„Je dôležitejšie, ako sa o niečom píše, než o čom sa píše,“ hovorí IVANA DOBRAKOVOVÁ. Jej román Bellevue bol jedným z najpríjemnejších literárnych prekvapení minulého roka.
Aké knihy čítate?
„Čítam francúzske knihy, lebo z francúzštiny prekladám a potrebujem mať prehľad o tom, čo vychádza. Čítam tiež talianske knihy, lebo ma zaujíma, ako rozmýšľajú a čo riešia autori v krajine, kde žijem. A čítam slovenské knihy, lebo ma to baví a mám celkovo slabosť pre slovanské literatúry (slovinskú, ukrajinskú, samozrejme českú, poľskú, atď.), vďaka čomu som objavila niekoľko naozaj výnimočných autorov (Oksana Zabužko, Dane Zajc, Mojca Kumerdej, Andrej Blatnik...).“
Prečo by mali ľudia čítať knihy?
„Z tých istých dôvodov ako v minulosti. A keď niekto nevidí žiadny dobrý dôvod na čítanie kníh, ja mu to určite vysvetľovať nebudem.“
Rozlišujete dobré a zlé knihy?
„Odkedy som skončila školu, užívam si, že už nič rozlišovať nemusím. Nemusím písať eseje, recenzie, analyzovať, či sú mužské a ženské postavy v rovnomernom zastúpení, či sa autor pomýlil v nejakom dátume, vlastne, až keď toto všetko opadlo, začala som s chuťou čítať všetko, čo som si z kníhkupectva doniesla domov. Keď narazím na nejakú horšiu knihu, hneď po dočítaní ju pustím z hlavy, ak sa mi podarí objaviť niečo výnimočné (ako napríklad už spomínanú Oksanu Zabužko a jej poviedkovú zbierku Sestro, sestro,) rozmýšľam nad tým aj dva roky. Čítam, aby som takéto knihy objavovala, dobrá kniha ma musí ohromiť, zatriasť mojimi istotami.“
Čo stálo na začiatku písania románu Bellevue?
„Neviem celkom, kde mám ten začiatok situovať. Nad Bellevue som rozmýšľala niekoľko rokov, ale stále som to odkladala. Potom, čo som napísala poviedku Žiť s Petrom, som dostala pocit, že ďalej sa týmto smerom pokračovať nedá a povedala som si, že možno nastal čas pustiť sa do Bellevue. Chcela som skrátka napísať o psychickej chorobe zvnútra, akoby bol čitateľ v hlave postavy a mohol v priamom prenose sledovať jej myšlienkové pochody.“
Pri jeho čítaní cítite až fyzický odpor k prostrediu.
„Všetko v románe je podávané len z pohľadu hlavnej postavy. Teda aj prostredie, ktoré na ňu začína pôsobiť znepokojujúco, hrozivo, ale je to jej pokrivené videnie. Je to pohľad duševne narušenej osoby. Možno keby som dala slovo aj iným postavám, videli by to všetko úplne inak, možno by opisovali krásny výhľad z izieb vozičkárov, pohodovú náladu a bujnú vegetáciu, neviem.“
Ústav vznikol podľa reálnej predlohy?
„Ústav Bellevue naozaj existuje. V Marseille, tuším niekde v texte spomínam aj ulicu, na ktorej stojí.“
Román sa podobá na niektoré z predchádzajúcich textov. Rozhodli ste sa dať motívom z poviedok väčší priestor?
„Je to skôr naopak. Motívy z (plánovaného) románu som predtým rozvinula v poviedkach. Čím však nechcem povedať, že by som poviedky písala skúšobne. Dalo by sa tiež povedať, že ma baví nechávať indície, i keď je asi len málo čitateľov, ktorí to sledujú.“
K Blanke ste neľútostná, čitateľ sleduje jej psychickú premenu. Nechceli ste niekedy, aby dopadla dobre?
„Pravdupovediac, v prvej verzii románu to s Blankou dopadlo o niečo lepšie. Ale nepozdávalo sa mi to, nebolo to ono, musela som to prepísať. Dúfam však, že nepíšem texty, pri ktorých by sa čitateľ príliš identifikoval s hlavnou postavou a potom plakal nad jej trpkým údelom. A keby som ja sama ľutovala svoju postavu, to by už bolo asi trochu úchylné.“
Minulý rok ste povedali, že viac než príbeh je pre vás zaujímavý jazyk. Prečo?
„Bude to znieť asi hlúpo, ale myslím si, že je dôležitejšie, ako sa o niečom píše, než o čom sa píše. Lebo príbehy sa v zásade opakujú, dôležité je podanie - taký Cortázar by podľa mňa vedel napísať geniálnu poviedku aj o praskline v strope. A naopak, v niektorých knihách sa to len tak hemží dramatickými udalosťami a veľkými pravdami a človek pri tom len zíva. Alebo iný príklad – moja najobľúbenejšia talianska spisovateľka, Elena Ferrante, rozoberá v románe I giorni dell’abbandono typické „ženské“ témy – ako sa hrdinka pasuje so životom (a deťmi) po odchode manžela – a je to strhujúce čítanie, lebo o tom vie písať inak než iks ostatných autoriek.“
Ako sa žije prekladateľke a tlmočníčke v Taliansku?
„Musím povedať, že sa mi v Taliansku žije čoraz lepšie. Prekladám a píšem.“
Čo vlastne bolo za rozhodnutím odísť zo Slovenska?
