V stredu večer bude mať na Dvojke premiéru dokumentárny film o výtvarníkovi Vladimírovi Popovičovi Svet je krkváž. Mal by mať deväť pokračovaní.
„Vlado Popovič je básnik,“ hovoril na predpremiére filmu Svet je krkváž režisér Jaroslav Rihák. „Má schopnosť abstrahovať zo sveta skratku, akoby robil veľmi silnú báseň, čo presne zasiahne,“ dodal.
Popovičovo umenie majú ešte mnohí aj vďaka nedávnej výstave Déja vu v bratislavskej Danubiane v pamäti. Portrét, ktorý bude Dvojka vysielať v stredu, je o dielach, ale najmä o ich autorovi.
Bude aj pokračovanie
Tím okolo scenáristky Zuzany Jarošovej pripravoval pre Slovenskú televíziu v rokoch 1997 až 2004 mesačník Ateliér, ktorého súčasťou boli aj krátke rozhovory s výtvarníkmi. Už vtedy jeho tvorcovia rozmýšľali, ako mu vydobyť väčší priestor.
Cyklus Ateliér – portréty má zatiaľ iba pilota – Popoviča, ako ho na uvedení predstavila Jarošová. No v najbližších troch rokoch plánujú realizovať ďalších deväť pokračovaní. Tie predstavia napríklad tvorbu Jozefa Jankoviča, Stana Filka či Andreja Rudavského.
„Ide nám o archeológiu duše, o zachytenie DNA umelcov, ktorí sú v našich dejinách kľúčoví,“ hovorí Jarošová. Pomôcť im má aj Slovenská televízia. „Úvodný diel vznikol v koprodukcii agentúry Signum a televízie. Išlo však iba o formu vecného plnenia bez finančných prostriedkov, tie sme získali najmä od Audiovizuálneho fondu,“ hovorí Jarošová.
Ideálnym pokračovaním projektu by vraj bolo, keby sa dostal do zmluvy so štátom. Jarošová však zároveň hovorí, že táto možnosť nie je podmienkou vzniku plánovaného počtu filmov.
Energia, ktorá pretrváva
„Nemám rád morbidity,“ hovoril na uvedení pilotného filmu Popovič. „Dlho som mal v ateliéri zavesený plagát s nápisom Morbidity No. Hoci všetci vieme, že existujú, neznamená to, že by sme sa v nich mali babrať a znásobovať ich,“ vysvetľuje, prečo celý film vyznieva veľmi pozitívne a srší energiou.
Rozhovory s výtvarníkom dominujú celému filmu, no sprevádzajú ich aj výpovede ďalších, napríklad Ivy Mojžišovej, ktorá stála za jeho prvými výstavami, básnika Ivana Štrpku, Juraja Bartusza či Beaty Jablonskej.
Popovič hovorí aj o spolupráci na filme Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade, o rokoch na škole, o papieri, ktorý sa stal základom jeho krkváží a asambláží. A aj o loďkách (na snímke Richarda Guzmana), ktoré sú leitmotívom celého filmu. „Civilizácia rovná sa krehkosť. To znamená moja loďka,“ hovorí hneď v úvode filmu, „preto veľmi záleží na tom, kto na nej je, veľmi ľahko ju totiž môže zničiť,“ dodáva.
A hoci vzápätí pokračuje ukážkou značkovania ženskej nohy svojskou pečiatkou s nápisom Geriatrický ústav Avantgardy, podtitul cyklu „Odchádzajúce legendy“ predsa znie trochu zvláštne. Veď legendami sú práve preto, lebo tu čosi z nich stále pretrváva.
