Život a smrť nacistu Reinharda Heydricha opisuje román Himmlerov mozog Heydrich. Vyšla vo vydavateľstve PT Marenčin. Prečítajte si ukážku.
Laurent Binet (1972) je francúzsky spisovateľ, narodil sa v Paríži. Jeho prvý román HHhH - Himmlerov mozog Heydrich získal v roku 2010 cenu francúzskej akadémie Goncourd za románový debut. V slovenčine vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve PT Marenčin. Preložila Mária Ferenčuhová-Ridzoňová.
Knihu HHhH (Himlerov mozog Heydrich) si môžete kúpiť online napríklad aj tu.
Laurent Binet - Himlerov mozog Heydrich
26
Bolo by zrejme svojvoľné, keby sme chceli presne určiť chvíľu, keď život človeka prudko zmení smerovanie. Ani neviem, či také chvíle existujú. Eric-Emmanuel Schmidt napísal knihu Časť toho druhého, založenú na predstave, že Hitlera prijmú na akadémiu výtvarných umení. Vďaka tomu má on i celý svet celkom odlišný osud: Hitler baží po dobrodružstve, zmení sa na sexuálneho dravca, ožení sa so Židovkou, má s ňou dve či tri deti, pridá sa k parížskym surrealistom a stane sa z neho slávny maliar. Zároveň Nemecko s Poľskom vedú bezvýznamnú vojnu, a tým sa to končí. Nijaká svetová vojna, nijaká genocída – a celkom iný Hitler.
Ale žarty nabok – pochybujem, že by osud celého jedného národa, a tým aj celého sveta, mohol mať v rukách jediný človek. Zároveň treba uznať, že ďalšiu takú zhubnú osobnosť, akou bol Hitler, by sme asi len ťažko hľadali. A je pravdepodobné, že neúspešný pohovor na akadémii výtvarných umení bol pre jeho osud rozhodujúci. Práve po ňom sa totiž Hitler ocitol v Mníchove na ulici a hlboko do duše sa mu vryl pocit, že spoločnosť mu mimoriadne krivdí.
Keby sme mali určiť takýto kľúčový bod v Heydrichovom živote, akiste by ním bol deň, keď si domov priviedol osobu, ktorú považoval len za ďalšie dievča vo svojom živote. Bez tohto dievčaťa by bolo zrejme všetko iné nielen pre Heydricha, ale aj pre Gabčíka, Kubiša, Valčíka, takisto pre tisícky Čechov a možno aj stovky tisícov Židov. Nebudem zachádzať priďaleko a tvrdiť, že keby nebolo Heydricha, Židia by boli prežili. Ale neuveriteľné výkony, ktoré podával počas celej svojej nacistickej kariéry, dávajú tušiť, že Hitler a Himmler by si boli bez neho len ťažko poradili.
V roku 1931 je Heydrich iba námorným poručíkom, dôstojníkom s vyhliadkami na skvelú vojenskú kariéru. Je zasnúbený s mladou aristokratkou a má pred sebou krásnu budúcnosť. No zároveň je nenapraviteľným kurevníkom, dobýja ženské srdcia a navštevuje bordely. Raz večer si domov dovedie dievčinu, s ktorou sa zoznámil na plese v Postupime a ktorá prišla do Kielu len kvôli nemu. Nie som si istý, či zostala tehotná, jej rodičia však v každom prípade žiadali nápravu. Heydrich im neráčil vyhovieť, pretože si mal brať Linu von Osten, jej rodokmeň mu zrejme väčšmi vyhovoval a okrem toho do nej bol zaľúbený, a do tej druhej nie. Nanešťastie bol však otec toho druhého dievčaťa osobným priateľom admirála Readera, hlavného veliteľa námorníctva. Ten vyvolal obrovský škandál. Heydrich sa zamotal do zmätených vysvetľovaní, ktorými sa síce očistil pred snúbenicou, nie však pred armádou. Predvolali ho na vojenský súd, usvedčili z nečestnosti a napokon ho vylúčili z armády.
V roku 1931, v čase, keď Nemecko najviac pustoší hospodárska kríza, príde mladý dôstojník predurčený na veľkolepú kariéru o miesto a zrazu je nezamestnaný ako päť miliónov iných Nemcov.
