Divadlo Vertigo z Budapešti hrá pre slovenských rodákov nielen v Maďarsku, ale aj v Srbsku. Na bratislavské hosťovanie prišlo so svojím najhranejším titulom.
Súbor pozostáva z profesionálnych, ale aj amatérskych hercov hovoriacich veľmi slušne po slovensky. Sympatické je, že nesiahol po klasike, ale po hre začínajúceho autora Petra Scherhaufera. V zahraničí nemali zrejme predsudky voči autorovmu pôsobeniu v úlohe divadelného kritika.
Hra Umy si rúčky, ideme jesť je debutom so všetkým, čo k nemu patrí. Je to úprimné, vtipné, svieže, ironické, založené na dialógoch a popise povedomých charakterov, nie na vytvorení divadelnej situácie. Všetky postavy sa vzťahujú k jednej, v ktorej tušíme autobiografické prvky.
Miera realizmu pripomína skôr obľúbené filmové komédie. Škoda, že k väčšej štylizácii nesiahol ani režisér Štefan Korenči, ktorý celý scénický tvar postavil len na banálnosti dovolenky v kempingu, ku ktorému patria aj všadeprítomné letné hity či šumenie mora. Práve to absolútne prvoplánovo sprevádza aj scénu, v ktorej sa tri rozdielne ženy priznávajú k svojim nenaplneným snom. Táto pasáž pôsobí najviac ako klišé.
Pri popise extrémne upätého vzťahu medzi matkou a synom sa však autor dotkol témy, ktorá zjavne rezonovala v publiku.
A tak sa zmysel divadla a vzájomného spoznávania naplnil.