. Debut Šakalí léta získal pred siedmimi rokmi Českého leva za najlepší film a réžiu, Pelíšky sa stali najnavštevovanejším filmom v Čechách, keď ho videlo milión stotisíc divákov, film Musíme si pomáhať získal na festivale v Sydney v konkurencii 250 titulov hlavnú cenu, Krištofa na Febiofeste, Českých levov a nakoniec si išiel zasúťažiť na Oscary. Hoci si režisér zobral do Ameriky talizmany - Panenku Máriu a lacné ponožky, cenu získal Tiger a drak. Iný z nominovaných filmov Amores Perros po príchode domov odporučil českým distribútorom a našiel si čas nahovoriť preň rozhlasové spoty, lákať naň diváka. V pražskom Divadle pod Palmovkou si vyskúšal na Woodyho Allanovej hre Výstrely na Broadway divadelnú réžiu. Momentálne pripravuje film Pupendo. Režisér Jan Hřebejk mal na nás málo času. S pohŕdaním hovoril o českých lesklých filmových časopisoch, ale na iné ako otázky lesklých časopisov odpovedať nechcel.
Vaše filmy sa vracajú v čase. Dej Šakalích let bol z 50. rokov, Pelíšky zo 60., Musíme si pomáhať z 2. svetovej vojny. Dejepis bol váš obľúbený predmet v škole?
Nie, len som si predstavil, že cestujem v čase. Cesta v čase a aj nakrúcanie takého filmu je zaujímavé a dobrodružné. Znamená to ponoriť sa do tej doby a vôbec nemusí ísť o záľubu v histórii. Je to o fantázii, tak isto ako keď niektorí ľudia radi cestujú do budúcnosti.
Je to chlapčenské fantazírovanie, alebo profícka istota, že téma bude zaujímavá aj pre ostatných?
To chlapčenské...
Ide vám aj o hľadanie historickej pravdy? Snažíte sa ju na pozadí deja nachádzať?
Ani nie.
Vôbec?
Nemyslím si, že na hľadanie historickej pravdy sú tu práve hrané filmy. Dokonca si myslím, že je to nemožné. A mňa to nezaujíma. Ja chcem hovoriť pravdu o príbehu, o ľuďoch. Historická doba je kulisa, zaujímavá kulisa.
Prepracujete sa aj k súčasnosti?
Asi áno, aj keď programovo sa k nej neprepracúvame.
Vo vašich filmoch je silný príbeh...
Nie, len v Musíme si pomáhať. Pějme píseň dohola, Šakalí léta a Pelíšky - tam je to skôr mozaika príbehov ako príbeh. Možno trochu ešte v Šakalích, tam sme ten príbeh trochu pchali, ale nie je to podstatné... Podstatná je téma.
Tak príbeh nie...
Áno, v Musíme si pomáhať je klasický príbeh. Tragikomický. A aby to neboli len hlúposti, musí mať závažnosť.
A pre vás ako diváka je príbeh nakoľko dôležitý? Vo filmoch, na ktoré sa idete pozrieť?
Tematizácie sa opakujú. Pozrite si len telenovely, ich overené rozvíjanie príbehov a motívov tematizácie len devalvuje. Pre človeka, ktorý má ambíciu prísť s niečím novým, je to tažké. Ja sa preto rád nechávam inšpirovať skutočnými špecifickými príhodami. Pelíšky sú do istej miery autobiografiou rodiny autora námetu.
Pracovný tím nezvyknete obmieňať. Prináša vám to pocit istoty?
Základný tím sa nemení. Keď k tomu nie je nútený, tak nikto rád nemení tím.
Určite?
Niekto možno áno, mne to vyhovuje takto. Snažil som sa nájsť si pre spoluprácu ľudí, ktorí mi vyhovujú profesionálne aj ľudsky a podarilo sa mi to. Naše vzťahy sa zatiaľ nezdegenerovali, hoci sa to môže stať. Je mi príjemné pracovať s ľudmi, o ktorých viem, čo od nich môžem čakať. Môžem sa sústrediť na svoju prácu.
Zabezpečujú sústredenosť, koncetráciu, ale nebrzdí to tvorivosť? Stále vás hecujú ku kreativite?