Snúbenica ho našťastie neopustila. Naopak, ako vášnivá antisemitka ho presvedčila, aby oslovil istého nacistu, ktorý zastával vysokú funkciu v novej, čoraz známejšej elitnej organizácii, v SS.
Znamená to, že 30. apríla 1931, v deň, keď ho tak potupne vyhodili z námorníctva, spečatil Heydrich svoj osud i osud svojich budúcich obetí? Tým si nemôžeme byť istí, keďže už po voľbách v roku 1930 vyhlasoval: „Teraz už starému Hindenburgovi neostáva iné, len menovať Hitlera za kancelára. A potom príde náš čas.“ Hoci sa vo veci Hitlerovho menovania o tri roky pomýlil, je jasné, aké mal už vtedy politické názory. Môžeme teda predpokladať, že aj keby bol zostal len námorným dôstojníkom, čakala by ho u nacistov pekná kariéra. A možno nie až taká hrozivá.
27
Teraz sa však vracia k rodičom a niekoľko dní pravdepodobne preplače ako malé decko.
Potom sa prihlási do SS. Lenže byť esesákom v roku 1931 ešte nevynáša. Dá sa povedať, že je to takmer dobrovoľnícka práca. Samozrejme, kým nemáte funkciu.
28
Keby to stretnutie neveštilo smrť miliónov ľudí, bolo by v istom zmysle dokonca komické. Na jednej strane vysoký blondiak v čiernej uniforme s konskou tvárou, vysokým hlasom a vyleštenými topánkami – a oproti nemu nízky, neárijsky pôsobiaci škrečok v okuliaroch, s tmavogaštanovími vlasmi a fúzmi. Práve tou smiešnou túžbou podobať sa aspoň fúzmi na svojho pána Adolfa Hitlera vyjadruje Heinrich Himmler svoju telesnú spätosť s nacizmom. Inak by totiž tá spätosť bola veľmi málo badateľná, a to neberiem do úvahy rôzne prevleky a masky, ktoré Himmler vyskúšal už predtým.
Navzdory rasovej logike má hlavné slovo škrečok. Stranícku pozíciu si už výborne upevnil a iste vyhrá aj voľby. Preto sa vysoký blondiak Heydrich pred touto čudnou postavičkou s hlavou hlodavca a čoraz väčším vplyvom usiluje tváriť úctivo a zároveň sebaisto. Je to jeho prvé stretnutie s Himmlerom, vodcom oddielov, a Heydrich je ich súčasťou. Ako dôstojník SS, s odporúčaním od jedného známeho svojej matky, Heydrich sa uchádza o miesto šéfa informačnej služby, ktorú chce Himmler utvoriť vo svojej organizácii. Himmler váha. Prihlásil sa ešte jeden uchádzač a on uprednostňuje toho. Netuší, že ten uchádzač je agentom Weimarskej republiky a má preniknúť do nacistického aparátu. Himmler je natoľko presvedčený, že ten muž sa na to miesto väčšmi hodí, že rozhovor s Heydrichom chcel odložiť na neurčito. Keď sa to Lina dozvedela, posadila manžela do prvého vlaku mieriaceho do Mníchova, aby bývalého hydinára a budúceho reichsführera Himmlera, ktorého Hitler nebude čoskoro oslovovať inak ako „môj verný Heinrich“, navštívil priamo doma.
Heydrich si teda vynútil stretnutie u pomerne zle naladeného Himmlera. Lenže ak nechce naveky zostať inštruktorom bohatých majiteľov výletných lodí v kielskom jachtárskom klube, musí naňho čím skôr urobiť dobrý dojem.
Na druhej strane má v ruke tromf: Himmler o spravodajských službách nevie zhola nič.
