Ako sa mohli dostať tak blízko k brlohom levíc s mláďatami či k hniezdam divých vtákov, alebo na ľadovec k tučniakom?
Potom sa dozvie, aké milióny každý projekt stál, koľko členov štábu výskumný tím podporovalo, a pochopí, prečo to u nás nejde. Občas sa však stane výnimka a aj na Slovensku sa podarí nakrútiť rovnako dobrý, ak nie lepší dokument.
Po bobroch od Tomáša Hulíka si teraz môžete pozrieť nádherný príbeh z divočiny Vysokých Tatier. Erik Baláž mal šestnásť rokov, keď spolu s bratom po prvý raz vstúpili na územie Tichej a Kôprovej doliny, úžasného, divokého kúska Tatier nad osadou Podbanské.
Za ďalších pätnásť rokov strávil stovky dní pozorovaním človekom nedotknutej prírody. A v posledných troch rokoch s niekoľkými priateľmi dokázal o živote tunajších kamzíkov, jeleňov, vlkov, vtákov, ale najmä medveďov pripraviť výnimočnú knihu Posledná pevnosť a rovnako pôsobivý film Strážca divočiny.
Erik hovorí, že hoci sa mu podarilo sledovať aj veľmi intímne chvíle života medveďov (vo filme vidíme, ako mama medvedica dojčí svoje medvieďa, či ako na malých medvedíkov dohliada pri šmýkaní sa po snehovom jazyku), asi „nikdy nebude môcť poznať medvede tak, aby plne chápal ich správanie“.
Jeho skúsenosti mu „však umožnili poodhaliť závoj tajomstva zakrývajúci skutočnú tvár divokých medveďov a nabúrať pár mýtov, ktoré medzi ľuďmi panujú“. Ľudia sa medveďov boja, po tomto filme hádam mnohí zmenia názor.
A pochopia, aké dôležité je chrániť divočinu v prírode, aby sme za ňou nemuseli putovať až kamsi na Sibír. Príroda je veľmi životaschopná, dokáže sa sama znovuzrodiť, ak jej človek nebráni. Presvedčí vás o tom film Erika Baláža a Roberta Rajchla, ku ktorému znie citlivý komentár Mariána Geišberga a hudba Martina Maoka Tesáka dotvárajúca pokoj divočiny.
Film vlani získal hlavnú cenu na festivale Hory a mesto a od kritikov na webe csfd.cz neskutočných 96 percent!
piatok 10. júna, 20.10 (Dvojka)