To už sa musí prejavovať na filme. Nemám pocit, že časom nakrúcam blbšie filmy...
Lenže ste boli citovaný pred Oscarmi, že ak ho nezískate, dáte si so scenáristom Jarchovským pauzu.
Úplná blbosť. Nenakrúcame filmy, aby sme dostali Oscara. Toto nie je vzťah trénera k družstvu. Inak, gratulujem k majstrom sveta. Ešte som nezažil, aby ľudia v českých uliciach kričali Vivat Slovakia! Medzi nami to nie je tak, že ak niečo nevyhráme, tak striedame...
Napokon, vy ste s Musíme si pomáhať vyhrali.
Okrem Českého leva a nominácie na Oscara nám získal veľký rešpekt.
V Čechách vzniká veľa filmov, je sa s kým porovnávať, konkurujete si...
...zase až také veselé to nie je. Hoci musím oponovať, keď sa tu stále hovorí o mizérii, že český film za veľa nestojí. Nie je to pravda. Z tých 15 - 20 filmov ročne vzniká drvivá väčšina preto, lebo tí autori chcú rozprávať. Rozhodnú sa a veria tomu, majú tú prácu radi a niečo chcú povedať. Iné, ako Princezna ze mlejna jedna, dva, tri štyri, ale ja to nechcem ohovárať, moje deti to nekazí, ja deti nemám... (Smiech.) Dôležité je, že generácia, ktorá nastúpila po roku 90. - Svěrák, Renč, Zelenka, Sláma, Alice Nellis - všetci chcú niečo povedať.
V jednom rozhovore hovoril Martin Huba, ako vás pri režírovaní sledoval...
...ale to sa mi snažil lichotiť. (Smiech.) Nie, ja ho mám strašne rád. Ja si ho vážim, len preto som si dovolil tú drzosť. Herci vždy chvália režiséra. Martin sám je výborný režisér.
Vy ste si tiež skúsili divadelnú réžiu. Urobili ste Allanove Výstřely na Brodway. Vraj filmový režisér robí divadlo príjemne dynamickým.
Vo filme je to hektickejšie. V divadle to graduje inak, najvyšší adrenalín je pred premiérou. Vo filme sa neustále riešia mnohé technické veci, ide o veľa peňazí, adrenalín pracuje stále. V divadle je väčší pokoj, páči sa mi to, ale nie je to moja hlavná profesia. A nerobím to na takej úrovni, ako urobil Martin Huba predstavenie Tančiareň. To už bola iná vec, mimoriadna.
Videli ste Tančiareň?
Videl, malo to tu obrovský úspech. Tlieskalo sa postojačky desať minút či ako dlho. V Prahe sa vždy tlieska, tu to je snobárina. A Slovákom sa tlieska v Prahe vždy postojačky. Ak sa Slovákom tlieska posediačky, bol to prepadák.
Po Oscaroch ste českým distribútorom odporučili Amores Perros, film nominovaný na Oscara vtedy, keď aj váš. To z kolegiality?
Ten film mal všetky dôvody, prečo by naň divák neprišiel. Dlhý, samé neznáme mená, mexické, nepríťažlivé... Ja som bol z neho vo vytržení, bol to životný zážitok, a preto som mu v Čechách pomohol a nahovoril propagačné avíza. Významné sračky, ktoré idú do kín, si spravia svoje marketingové stratégie. Amores Perros je mimo kategórie filmov - dobrý, zlý, ešte lepší. Je to zážitok. Viem, aké je to ťažké s českými filmami v Čechách, nie to s mexickým.
Aké ťažké?
Po našom diváckom úspechu s Pelíškami tiež nebolo isté, že sa niekto príde pozerať na postarších manželov cez druhú svetovú vojnu v Musíme si pomáhať...
Amores Perros bol nominovaný, ale vyhral Tiger a drak. Ten ste videli?
Nebavil ma. Je to žánrový film, a to ma nechytá.
Pred Oscarom ste hovorili, že vám nezáleží...
...ale ja som ani sekundu neveril, že ho dostaneme, ja som bol šťastný z nominácie...
...ide mi o iné...
...nikto z nás nominovaných...