Nachrichtenoffizier v nemčine znamená „styčný dôstojník“, kým Nachrichtendienstoffizier je „dôstojník spravodajskej služby“. A práve vďaka tomu, že Himmler, pozoruhodne neznalý vecí vojenských, tieto pojmy nerozlišoval, Heydrich, bývalý styčný dôstojník námorníctva, tu môže teraz sedieť. V skutočnosti Heydrich nemá so spravodajskou službou nijakú skúsenosť. A Himmler od neho nechce nič viac ani menej, len aby v SS založil špionážnu službu, schopnú konkurovať Abwehru admirála Canarisa, mimochodom Heydrichovho bývalého šéfa z námorníctva. Keď už prišiel, má mu v hrubých črtách vyložiť svoj projekt. „Máte na to dvadsať minút.“
Heydrich nechce byť celý život jachtárskym inštruktorom. Preto sa snaží sústrediť na všetko, čo o danej oblasti vie. Jeho vedomosti sa obmedzujú najmä na to, čo vyčítal v množstve špionážnych románov, ktoré hltá už celé roky. Ale prečo nie. Heydrich pochopil, že Himmler toho vie ešte menej, a rozhodne sa blafovať. Načrtne niekoľko schém a dá si záležať, aby použil čo najviac vojenských pojmov. A vyšlo to. Himmler je príjemne prekvapený. Zabudne na svojho druhého kandidáta, dvojitého agenta Weimaru, prijme mladíka a dá mu plat 1 800 mariek mesačne, čo je šesťnásobok toho, koľko zarábal potom, ako ho vyhodili z námorníctva. Heydrich sa chystá presťahovať do Mníchova. Základy neblahej SD sú položené.
29
SD – Sicherheitdienst, bezpečnostná služba. Najmenej známa a najhoršia zo všetkých nacistických organizácií vrátane gestapa.
Spočiatku to však bola len akási nízkonákladová dielňa: Heydrich archivuje prvé záznamy v škatuliach od topánok a má k dispozícii šesť agentov. Už sa však zžil s duchom tajnej služby – vedieť všetko o všetkých. Bez výnimky. Postupne sa pôsobnosť SD rozširuje a Heydrich preukáže nezvyčajný úradnícky talent. A ten je pri vedení špionážnej siete najdôležitejší. Jeho heslom by v tom čase mohlo byť: Záznamy, záznamy, čo najviac záznamov! Rôznofarebných. Rôznorodých. Heydrich tomu veľmi rýchlo príde na chuť. Informácie, manipulácia, vydieranie a špionáž sa preňho stanú drogou.
K tomu sa pridruží priam detské velikášstvo. Donieslo sa mu, že šéf anglickej Secret Intelligence Service sa dáva oslovovať M (áno, presne ako v Jamesovi Bondovi), a rozhodne sa, že jemu budú hovoriť H. V istom zmysle je to jeho prvý skutočný alias; éra farbistých prezývok ako Kat, Mäsiar, Blonďavá beštia či Muž so železným srdcom, ktorú mu dal sám Hitler, ho ešte len čakala.
Nemyslím, že by sa prezývka H zvlášť ujala a rozšírila medzi Heydrichovými mužmi (tí mali radšej hovorovejšie Blonďavá beštia). Iste aj preto, že vzhľadom na priveľa významných H by dochádzalo k poľutovaniahodným zámenám: H mohol byť Heydrich, Himmler, Hitler... Z opatrnosti musel teda Heydrich od tejto detinskosti upustiť.
A pritom H ako Holokaust... mohol by to byť nevydarený názov pre jeho životopis.
30
Natacha roztržito listuje v Magazine littéraire. Bola taká milá, sama mi ho kúpila. Začíta sa do recenzie knihy o živote hudobného skladateľa Bacha. Článok sa začína citátom autora: „Existuje životopisec, ktorý by nesníval, že napíše: Keď sa Ježiš Nazaretský zamyslel, mimovoľne pritom zdvíhal ľavé obočie?“ Natacha mi s úsmevom prečíta tú vetu.
V prvej chvíli si celkom neuvedomím, čo autor tvrdí, a verný svojmu odporu voči realistickým románom, si poviem: fuj! Potom si od nej zoberiem časopis a prečítam si tú vetu ešte raz. A musím priznať, že by som naozaj chcel mať k dispozícii podobné detaily o Heydrichovi. Vtedy sa Natacha úprimne rozosmeje: „Áno, už ťa vidím, ako píšeš: Keď Heydrich rozmýšľal, mimovoľne pritom zdvíhal ľavé obočie!“
31
V mysliach pochlebovačov tretej ríše bol Heydrich vždy ideálnym árijcom – bol vysoký, svetlovlasý a mal pomerne jemné črty tváre. Láskaví životopisci ho zvyčajne opisujú ako pekného chlapca, pôvabného zvodcu. Keby mali čestné úmysly alebo by slepo nepodľahli temnej uhrančivosti nacizmu a všetkého, čo sa s ním spája, boli by si pri dôslednejšom skúmaní fotografií všimli, že Heydrich nielenže nie je módnou ikonou, ale že má niekoľko telesných znakov, ktoré nie sú celkom v súlade s požiadavkami árijského zatriedenia. Má hrubé pery, ktorým nechýba istá zmyselnosť, no pôsobia takmer negroidne, a takisto dlhý zakrivený nos, ktorý by bol iste označený ako hákovitý, keby ho mal Žid. Keď k tomu pridáme veľké, pomerne odstávajúce uši a predĺženú tvár, v ktorej je, to sa asi všetci zhodneme, niečo konské, vyjde nám čosi, čo nemusí byť nevyhnutne škaredé, no určite je to dosť vzdialené Gobineauovmu ideálu.
