Týždeň so svetovým, českým i slovenským divadlom – to bol druhý ročník festivalu v neďalekom Brne. Najväčším ťahákom pre divadelníkov i divákov bola účasť renomovaného súboru Bouffes du Nord, s ktorým legendárny režisér Peter Brook naštudoval Mozartovu Zázračnú flautu.
Podtitulom druhého ročníka bolo „Shakespeare a diverzita kultúr“, výber titulov do programu však ani zďaleka neprofiloval len tohto dramatika. Naopak, miesto dostali aj tituly iných klasikov aj neklasikov.
Festival vyvrcholil Slávnosťou masiek, veľkým výpravným pochodom divadelníkov, ktorý sa tešil obrovskému záujmu ľudí a preniesol divadlo na ulicu. To sa dialo už aj počas festivalu, keď niektoré predstavenia súbory odohrali na netradičných priestoroch – v Denisových sadoch a tiež na brnianskom Výstavisku.
Shakespeare na rôzne spôsoby
Výnimočné vystúpenie dvojice tanečníkov Michaela Schumachera a Sabiny Kupferberg ponúklo v Queen Lear rodovo odlišnú variáciu slávneho príbehu o kráľovi a troch dcérach. Výtvarne pôsobivý bol Hamlet talianskeho divadla Teatro del Carretto – ostatné postavy predstavovali bábky v Hamletových rukách, na ktorých páchal rituály podobné voodoo. Výsledkom sú presné choreografie, cez ktoré vnímame fantazmagorické predstavy v Hamletovej hlave.
Iné súbory pretavili Shakespearove hry do najrôznejších polôh. Aktualizačný prístup ukázala Činohra SND v Coriolanovi, tradičnejšiu podobu mal Richard III. Národného divadla Brno. Na Shakespeara voľne odkazuje aj originálny dvanásťhodinový český projekt Kde Shakespeare můj, v ktorom sedem súčasných textov inscenuje sedem režisérov. Shakespearovskú mozaiku doplnili študentská komorná monodráma Ofélia a pouličná travestia Túlavého divadla, ktorého Rómeo, Júlia a vírus zožal vďačné prijatie od publika i náhodných okoloidúcich.
České divadelné novinky
V dramaturgii festivalu sa našiel priestor aj pre inscenácie iných autorov. Klasickú predlohu – Dostojevského Krotkú si vybral Ivo Krobot, aby na dvojici hľadajúcej lásku ukázal nepochopenie, ktoré vedie k tragédii. Bulgakovov slávny román Majster a Margarétka inscenoval ako veľkolepo estetizovanú, takmer štvorhodinovú „show“ Vladimír Morávek, no v jeho interpretácii sa okrem čara ruskej atmosféry „stratili“ aj niektoré postavy románu.
Hravú kabaretnú revue predstavil súbor SKUTR v novinke Všichni jsme Marlene Dietrich. Za tajomným názvom sa skrývajú čriepky popkultúrnych odkazov vplietané do príbehu o súčasnom Odysseovi, hľadajúcom šťastie na stránkach sociálnych sietí. Bizarná výprava a piesňové vstupy, vyskladané zo slovenských songov (od Andreja Šebana a Richarda Müllera až po Rytmusa) posilňujú invenčnú a hravú formu inscenácie.
Zahraničné lahôdky
O jeden z najväčších zážitkov festivalu sa postaral francúzsky La Licorne Theatre, ktorý odohral príbeh o Spartakovej vzbure. Dvojica operných spevákov a trojica hercov, ktorí používajú zvláštne recyklované materiály oživili v malom amfiteátri príbeh revolúcie, pričom používali nádherné objekty vytvorené z plechu, drôtov a dreva (od malého vojačika až po veľkú sloniu hlavu nadľudských rozmerov).
Angažované francúzske divadlo La Fabrique des Petites Utopies v hre Kaina Marseille v malej maringotke predviedla otrasný skutočný príbeh o rasizme vo Francúzsku, ktorý je pre imigrantov z afrických krajín drsnou realitou.
Blázni zo severu – vrchol festivalu
Hoci Peter Brook, dnes už osemdesiatšesťročný režisér, ktorý býva označovaný za najväčšieho žijúceho divadelníka, osobne do Brna neprišiel, festival mu bol dedikovaný ako pocta za jeho celoživotné dielo. Každý deň sa premietali jeho filmy, hosťom festivalu bola aj Miriam Goldsmiths s projektom Warum, warum, na ktorom s Brookom spolupracovala.
Najočakávanejším finále festivalu bolo hosťovanie Bouffes du Nord (Blázni zo severu) s Mozartovou operou. Zázračná flauta v réžii Petera Brooka vychádzala z režisérovho pohľadu na Mozarta ako výsostne moderného, súčasného umelca. Na javisku preto divák neuvidí nič z toho, na čo je pri opere zvyknutý. Orchester je nahradený jediným klavírom, pompéznosť na scéne je prekonaná. Kostýmy sú civilne prosté, minimalistická, priezračná výprava je inšpirovaná estetikou iných kontinentov.
Scénu predstavujú len bambusové tyče, ktoré svojou variabilitou umožňujú premenu priestoru. Striedmosť výpravy podporuje aj presná práca so svetlom. Herecký i spevácky výraz je v kontraste týchto minimalistických, na pohľad mierne „chladných“ prostriedkov veľmi citlivý, no nevyhýba sa ani komickým polohám.
