Študoval zahraničný obchod, hral divadlo, ale už dvadsať rokov stojí na čele úspešného vydavateľstva Slovart. JURAJ HEGER rozpráva o tom, aké boli deväťdesiate roky, čo má urobiť začínajúci spisovateľ i o tom, ako vyzerá slovenský knižný trh.
Ste synom niekdajšieho riaditeľa Novej scény Dalibora Hegera. Vplývalo to na vás?
Určite som mal šťastie, že rodina mala niečo s kultúrou. S otcom, ktorý bol dlhé roky dramaturgom, je spojený muzikál na Novej scéne – od West Side Story po Fidlikanta na streche. Riaditeľom Novej scény bol od roku 1970, asi šesť rokov, kým sa tam „podarilo“ inscenovať hru, ktorá bola označená ako nevyhovujúca. Mama bola redaktorkou časopisu Móda, kreslila, navrhovala módu. Mimochodom, keď som mal trinásť, robil som modela. (Smiech.)
Dlho?
Nie, len krátko. Bývali sme na piatom poschodí Živnodomu, teda nad Novou scénou. Mal som obdobie, že som prišiel zo školy, hodil som tašku a išiel som sa pozrieť na skúšku. Praktický každý večer, po tom, čo zavreli Olympiu, k nám niekto prišiel a pokračovali tu debaty.
Vraj ste aj hrali.
Od gymnaziálnych čias skoro do tridsiatky. Robil som vážne amatérske divadlo so súbormi Úsmev a Vrana sapiens. Boli to malé javiskové formy.
Mali ste stálu scénu?
Úsmev hrával dvakrát do mesiaca na Malej scéne Domu ROH, tam kde sú dnes Radošinci.
Prečo potom Vysoká škola ekonomická v Prahe?
Vedel som, že nemám talent a tiež som si vytvoril príslovie „Niet smutnejšieho zamestnania ako priemerný umelec“. Navyše som videl, čo divadlo vlastne znamená – je to veľmi nežičlivé prostredie.
Slovart patrí právom k najoceňovanejším vydavateľstvám na Slovensku. Vydavateľstvo
získalo viackrát cenu Kniha roka. Za knihy zo Slovartu získali prekladatelia Cenu
Jána Hollého i Cenu Mateja Bella
Prečo však zahraničný obchod?
Mal som pocit, že to je škola, s ktorou sa dá cestovať, to bola moja veľká túžba. Spočiatku som sa tam nedostal, bol som prijatý na vnútorný obchod, ale po dvoch rokoch som mohol prestúpiť na zahraničný obchod. Mal som aj medziodborové štúdium žurnalistiky. To bolo hrozné. Mali sme to len jeden deň v týždni, snažili sa nás učiť predmety ako marxleninská žurnalistika a podobné drísty, skoro nič praktické. Po škole som nastúpil do podniku zahraničného obchodu Slovart, kde som mal pracoval na oddelení vývozu do socialistických štátov.
Zahraničný obchod bola zvláštna oblasť. Plno eštebákov, nie?
Určite áno, ale počas štúdia som si to vôbec neuvedomoval. Keď som prišiel do Slovartu, mal som šťastie na prvú šéfku, ktorá ma zorientovala. V podnikoch zahraničného obchodu bolo oddelenie, ktoré sa volalo Zvláštne úlohy. V Slovarte ho viedla legendárna pani, strážila služobné pasy, vypisovali sa tam správy zo služobných ciest... Ale nikto sa ma nesnažil vyťažovať. Na Februárke som bol len raz, v osemdesiatom siedmom, pre stretnutie mladých divadelníkov v Stratforde. Pýtali sa ma, či nás tam nekontaktovali emigranti.
Rok 1989 ste prežili v Slovarte?
Krátko predtým som sa stal šéfom oddelenia vývozu slovenských kníh do zahraničia. V septembri som bol na knižnom veľtrhu v Moskve a v októbri vo Frankfurte.
Aké to bolo vo Frankfurte?