32
Heydrichovci sa práve nasťahovali do pekného mníchovského bytu, ktorý sa Line veľmi páči (priznávam, že nakoniec som si jej knihu kúpil a oslovil som jednu mladú Rusku, ktorá vyrástla v Nemecku, aby mi z nej urobila výpisky – mohol som si nájsť aj Nemku, ale takto mi to vyhovovalo), a usporiadali hostinu. Pozvali na večeru Himmlera a ešte jedného značkového hosťa: samého Ernsta Röhma, vodcu SA. Ten vyzerá ako brav: veľké brucho, veľká hlava, do nej vtlačené malé očká, hrubý krk obalený tukovým golierom a dolámaný, ako rypák ohrnutý nos, suvenír z prvej vojny. Je hrdý na svoje vojenské maniere a vlastne sa aj správa ako brav. Stojí však na čele neregulárnej armády viac ako štyristotisíc hnedokošeliarov a vraj si tyká s Hitlerom. Pre Heydricha je teda absolútne vyhovujúci. Večera sa nesie v družnej nálade. Veľa sa žartuje. Po dobrom jedle, ktoré nachystala domáca pani, sa páni rozhodnú zafajčiť si pri poháriku. Lina im prinesie zápalky a ide do pivnice po koňak. Zrazu začuje výbuch. Vybehne hore a pochopí: z nervozity a túžby dokonale poslúžiť význačným hosťom si pomýlila bežné zápalky so silvestrovskými. Všetci sa rozosmejú. Chýba už len nahratý smiech obecenstva.
33
Hitlerov dávny druh a jeden z prvých členov NSDAP Gregor Strasser vedie Arbeiter Zeitung, berlínsky denník. Založil ho v roku 1925, keď ho pustili z väzenia. Jeho prestíž a funkcia zrejme vysvetľujú, prečo sa s istými záležitosťami ľudia obracajú práve naňho. No toto je niečo viac než obyčajný predpis miestneho obvodu strany. Spochybnenie vyššieho dôstojníka SS je v roku 1932 riskantné aj pre vysokého funkcionára NSDAP a vzhľadom na stúpajúcu povesť čierneho rádu treba byť opatrný. Preto gauleiter z Halle-Merseburgu po upozornení od svojich podriadených citlivý materiál radšej najskôr preskúma. V starom vydaní hudobnej encyklopédie totiž stojí: „Heydrich, Bruno, vlastným menom Süss.“
Takže nový Himmlerov chránenec je synom Žida? Gregor Strasser zrejme túži dokázať, že s ním treba stále rátať, a dá sa do vyšetrovania. Chce azda kožu mladého vĺčka na vzostupe? Alebo chce oprášiť svoju blednúcu slávu v strane, ktorú sám zakladal? Alebo chce len zabrániť židovskej gangréne preniknúť priamo do srdca nacistického aparátu? Stále platí, že každá správa, ktorá príde do Mníchova, končí Himmlerovi na stole.
Himmler je v rozpakoch. Pred führerom už totiž vychválil zásluhy svojho nováčika a bojí sa, aby nestratil kredit, ak je obvinenie odôvodnené. Preto pozorne sleduje stranícke vyšetrovanie. Podozrenie týkajúce sa Heydrichovej rodiny z otcovej strany sa čoskoro ukáže neopodstatnené: Süss bolo priezvisko druhého manžela Heydrichovej starej matky, takže medzi nimi nebol pokrvný príbuzenský vzťah, okrem toho ten muž ani nebol Žid, hoci priezvisko vyznieva ako židovské. Naopak, pri vyšetrovaní vzniklo podozrenie, že čistá nie je práve línia po matke. Pre nedostatok dôkazov však Heydricha napokon oficiálne zbavia obvinenia. No Himmler aj tak rozmýšľa, či by nebolo lepšie ho odstrániť. Je mu jasné, že odteraz bude Heydrich naveky vydaný na milosť a nemilosť všelijakým chýrom. Na druhej strane sa však jeho činnosť v SS ukázala ak nie priamo nevyhnutná, tak veľmi perspektívna. Nerozhodný Himmler požiada o pomoc múdreho führera.
