najviac svedčí gitarová podoba – čo najjednoduchšie aranžmán, aby bolo čo najviac priestoru pre spev a výraz. Ide mi o oznámenie, ktoré bude dúfam hlavne v textoch, ale nechcem predbiehať, zatiaľ sa to celé práve rodí.
Čo pre vás znamenala spolupráca na soundtracku k filmu Lidice? Veríte, že sa podarí prilákať k historickému filmu cez atraktívnu hudbu aj mladších divákov?
Myslím, že sa to podarí. Je to téma, o ktorej by mal vedieť každý. Som presvedčená, že tento film ľudí veľmi zasiahne. Bolo mi cťou na tomto projekte spolupracovať, je to silný film a Michalovi Hrůzovi sa podarilo napísať krásnu pieseň, ktorú som si mohla zaspievať.
Sledujete Česko Slovenskú SuperStar? Aký máte názor na jej úroveň?
Priznám sa, že ju nepozerám, nemám doma televízor, všetko sledujem len na internete, takže viem približne, kto súťaží, ale nemám toľko informácií, aby som dokázala povedať svoj názor na to, kto má šancu uspieť, hlavne je to stále len odhad. Ja osobne prajem každému, kto chce túto prácu robiť a myslí to vážne a má na to, aby sa mu podarilo vybudovať si pevnú pozíciu a práca mu robila sama osebe radosť.
Je Langerová, ktorá sa dostala do finále StarDance, stále tá istá, ktorá kedysi v SuperStar šokovala svojím nezávislým výzorom?
Myslím, že sa viacero vecí zmenilo, ale to sa dalo čakať. Súťažou som prešla asi v 17 rokoch a je jasné, že to je vek, keď človek práve hľadá svoj názor na svet. Mám rada výzvy, ktoré ma posúvajú ďalej, a myslím, že ich za tých sedem rokov bolo skutočne veľa, takže som inde než predtým. Ale zároveň sa snažím udržať si hodnoty, v ktorých sa cítim najlepšie a ktoré sú mi vlastné, inak by som túto prácu robiť ani nemohla.
Už dlhšie ste nezmenili imidž, čo bolo predtým pre vás typické. Čím to je?
Urobila som niekoľko zmien a priviedlo ma to k vyrovnanosti. Bol to akýsi symbol hľadania. Teraz už si trúfam povedať, že som viacero vecí v sebe objavila a viem, v čom sa cítim dobre a v čom zle.
Podľa akých kritérií si vyberáte charitatívne a dobrovoľnícke projekty, do ktorých sa zapájate?
Na začiatku sme si s bratom povedali, že sa chceme niečomu venovať dlhší čas a to sa nám podarilo práve so Světluškou. Pôsobili na mňa najlepším dojmom a hlavne som z ich doterajšej práce cítila poctivosť a vedela som, že to nie je povrchná nadácia, ktorá by len vyberala peniaze. Nechcem robiť veci len pre to, že sa majú robiť, vždy v tom chcem nájsť niečo navyše a to Světluška spĺňala. Som veľmi spokojná, máme za sebou už šesť alebo sedem rokov spolupráce a myslím, že kvalita všetkých projektov, ktoré robíme, stále stúpa. Je to taká moja druhá rodina.
Čo vás naučila práca pre nevidomých?
Že i v tej najťažšej chvíli sa dá nájsť radosť a zmysel života.