Kým som prešiel od dverí haly k nášmu stánku a videl som tam tie knihy, bol som presvedčený, že tam nič nepredáme, ale predali sme. Z vydavateľského hľadiska je to úplne iné ako z novinárskeho. Sedíte vo svojom stánku a snažíte sa predávať knihy. V mnohých halách som prvé roky vôbec nebol. Možno až na ôsmom Frankfurte som sa bol pozrieť v centre.
Vaše vydavateľstvo Slovart oslavuje dvadsať rokov. Ako sa to začalo?
Slovart pôvodne robil vývoz a dovoz kultúrnych tovarov z a do Československa. Nevydával knihy pre slovenský trh, ale bola tu redakcia, ktorá vyvážala knihy. V roku 1991 sa firma transformovala na holding. Materská firma si zachovala majoritu a manažérom jednotlivých divízií boli ponúknuté podiely. Z toho vzniklo vydavateľstvo a začali sme vydávať knihy aj pre tuzemský trh. Bolo to ideálne – bol v tom aj obchod, aj kultúra.
Aké boli vaše prvé knihy?
Prvá bola fotografická detská kniha Zvieratká v lese. Podľa nej vtedy bežal aj televízny večerníček. Druhá bola Moje priateľky myšky. (Smiech.) K Rushdiemu to vtedy malo ešte dosť ďaleko.
Dušan Dušek vydal v Slovarte niekoľko kníh: Pešo do neba,
Vták na jednej nohe, Zima na ruky či Holá veta o láske
Mali ste nejakú predstavu o vydavateľstve?
Použil by som na to výraz svätá prostota. Keď sa človek nad vecami nezamýšľa, ani sa veľmi nebojí. Nie som strategicky rozmýšľajúci ani veľmi ambiciózny človek. Všetko to prichádzalo akosi samo. Neuvedomoval som si, že budem vydavateľ, ale na druhej strane je pravda, že som už v šiestej triede vydával noviny na prieklepovom papieri, kde som písal o tom, ako sme vyhrali nad 6. B.
Kedy ste si uvedomili, že ste vydavateľ?
Keď sme museli začať rozmýšľať, čo vydávať. Ale začiatok bol relatívne jednoduchý. Mali sme už svoju históriu, poznal som nejakých zahraničných vydavateľov. A navyše, pred skladom stáli kníhkupci, nadšene nakupovali knihy, lebo dovtedy také neboli.
Dokedy to trvalo?
Do prvých krachov distribučných firiem, ktoré nastali v rokoch 1992 – 93. Vtedy to bolo tak, že distribúcie kupovali knihy na faktúru. Ponúkol som im knihu o dezertoch, oni povedali, že si objednávajú dvadsaťtisíc. Vyfakturovali sme im to a oni do dvoch týždňov zaplatili. Mali možno desaťpercentnú maržu. Rýchlo sa však ukázalo, že kým nepredajú z desiatich tisícok deväť, ešte nič nezarobili. V momente, keď atraktívnych kníh vychádzalo viac a viac, zostávalo ich čoraz viac v distribúciách a tie neboli schopné platiť. Odvtedy máme na Slovensku takzvanú komisiu – knihy patria vydavateľovi, až kým sa nepredajú v kníhkupectve.
Je to pre vás problém?
Faktom je, že vo svete to tak funguje tiež. V konečnom dôsledku je riziko u vydavateľa.
Aké boli deväťdesiate roky v brandži?
Prvé krachy distribučiek prišli veľmi rýchlo. V tom čase končili aj niektoré vydavateľstvá, ktoré boli začiatkom deväťdesiatych rokov veľmi slávne. Skončilo aj viacero štátnych vydavateľstiev – buď sa zle transformovali, alebo boli vytunelované. Celý systém sa veľmi menil. Musím priznať, že sme mali výhodu – neboli sme len na Slovensku, stále sme nejaké knihy vyvážali. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa nám podarilo celkom dobre sa etablovať vo Francúzsku. Vyvážali sme tam detské, prírodopisné knihy, encyklopédie, takže sme neboli pod takým tlakom. Keď sa dostane odberateľ do problémov, čím väčšie vydavateľstvo ste, tým väčší máte problém. Keď v Prahe skrachovala veľká distribúcia Orbis Pictus, zostalo nám tam niekoľko miliónov korún. Nakoniec sme od nich dostali jednu starú aviu, baliaci stroj... Aspoň nejaké drobné. Tie straty však boli veľké, pretože krachov bolo dosť.