Hitler predvolá Heydricha na dlhé stretnutie medzi štyrmi očami. Netuším, čo mu Heydrich porozprával, no po tomto stretnutí mal naňho Hitler jasný názor: „Ten muž je mimoriadne nadaný a mimoriadne nebezpečný. Boli by sme hlúpi, keby sme jeho služby nevyužili. Strana potrebuje mužov ako on, jeho talent sa nám v budúcnosti veľmi zíde. Okrem toho nám bude naveky zaviazaný, že sme ho tu nechali, a bude slepo poslúchať,“ vysvetlil Himmlerovi. Himmler, neurčito znepokojený, že jeho podriadeným je muž, ktorý dokázal vzbudiť vo führerovi taký obdiv, napokon súhlasí, pretože vodcovi nikdy neprotirečí.
Heydrichovi teda zostala hlava na krku. Znovu však prežil nočnú moru z čias detstva. Aký osud, aká náhoda umožnila, aby ho opäť obvinili, že je Žid, jeho, ktorý tak očividne stelesňuje árijskú rasu v celej jej čistote? Jeho nenávisť voči tomu prekliatemu národu ešte vzrastie. A okrem toho si zapamätá meno Gregor Strasser.
34
Neviem, kedy presne, ale predpokladám, že niekedy v tých rokoch sa rozhodol písať svoje krstné meno trošku inak. Vypustil z neho t na konci: z Reinhardta sa stáva Reinhard. Niečo tvrdšie.
35
Napísal som hlúposť, mám zlú pamäť a zároveň som podľahol fantázii. V skutočnosti sa veliteľ anglickej tajnej služby dával volať C, a nie M ako v bondovkách. Aj Heydrich si dával hovoriť C, a nie H. Nie je však isté, že tým chcel napodobňovať Angličanov, iniciálka bola pravdepodobne len skratkou der Chef.
Naopak, keď som si overoval zdroje, objavil som túto dôvernú poznámku – neviem už, komu bola adresovaná, ale dokazuje, že Heydrich mal o svojej funkcii jasnú predstavu: „V systéme modernej totalitnej vlády nie je princíp štátnej bezpečnosti obmedzený, preto ten, kto ju riadi, sa musí snažiť získať bezhraničnú moc.“
Heydrichovi by sme mohli vyčítať všeličo, len nie to, že by nedodržal slovo.
36
Deň, ktorý by sa mal do dejím čierneho rádu zapísať bielymi písmenami, 20. apríl 1934: Göring prenecháva gestapo, ktoré sám založil, dvom veliteľom SS – Himmler a Heydrich preberajú nádherné priestory na berlínskej Prinz Albrecht Strasse. Heydrich si vyberie kanceláriu. Nasťahuje sa do nej. Sadne si za stôl. Hneď sa pustí do práce. Položí pred seba papier. Vezme si pero. A začne písať zoznamy.
Samozrejme, Göring neopúšťa vedenie tajnej polície, toho skvostu nacistického režimu, s ľahkým srdcom. Ale je to cena, ktorú musí zaplatiť za to, že sa s ním Himmler postaví proti Röhmovi, esesácky malomeštiak ho znepokojuje menej než sociálne orientovaný agitátor z SA. Röhm rád hlása, že národnosocialistická revolúcia nie je zavŕšená. No Göring si myslí niečo iné: získali moc a teraz je ich jedinou úlohou udržať si ju. Heydrich sa jednoznačne prikláňa k tomuto názoru, hoci Röhm je krstným otcom jeho syna.
37
V celom Berlíne vládne atmosféra komplotu. Mestom sa šíri strojopisný zoznam. Nezaujatých pozorovateľov zaráža neopatrnosť, s akou ide tento zoznam z ruky do ruky priamo pred zrakom čašníkov, o ktorých je známe, že im Heydrich platí za donášanie.
