A použil ho zrejme aj v roku 1968, keď sa film Jiřího Menzela Rozmarné léto síce dostal do Cannes, ale diváci ho už nestihli vidieť. Ocitol sa len na festivalovom zozname, keďže prehliadka bola predčasne ukončená pre protesty a generálny štrajk.
Bolo by zaujímavé sledovať, aké reakcie by tam vtedy vyvolal film, v ktorom o (takmer) nič nejde. Ako by sa asi tvárili fajnšmekri, keby videli víno v hrubostennom pivovom pohári alebo prapodivne vyzerajúce špekáčiky naložené v päťlitrovom pohári s cibuľou a k tomu poetické prehovory podivnej trojice mužov. Už vysvetľovanie slova utopenec by mohlo byť stroskotaním. Snímku, ktorá takým pôvabným spôsobom vplýva na „zdraví a tělesnou čistotu,“ sa oplatí vidieť viackrát. Až vtedy v nej človek narazí na vety natoľko starosvetské a rozmarné.
Veď, „co je velikého, mimo oblohu věčně modrou a vášne věčně krvavé?“ Na začiatku leta, s včerajším Medardom v kalendári, musím povedať, že (takmer) nič.