S výtvarníkom Marekom Ormandíkom a s vydavateľom Albertom
Marenčinom na krste knihy Veľké veci Mareka Ormandíka
Ako sa menila vaša produkcia?
Prvé roky boli v znamení prekladov obrázkových kníh. Hneď v roku 1991 sme začali spolupracovať s vydavateľstvom Taschen, ktoré sa zameriavalo na výtvarné umenie. Preložili sme od nich tri knihy do slovenčiny, ale nič z toho sa nepredávalo. Tak sme predávali anglické verzie. Nedá sa povedať, že by sme na Slovensku vyslovene čakali na to, kedy vyjde Picasso. Po niekoľkých rokoch sme začali programovejšie vydávať knihy o slovenskom a českom umení, v roku 1997 beletriu a po roku 2000 sme rozšírili detskú beletriu. Niekoľkokrát sme skokovo narástli, ale väčšinou som to oľutoval – pribudli ďalší ľudia a ďalšie náklady. Keď odchádzajú výplaty, je to najhoršie.
Je to bizarné – vydávate knihy o umení a sídlite v priemyselnom areáli.
Sme tu šiesty rok, predtým sme boli na Peknej ceste, v areáli tlačiarní. Úplne na začiatku sme mali prenajatých pár miestností na Žižkovej. Z centra Bratislavy ste tu za pätnásť minút. Pre nás je výhodné mať sklad vedľa kancelárie, lebo ako mi raz povedal jeden anglický vydavateľ: „Vždy, keď máš pocit, že je všetko v poriadku, stačí vojsť do tohto skladu a vidíš, že nie je.“ Neustále sa mi tu pripomínajú knihy, ktoré tam ležia a mali by byť predané.
Pred niekoľkými týždňami vyšla stá kniha z úspešnej edície MM. Aká bola vaša predstava o tejto edícii?
Dnes je to hodnotené ako odvážny čin na lietajúcej hrazde. Vtedy som bol presvedčený, že je tu veľký priestor, pretože prekladovú beletriu skoro nikto nevydával. Jednak preto, že vydavatelia boli presvedčení, že Slováci si prečítajú český preklad a tiež preto, že tradičné vydavateľstvá, ktoré sa prekladovej beletrii venovali – Tatran, Slovenský spisovateľ – boli utlmované. Bol som presvedčený, že stredný prúd má zmysel. Edícia MM v drvivej väčšine nie je nejaká ťažká intelektuálčina. Ale v tej slovenskej relativite sa na ňu všetci pozerajú ako na niečo vysoké. Prvé knihe, čo vyšli, boli Paula od Isabel Allendeovej a Anglický pacient od Michaela Ondaatjeho. To sú knihy pre obyčajný trh.
Koľko kníh vydávate ročne?
Vždy som tvrdil, že ročne vydáme asi 150 kníh. Moji kolegovia na marketingu mi však tvrdia, že minulý rok sme ich vydali 184. O počet sa nestarám, mojou úlohou je, udržiavať chod hotovosti vo firme tak, aby všetci, čo majú dostať peniaze, ich aj dostali. Posledné roky sme už dosť veľkí.
Vydávate knihy aj s tým, že na nich nezarobíte?
Musím porozmýšľať, aby som niekoho neurazil. (Smiech.)
Juraj Heger s autorkami od konkurencie: Táňou Keleovou Vasilkovou (Ikar),
Petrou Nagyovou-Džerengovou (Ikar) a Evou Urbaníkovou (Evitapress)
Tak niečo zahraničné.
