Pojem heroizmus videnia definovala Susan Sontagová v rovnomennej eseji ako slobodu a odvahu prejaviť svoju vlastnú, osobitú vnímavosť. Schopnosť zarámovať to, čo vidím v hľadáčiku či na displeji, „zvečniť to“ a ponúknuť ako svoj postoj, svoje posolstvo.
V prípade cieľavedome poskladaného výberu fotografií ako správu o situácii. V prípade knihy Ľuba Stacha Moje Slovensko ako správu o situácii Slovenska.
Autor zaznamenal, že minulosť sa tu aj tentoraz, ako vždy po veľkom zlome, horúčkovito preskupuje do nových ornamentov. Postrehol, že z ruín svetlej budúcnosti (či presnejšie niekoľkých svetlých budúcnosti) sa dymí. Všíma si, ako „človák“ v klepci čoraz rýchlejšie sa recyklujúcej prítomnosti tápe a snaží sa, v tom lepšom prípade, hodnotovo zorientovať.
Je to situácia pútnika, ktorý sa ocitol na krížnych cestách, ktorý nemá mapu. Je bezradný, blúdi v labyrinte každodennosti, ale chcel by uhádnuť tú správnu cestu.
Stacho je človek, ktorý uchoval svoj vnútorný čas. Nedal si vnútiť čas, ktorý pozná iba „tu a teraz“, bez spomienok a očakávaní. Preto vie putovať po Slovensku ako Tarkovského stalker, ktorý diskrétne sprevádza svojich hrdinov cez tajomné zóny, kde iba od nás záleží, ako rozlíšime dobré od zlého, to, čo nás presahuje, od toho, čo nás gniavi.
Stachova fotosafari je dobrodružstvom, počas ktorej si situáciu krajiny i tú svoju ozrejmujeme, preciťujeme, dešifrujeme... A osvojujeme aj jeho posolstvo. S pocitom objaviteľov déja vu, instantnej histórie, sociológie a účasti. Vychutnávame Stachovu láskavú iróniu, toto nevlastné dieťa radikálnych surrealistov, iróniu, ktorá paradoxy do diptychov zakódovaných ľudských situácií zmieruje s dejinami, ale zároveň apeluje.
Vizuálne posolstvo Ľuba Stacha je v tom najpozitívnejšom zmysle slova podvratné. Putujúci fotograf je „ozbrojenou verziou osamelého chodca na prieskume, tuláka s okom voyeura, ktorý odhaľuje krajinu znepokojujúcich extrémov“. Autor s lakonickým pátosom dokáže odhaliť pravdu aj tam, kde ju väčšinou nehľadáme.
Nie v centre, ale na periférií udalostí. Nie na maskách celebrít, ale na tvárach obyčajných ľudí. Dokáže vzbudiť nepokoj i súcit, clivotu, ale aj túžbu vymaniť sa zo zakliatia, ktoré „zrušili“ tribúny Nežnej revolúcie. Hoci len na skromnej platforme našich vlastných životov.
Nejeden čitateľ, ktorý si pozorne prelistuje Stachovo Slovensko, sa zrejme neuspokojí iba s vlastnou interpretáciou autorových vizuálnych metafor, ale sám zatúži poskladať si to svoje Slovensko, či svoju situáciu v ňom, z vlastných fotografií. Tento diskrétny apel je možno najzávažnejším impulzom Stachovej vizuálnej diagnózy.