„Jednoducho som chcela byť so svojím priateľom (teraz už manželom) a preto som sa hneď po štátniciach zbalila a odišla do Turína. Vlastne až za pochodu som zisťovala, čo zmena krajiny obnáša. Nechcem to však dramatizovať. Do Bratislavy chodím niekoľkokrát ročne a necítim sa nejako zvlášť vykorenená. Nie je to, akoby som odišla do Austrálie.“
V jednom z rozhovorov ste povedali, že slovenskí autori sú často lepší ako zahraniční. Naozaj?
„Tak napríklad poviedkárov máme omnoho lepších než vo Francúzsku alebo v Taliansku. Je to asi preto, že poviedka tu má väčšiu tradíciu. Keby som mala našu situáciu porovnať napríklad s Francúzskom, tak tam sa určite čítajú najmä národní autori. Ale zas, ani o tých svetových sa tu tak veľa nevie, do slovenčiny sa prekladajú rôzne knihy, ktoré sú v Európe bestsellermi a tu po nich nikto ani neštekne. A ešte – je logické, že sa menšinové literatúry prekladajú menej než napríklad anglofónne, veď stačí si porovnať počet študentov angličtiny a takej slovinčiny. Predpokladám, že ani zahraničných slovakistov nebude veľa a tuším sa teraz aj nejaké lektoráty na zahraničných univerzitách rušili. Takže asi nemá kto prekladať a tiež si netreba robiť ilúzie, že by zahraničné vydavateľstvá bažili vydávať slovenských autorov. Nech by boli akíkoľvek.“
Napísali o knihe
Bellevue je znovu príbeh tápajúceho dievčaťa, ktoré sa rozhodne odísť pomáhať do opatrovateľského ústavu vo Francúzku. Obľúbená literárnokritická nadinterpretácia by vám povedala, že je aj textom o dospievaní, o vnútornej premene, hľadaní a najmä strácaní seba samého, že autorka nechá hrdinku poriadne sa potrápiť, aby čitateľ mohol sledovať premenu jej psychiky. Dobrakovová znovu napísala veľmi vyzretú a zároveň ťaživú depresívnu knihu, ktorú možno už na dvadsiatej strane odložíte s pocitom, že cítite až odpor k ústavom a činnostiam v nich. Ak ju však dočítate, možno naopak prežijete silnú katarziu. A ak ste čítali jej predošlú knihu, možno si poviete, že autorka sa nikam nejako výrazne neposunula, no stále je to výnimočné čítanie.
Tomáš Prokopčák,
SME
Dobrakovovej rozprávanie je silné, autenticita výpovede hrdinky je pre čitateľa presvedčivá a opisovanie psychosomatických ťažkostí, zvládania a nezvládania vlastnej i cudzej telesnosti vzbudzujú priam fyzický hnus. Je to dôkaz sily Dobrakovovej textu, pretože jej živočíšnosť nie je afektovaná, ale hlboko prežívajúca. Svojím spôsobom musí byť čitateľ rád aspoň za to, že nežije Blankin svet. Jej pobyt na „peknej vyhliadke“ na francúzskej Riviére je existenciálnym zlyhaním, tak kontrastujúcim so súčasným svetom šťastných a mladých.
Martin Kasarda,
Pravda
Chcela by som sa rozpustiť a odtiecť, vystúpiť zo seba
(úryvok)
Chvíľu sa rozprávam s Xavierom, vraví, že si ma pamätá ešte z prvého dňa, ako som vrazila do miestnosti s tým obrovským ruksakom a ostala zmätene stáť, smeje sa, že vyzerám rovnako zmätená ako pred dvoma týždňami.
Sú dve hodiny ráno, stojím v sprche, len horko–ťažko sa mi podarilo namydliť si telo, opieram sa o stenu, púšťam na seba prúd vody, no ruka s hadicou vždy hneď poklesne, rozmýšľam, či by bolo veľmi blbé, keby som zavolala Draga a poprosila ho, aby mi trochu pomohol, ako vtedy s tými zubami, aby ma zabalil do uteráka a odniesol do postele, aby ma prikryl a zaželal mi dobrú noc, ale nevládzem zakričať naňho cez stenu.
Čupnem si a hľadím do odtoku, na tú vodu, čo vírom mizne v zemi a s penou odplavuje aj všetku silu, ktorú som ešte mala, zavriem oči, chcela by som sa rozpustiť a odtiecť, zastaviť celú tú mašinériu, vystúpiť zo seba ako z vlaku, tváriť sa, akoby sa ma to netýkalo, akoby to všetko išlo popri mne, chcela by som sa len prizerať, byť nezúčastneným pozorovateľom.
Telesné zmeny, ktoré ma doteraz nadchýnali, ma zrazu desia, čo sa to zo mňa stáva, aké monštrum schopné regulovať vlastný zrak, schopné omotať si okolo prsta kohokoľvek vo svojom okolí, nechcem žiť v tomto svete plnom nenávisti, neistoty, samoty a dokonale sa mu prispôsobiť, byť jednou z nich, keby sa to dalo, vrátim sa do bezstarostného detstva, nevedomosti.
Ibaže sa to nedá, to je mi úplne jasné, pomyselnú hranicu, odkiaľ niet návratu, som už prekročila, zlom nastal vo chvíli, keď mi Marie otvorene vyhlásila vojnu, a ja nemôžem urobiť nič iné, len na ňu odpovedať.