Pri zahraničných sa tomu snažím vyhýbať. Aj keď sme vydali Dejiny homosexuality a Pochovajte ma postojačky, čo boli dejiny stredoeurópskych Rómov. To boli knihy, ktoré boli od začiatku odsúdené na mínus. Do veľkej miery to bolo len o tom, že som si myslel, že tie knihy majú vyjsť. Najklasickejším príkladom stratových kníh sú knihy z oblasti výtvarného umenia. Monografia súčasného slovenského výtvarníka sa nemôže zaplatiť.
Kto to zaplatí?
Buď sa v spolupráci s výtvarníkom podarí zohnať sponzora, alebo na to doplácame my. Ak sa aj podarí peniaze zohnať a my do toho vložíme „len“ pätnásťtisíc eur a za tri roky sa nám tých pätnásťtisíc vráti, je to v podstate tiež stratová vec. Keby som rozmýšľal len ekonomicky, poviem si, že by to malo vynášať nejakých desať percent ročne. Zvláštne však je, že za prvých desať rokov sme zarobili na knihách, o ktorých som bol presvedčený, že majú vyjsť. A zopár kníh, ktoré síce nie sú mojou kávou, ale predpokladal som, že sa budú dobre predávať, boli väčšinou prepadákmi. Vtedy som pochopil, že sa nesmiem pozerať na to, čo si myslím o predaji. Až 98 percent rozhodnutí je takých, že si myslím, že tá kniha má pre niekoho zmysel. A je jedno, či sú to knihy o vílach pre šesťročné dievčatá, lebo som mal dcéru v tom veku a videl som, že sa jej to páči, alebo monografia výtvarníka.
Čo zvyšné dve percentá?
Nepotrebujem nutne k šťastiu, aby vyšla Džungľa rúžov od Candace Bushnellovej. Ale nemali sme žiadne ženské romány, ktoré má každé veľké vydavateľstvo. Tak sme si povedali, že to vyskúšame s tým horným koncom ženskej literatúry. Je to vtipné, populárne a uvidíme, či sa to bude predávať.
Čo ste si mysleli o Da Vinciho kóde?
Čítal som to raz večer doma a nešiel som spať, potme som hľadal dejiny umenia, aby som sa pozrel na Poslednú večeru. Mal som pocit, že je to dobrá knižka, a tak sme zažiadali o práva. To bolo v čase, keď to ešte ani v Amerike nebol bestseller.
V Česku vyšla kniha pod názvom Šifra mistra Leonarda ešte pred slovenským vydaním a vôbec nemala úspech. U nás áno. V čom bol rozdiel?
To, že bol Da Vinciho kód bestseller aj u nás, bolo do veľkej miery spôsobené celosvetovou popularitou. Tomu úspechu sa nedalo vyhnúť. Mnohí ľudia si to prečítali a dali o tom vedieť známym, ale to samo osebe nestačí. Traduje sa, že vydavateľstvo vytlačilo desaťtisíc kusov a rozdalo ich kníhkupcom, novinárom, všetkým možným ľuďom, ktorí mohli ovplyvniť mienku.
Juraj Heger so zakladateľom siete kníhkupectiev Lászlóom Bödőkom a s mode-
rátorom Dadom Nagyom pri udeľovaní knižných cien Panta Rhei Awards 2011
Nebolo to pod vašou latkou?
Už dávno sme mali edíciu MW, kde sme vydávali detektívky. Da Vinciho kód bol ďalší triler, ktorý do tej edície patril. Nepredstieram, že si v skutočnosti myslím, že je to zlé, že som oveľa múdrejší. Nie je to zlá kniha. Je to napínavý príbeh, vystavaný z atraktívnych tehličiek. Keby to bolo zle napísané, nie je to také populárne. Rovnako stojím za Dominikom Dánom. V tom žánri je to dobrá kniha. Občas riešime, čo je niečo pod latkou, ale paradoxne je to častejšie pri slovenských autoroch, lebo tu sme vďační, že niekto niečo píše. Ale veľmi veľa slovenských spisovateľov dáva najavo, že umenie stojí nad čitateľom. Ja si to nemyslím. V žiadnom prípade nepohŕdam stredným prúdom, nerobí mi problém pustiť si Rádio Best a počúvať starý Beatles a Michaela Jacksona.