O.K. Chcem len vedieť, že ak nejde o transparentné ocenenie filmu cenou, o čo ide? Aký jeho úspech teší vás? Pocit? Kritika? Návštevnosť?
Teší ma, pravdaže, všetko. Dáva to pocit satisfakcie. A tú nám dal Lev, návštevnosť aj nominácia. Aj keď si medzitým musíte vypočuť, že na Pelíšky vám prišlo vyše milióna a na Musíme si pomáhať, a povedia vám to presne - o šestopäťdesiat tisíc divákov menej. Aj tak na ten môj najmenej navštevovaný prišlo viac divákov ako na všetky filmy Vláďu Michálka dohromady...
Aké vzťahy máte s kolegami - českými režisérmi?
S niektorými dobré, s niektorými zlé.
A po Levoch pred rokom, keď ste to tam vybielili od cien?
Normálne. Viete, ono je to tak - niekoho si vážite v práci a aj ho máte rád. To je najlepšie. Ale sú aj takí, ktorých prácu si vážite a nemáte ich rád, potom, ktorých máte vždy rád, ale nevážite si ich prácu. A ešte sú takí, čo stoja za hovno a ešte aj ich práca je na hovno.
Aj s Onříčkom, režisérom Samotárov, ktorý bol nominovaný v desiatich kategóriách a...
S ním sme kamaráti. Patrí do kategórie ľudí, ktorých mám rád a vážim si ich prácu. Spolu s Alicou Nellis. A mnohými ďalšími.
Ale on tie ceny potreboval, vraj sa pri nakrúcaní rozišiel aj s priateľkou...
To sú také jeho teórie, že aby sa mohol sústrediť na film.
A vy by ste čo dokázali opustiť?
Ja som sa nedávno oženil, ja by som to nechal tak...
Vy si do svojich filmov vyberáte veľa slovenských hercov. Aj o Musíme ste hovorili ako o česko-slovenskom filme. A čo vy na to, že vám nedávno na ČT išla nadabovaná Krajinka?
S tým ja nemám nič spoločné.
Vás prízvuk neruší?
Nie. Pri tej Krajinke to muselo napadnúť nejakého blbca. To je akoby v USA dabovali film. Ak ľudia chcú ísť na váš európsky film, predpokladá sa, že vedia čítať. Na Krajinku by si iste neprepol niekto, kto čakal Novákovcov. Ja k tomu fakt nemám čo povedať. Takí blbci sa nájdu stále.
Na Slovensku máme na JOJ americký film nadabovaný so češtiny so slovenskými titulkami.
To je vynikajúce! A čo na to Maďari?
Prečo siahate po slovenských hercoch?
Je to farba do palety. Kvôli ich charizme do kamery. Pre Csongora Kassaia som sa rozhodol aj preto, že tu nebol známy, ale bol výborný typ na tú postavu. Druhú Anku Šiškovú by som v Čechách ťažko našiel - dobrú štyridsaťročnú herečku, ktorú nikto nepozná, tu nemáme. Pri vážnom príbehu je výhoda, keď nemajú herca okukaného. Je to vieryhodnejšie.
Bolka Polívku poznajú. Neprekáža to?
Je dobrý.
Známe tváre predávajú film, nie?
To sú povery. V Samotároch neboli žiadne hviezdy, v Rebeloch tiež nie, a akú návštevnosť mali! V komédiách je to iné, tam ľudia chcú svojho obľúbeného známeho komika.
Na Oscara ste si brali dva talizmany, ponožky a Panenku Máriu...
...o tom by som nehovoril.
Povedzte...
To nie je zaujímavé, nechcem o tom hovoriť.
Ako sa nerád vidíte v novinách, čo o sebe nerád čítate?
Neznášam povýšenecký tón. Na svoju prácu ani prácu svojich kolegov. A snobizmus. Našťastie, nie som typ pre bulvár.
Jan Hřebejk (27.6.1967, Praha)
Filmografie:
Musíme si pomáhat (2000) režie, spolupráca na scenári
Pelíšky (1999) režie
Česká soda (1998) režie
Šeptej (1996) .... role (Woody)
Šakalí léta (1993) režie, scénár
Nedělejte nic pokud k tomu nemáte vážný důvod (1991) režie
Pějme píseň dohola (1990) scénár
Autor: Kata Račková