Nie je to nič viac a nič menej než náčrt možného vládneho kabinetu. Kancelárom budúcej vlády má zostať Hitler, no nie je v ňom ani Papenovo, ani Göringovo meno. Naopak, figuruje v ňom Röhm a jeho priatelia Schleicher, Strasser a Brüning.
Heydrich ukáže zoznam Hitlerovi, ktorý najviac na svete neznáša, keď ho niekto utvrdzuje v paranoidných predstavách. Vybuchne od hnevu. Ale rôznorodosť koalície ho zarazí. Napríklad Schleicher nikdy nepatril k Röhmovým priateľom, naopak, otvorene ním pohŕda. Heydrich odpovie, že generála von Schleichera videli horlivo diskutovať s francúzskym vyslancom, čo len dokazuje, že sa na komplote zúčastňuje.
V skutočnosti toto rôznorodé spojenie v prvom rade dokazuje, že Heydrich si musí ešte prehĺbiť poznatky o vnútropolitických pomeroch. Zoznam totiž napísal a začal šíriť práve on. Pri písaní sa riadil veľmi jednoduchým princípom – celkom prirodzene na zoznam napísal mená nepriateľov Himmlera a Göringa, i svojich vlastných.
38
Zvonka tá impozantná sivá kamenná budova nič neprezrádza. Nezvyčajnú aktivitu možno uhádnuť nanajvýš podľa množstva postáv, ktoré do nej vchádzajú a vychádzajú z nej. A pritom je v úli SS rušno, ľudia pobiehajú hore-dolu, vo veľkej bielej hale burácajú hlasy, na všetkých poschodiach trieskajú dvere a v každej kancelárii neprestajne zvoní telefón. Uprostred budovy a celej drámy hrá Heydrich úlohu, v ktorej raz bude najlepší: úlohu úradníka-zabijaka. Okolo neho sú stoly, telefóny a muži v čiernom, ktorí zdvíhajú a zase skladajú telefónne slúchadlá.
Hovory však preberá Heydrich:
– Haló! Je mŕtvy...? Nechajte telo tam, kde je. Oficiálne je to samovražda. Dajte mu do ruky svoju zbraň... Strelili ste do šije...? No nič, to je jedno. Samovražda.
– Haló! Hotovo...? Výborne... Aj ženu...? No dobre, poviete, že pri zatýkaní kládli odpor... Áno, aj žena...! Presne tak, postavila sa pred muža, to môže byť...! Služobníctvo...? Koľko...? Zapíšte si mená, postaráme sa o nich neskôr.
– Haló? Už ste skončili...? Dobre, všetko to pohádžte do Odry.
– Haló...! Čože...? V tenisovom klube? On hral tenis...? Preliezol cez plot a utiekol do lesa? Robíte si zo mňa žarty...? Všetko prečešete a nájdete mi ho!
– Haló...! Ako to, že „iný“? Ako to, že sa volal takisto...? Aj krstným menom...? Dobre teda, doveďte ho, kým sa nenájde ten pravý, pošleme ho do Dachau.
– Haló...! Kde ho videli naposledy...? V hoteli Adlon? Ale veď všetci vedia, že čašníci pracujú pre nás, to je hlúposť! Povedal, že sa chce vzdať...? Výborne, vráťte sa k nemu, počkajte, kým príde, a pošlite ho k nám.
– Haló! Dajte mi reichsführera...! Haló? Áno, je to vybavené... Áno, takisto... Pracujú na tom... Vybavené... Ako ste na tom s číslom jeden...? Führer odmieta? Ale prečo...? Musíte Führera presvedčiť...! Apelujte na jeho mravy! A všetky škandály, ktoré sme museli ututlať! Pripomeňte mu tú kabelu, čo zabudol v bordeli...! Rozumiem, hneď volám Göringovi.
– Haló? Heydrich pri telefóne. Reichsführer mi povedal, že führer chce ušetriť SA Führera...! Samozrejme, v nijakom prípade...! Treba mu povedať, že armáda to nikdy neprijme! Popravili sme dôstojníkov Reichswehru: ak necháme Röhma nažive, Blomberg sa odmieta za operáciu zaručiť...! Áno, otázka spravodlivosti, presne tak...! Rozumiem, čakám, kým sa ozvete.
Vojde príslušník SS. Vyzerá ustarane. Pristúpi k Heydrichovi, skloní sa k nemu a niečo mu pošepká. Obaja vyjdú z miestnosti. O päť minút sa Heydrich vráti sám. Jeho tvár nič neprezrádza. Vráti sa k telefónu.