Spomenuli ste Dominika Dána. Ako sa vlastne začala spolupráca s týmto tajomným autorom?
Prišiel a mal prvý rukopis s názvom Popol všetko zarovná. Bolo to zaujímavé, zbeletrizovaná história únosu Kováča mladšieho. Chvíľu sme mali debatu, či to nie je nebezpečné. On vtedy prišiel za mnou do kancelárie so štósom novinových výstrižkov, kde už bolo všetko napísané. Nakoniec zavolal človeku, ktorý velil tomu únosu, či by to bol problém zverejniť. A ten človek mu povedal, že má len jeden problém – riasy v bazéne a nevie sa ich zbaviť. To ma presvedčilo a kniha vyšla. Dominik Dán asi nedostane Nobelovu cenu za literatúru, ale má neuveriteľný talent na odpočutie hovorovej reči.
Čo má urobiť začínajúci autor, keď chce u vás vydať knihu?
Musí nám ju poslať.
Aj si ju prečítate?
Už viac ako dva roky dostávame denne viac ako jeden rukopis. Predstava, že si všetko prečítame a pošleme nejaký rozbor, prečo to odmietame, je nesprávna. Z niektorých kníh mi stačí prečítať si desať strán, niekedy aj dve, a mám pocit, že to nie je naše. Keď tú knihu prečítame, je otázka, či je autor o knihe ochotný debatovať. Na Slovensku nie je ochotný o knihe rozprávať takmer nikto, ale vo svete je úplne bežné, že spisovatelia – Hemingwayom počnúc a Brownom končiac – debatujú s vydavateľom a sú schopní oželieť aj polovicu knihy. Čím skúsenejší autor, tým je prístupnejší argumentom. Boris Filan svoj prvý román Wewerka trikrát kompletne prepisoval.
Asi na to nie ste sám.
Nie, snažím sa zapájať ľudí v redakcii. Detské knihy idú úplne mimo mňa. Pri beletrii som viac, ale mám stále menej času čítať. Inak, slovenská knižná scéna – to sú slepí a jednookí. Na Slovensku nefungujú mechanizmy, ktoré fungujú vo svete.
Aké mechanizmy?
Napríklad to, že tam existujú vyslovene knižné profesie, ktoré u nás existovali do roku 1989 a všetky veľké vydavateľstvá ešte čerpajú z tých čias. Dnes si každý, kto skončí slovenčinu alebo tlmočníctvo, myslí, že môže robiť knižného redaktora. Vlastne ani niet takej školy, ktorá by takýchto ľudí pripravovala. Napríklad aj to, že na Západe sú ľudia zvyknutí, že si každú sobotu otvoria noviny a tam nájdu na dvojstrane pätnásť recenzií na knihy, ktoré vychádzajú tento týždeň a nie na tie, ktoré vyšli pred rokom.
Vydavateľ Juraj Heger so synom Samkom a s výtvarníkom Ferom Liptákom
Nakoľko sa knihám dokážete venovať aj potom, čo ich vydáte?
To je náš najväčší bôľ. Marketingovú podporu potrebuje aj pôvodná slovenská beletria, aj knihy o slovenskom umení. Je to však dosť frustrujúca činnosť. Napríklad pred dvomi rokmi vyšlo Umenie na Slovensku, jediný prehľad slovenského výtvarného umenia od päťdesiatych rokov, a napriek tomu po ňom ani pes neštekol. Neviem, prečo sa nepíše o knihách. Píše sa o každom filme, ktorý príde do kín. Keď ohlási návrat nejaká chlapčenská skupina, bude to mať celú stranu, ale keď vydá Matkin novú knihu, to ako keby bolo pod úroveň novinárov. Redaktori tým asi vysielajú signál o svojej inteligencii. Recenziu na detské knihy nenájdete nikde. Pritom detská kniha je to najpodstatnejšie. Ak deti nebudú čítať, budeme sprostý národ. Nedávno niekto dokázal, že medzi čítaním v detstve a manažérskym postavením je priama korelácia. Raz za čas sa v novinách objaví článok, ako sú detské knihy dôležité, urobí sa anketa, na ktorú každý odpovie, že čítal Čin-Čin.