– Haló...! Mŕtvolu spáľte! Popol pošlite vdove!
– Haló...! Nie, Göring si neželá, aby sa ho ktokoľvek čo len dotkol... Postavte pred jeho dom šesť mužov... Nikto nevojde ani nevyjde!
– Haló...! Atď.
Zároveň systematicky vypĺňa prázdne kartotečné lístky.
Takto prebieha celý víkend.
Napokon mu prinesú novinu, na ktorú celý čas čakal – führer súhlasil. Vydá rozkaz popraviť Röhma, šéfa Sturmabteilungu a svojho najstaršieho komplica. Röhm je krstný otec Heydrichovho prvorodeného syna, ale predovšetkým je to Himmlerov priamy nadriadený. Popravou vedenia SA sa Himmler a Heydrich oslobodia a SS sa stane samostatnou organizáciou, zodpovedajúcou sa jedine Hitlerovi. Heydricha vymenujú za gruppenführa, čo je hodnosť rovnocenná s francúzskym divíznym generálom. Má tridsať rokov.
39
V sobotu 30. júna 1934, práve keď Gregor Strasser obeduje s rodinkou, ozve sa pri dverách zvonček. Za dverami stojí osem ozbrojených mužov. Chystajú sa ho zatknúť. Nedovolia mu ani len rozlúčiť sa so ženou, zbalia ho a odvezú do sídla gestapa. Žiadny výsluch, rovno ho zavrú do cely a s ním niekoľko ďalších príslušníkov SA. Tí sa okolo neho zhrčia: hoci už pár mesiacov nemá nijakú politickú zodpovednosť, upokojuje ich, že je to führerov starý kamarát. On sám nechápe, čo medzi nimi robí, ale dosť dobre pozná tajomstvá strany a vie, že pred jej náhodnými a iracionálnymi rozhodnutiami sa treba mať na pozore.
O piatej popoludní poňho príde uniformovaný esesák a zavedie ho do samostatnej cely s veľkým svetlíkom. Strasser v izolácii netuší, že sa začala Noc dlhých nožov, ale v podstate chápe, čo sa deje. Nevie, či mu ide o život. Isto, je historickou postavou strany a s Hitlerom ho spájajú spomienky na niekdajšie zápasy. Veď aj väzenie prvýkrát zakúsili spolu, po mníchovskom prevrate. No vie aj to, že Hitler nie je sentimentálny. A hoci celkom nechápe, že by pre Hitlera mohol predstavovať takú hrozbu ako Röhm alebo Schleicher, musí brať do úvahy führerovu paranoju. A tá je nevypočítateľná. Strasser si rýchlo uvedomí, že ak si chce zachrániť kožu, musí sa obracať.
Keď dospie v úvahách až sem, vytuší za svojím chrbtom pohyb. Inštinkt starého bojovníka, ktorý je zvyknutý kryť sa, mu napovie, že mu hrozí nebezpečenstvo, a zohne sa presne vo chvíli, keď zahrmí streľba. Niekto cez svetlík prestrčil ruku a z bezprostrednej blízkosti naňho vystrelil. Sklonil sa, ale nie dosť nízko. Strasser sa zrúti na zem.
Leží na bruchu a počuje, ako niekto odomyká dvere. Vzápätí pri sebe začuje aj dupot čižiem. Cítí na šiji dych muža, ktorý sa k nemu skláňa, a počuje hlasy:
– Ešte žije.
– Čo s ním urobíme? Dorazíme ho?
Počuje, ako niekto nabíja pištoľ.
– Počkajte, idem to ohlásiť.
Pár čižiem sa vzdiali. Uplynie nejaká chvíľa. Čižmy sa vracajú a s nimi ďalšie čižmy. Pri ich príchode sa opätky čakajúcich čižiem zrazia. Znie to ako čľupnutie. Ticho. A zrazu sa ozve fistula, ktorú by Strasser spoznal aj medzi tisíckou iných hlasov a z ktorej ho mrazí v chrbtici.
– Ešte nie je mŕtvy? Nechajte ho, nech stečie z krvi ako prasa!
Heydrichov škrekot je posledným ľudským hlasom, ktorý v živote počuje. No... ľudským... ako sa to vezme...
Autor: Laurent Binet, vydavateľstvo PT Marenčin