Odkedy vlastne máte českú pobočku?
Prakticky od začiatku sme pri zahraničných knihách kupovali práva na slovenské i české vydanie. V tom čase slovenské vydavateľstvá ilustrovaných kníh – Ikar, Fortuna Print, Príroda – pôsobili v Čechách veľmi aktívne. Všetci sme si uvedomovali, že tlačiť len pre Slovensko je menej výhodné. Po rozdelení sme to museli riešiť a v roku 1994 vnikla stopercentná dcérska firma.
Kedy vydáte knihu len v češtine?
Buď sú to knihy o českom umení, alebo knihy, ktoré sú také špecializované, že by slovenský preklad nemal zmysel. Slováci si po česky prečítajú, Česi po slovensky nie.
Aký je rozdiel medzi slovenským a českým trhom?
Český je väčší a oveľa zložitejší. Na Slovensku vychádza možno 4-tisíc titulov, v Čechách 16-tisíc. Konkurenčný boj je tam väčší, ide tam o oveľa väčšie peniaze. Až donedávna bola koexistencia slovenských vydavateľov veľmi mierumilovná – vzájomne sme sa ľutovali. Presadiť sa v Čechách je oveľa ťažšie. Niekedy tlačíme rovnaký počet kusov pre Slovensko i pre Čechy, pretože tam je oveľa ťažšie dostať knihy tam, kde majú byť.
Nedávno ste sa vyjadrili, že knihy sú na Slovensku ešte stále lacné. Vidíte na slovenskom knižnom trhu ešte nejaký iný problém?
Kníhkupec, ktorý predal knihy, by mal vydavateľovi zaplatiť hneď, ale vzhľadom na to, že knihy majú sezónny cyklus predaja, je veľmi veľa kníhkupectiev, ktoré sú desať mesiacov stratové, nestíhajú platiť svoje záväzky a potom prídu Vianoce, radikálne im stúpne obrat a my sme šťastní, že dostaneme svoje peniaze. Stále častejšie však kníhkupci nezaplatia ani po Vianociach a tlačia pred sebou balík dlhov do ďalšieho roka.
So sestrou a s otcom Daliborom Hegerom, bývalým riaditeľom divadla Nová scéna
To nie je príliš zdravé.
Nie je a prakticky to nemá riešenie, pretože nepríde žiadny strýko, ktorý by nalial do toho peniaze. Správne by to malo byť tak, že zbankrotujú, čo je však problém, pretože všetci prídu o nejaké peniaze a už nikdy ich neuvidia. Kým kníhkupectvá fungujú, je šanca, že sa dá urobiť nejaký ozdravný proces s nádejou, že to bude lepšie.
Ako vidíte budúcnosť?
Je nepochybné, že knižný trh tu zostane, ale bude sa meniť. Bude sa napríklad zvyšovať podiel predaných kníh v angličtine. Keď je to skutočný bestseller, už si ho dosť ľudí kúpi v origináli. To bolo vidieť na posledných dieloch Harryho Pottera. Otázkou je, do akej miery si štát uvedomuje, že čítanie kníh je dôležité. Grantový systém to nezachráni. Knihy splnia svoju funkciu, až keď ich niekto číta. Štát by aspoň nemal klásť prekážky. Našťastie, za predchádzajúcej vlády sa DPH znížila, aj keď s nezmyselnými argumentmi. Zhodou okolností teraz zažívame v Čechách pokus o zvýšenie DPH. Českí vydavatelia ma zobrali za ministrom financií Kalouskom, aby som tam porozprával o skúsenostiach zo Slovenska. Ale nepomohlo to.
Juraj Heger (1962)
Majiteľ vydavateľstva Slovart. Vyštudoval medzinárodný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Po revolúcii začal vydávať knihy a jeho vydavateľstvo dnes patrí medzi najväčšie a najrešpektovanejšie vydavateľstvá na Slovensku. Juraj Heger žije v Bratislave, je ženatý a má dve deti.
