Krátka správa o mužovi chodiacom po Dunaji sa stala nedávno najčítanejšou správou dňa. Tomáš Šoltys, študent Vysokej školy výtvarných umení, si zostrojil špeciálne plavidlo, ktoré netrčalo nad hladinu, čo vyzeralo, ako keby stál na vode, ktorá ho unáša. Jeho svojský splav bol umeleckým aktom. Šoltys je performer a študuje v Ateliéri intermédií a multimédií u docenta ANTONA ČIERNEHO.
Ak sa povozím po Dunaji na netradičnom plavidle ja, bude to nejaký čudný splav, ale ak to urobí váš študent, je to umelecký akt?
Dve akcie, ktoré sú na pohľad identické, nemusia mať identický zámer, nemusia skončiť v tom istom šuplíku. Môže ísť o záujem o rozdielneho konzumenta, každá z nich definuje iný kontext s inými súvislosťami. Je však zaujímavé, aký ohlas vyvolala táto akcia.
Čím si to vysvetľujete?
Podľa mňa je to tým, že splnila niekoľko podmienok. Ľudia si chodenie po vode spájajú s Ježišom, tu však tento úmysel nebol, ale mnohí si to pravdepodobne takto interpretujú. Hodnota tejto performancie je v jej noblese a ľahkosti, s akou je zrealizovaná. Sloboda, ktorá z nej priam „trčí“, je ako magnet. Ľudia túžia byť slobodní a nezávislí, preto ich to zaujalo, je to pre nich oslobodzujúce. K tejto interpretácii napomohol aj článok vo vašich novinách, kde sa písalo, ako sa pri ňom zastavili policajti v člne a on doň nenastúpil - mal „iné“ poslanie.
Výsledkom práce maliara je obraz, sochár robí plastiky, filmár filmy. Čo je výstupom práce Tomáša Šoltysa ?
V momente realizácie je to samotná akcia. Fotografie a video sú záznamom tejto akcie, ale už ju aj reprezentujú.
Samotnú akciu však videlo len zopár ľudí, keby sa správa o nej nedostala do novín, čo by z nej ostalo?
Správa pre samotného autora. Tu však chcem povedať, že keby dal o čase realizácie vedieť, videlo by ju viac ľudí, no vtedy by to bola skôr šou, prišiel by o moment prekvapenia. Prekvapil nás, zjavil sa, a tým nás zasiahol, pretože sme vďaka nemu sami seba lepšie spoznali. Tomáš pravdepodobne počítal s tým, že si to niekto všimne, čoho dôkazom je reakcia novín. Vy ste tú akciu pomohli dotvoriť.
Performancie sa robili už v 60. rokoch a podobné filmy ako vaši študenti nakrúcal už Andy Warhol. Čo je na vašom prístupe nové?
Médium akcie je nadčasové. Nástrojom realizácie je sám autor a ten je vždy situovaný v nejakej konkrétnej dobe, preto tento jazyk nezostarne. Vždy je aktualizovaný novými postojmi.
Umelci majú k narcizmu blízko a špeciálne tí mladí. Má umenie odrážať svet alebo ego autora?
Ego autora nemusíme vnímať negatívne, každý tvorca je súčasťou určitých súvislostí a on sám zrkadlí svoj svet. To, že žijeme dobu individualizmu, nie je zásluhou umenia. Umenie nemá a priori nejakú funkciu. Môže nastavovať zrkadlo – mne je bližšia táto cesta -, ale môže sa robiť aj pre kratochvíľu, môže zabávať, môže čokoľvek. Nemusí byť nikomu a ničomu zodpovedné.
Zdôrazňujete, že by malo byť aj politicky angažované, čo to znamená?
Angažované, ale nie politicky angažované. Malo by si všímať deformácie. Napríklad výstavu Borderers /Ľudia z hraničných zón sme robili na schengenskej hranici. Ide o politickú hranicu. My sme zobrazili ľudí, ktorí žijú na oboch jej stranách, sú súčasťou toho istého etnika a v mnohých prípadoch aj rodinne zviazaných, práve hranica im znemožňuje plnohodnotný kontakt.
Multimediálna tvorba sa dá robiť aj bez vysokej školy, čo dokazujú práce mnohých talentovaných ľudí, s ktorými sa vďaka internetu stretávame. Čo dáva ľuďom váš ateliér?
Prostredie, kde je veľa podnetov a vzájomných konfrontácií. Študenti musia uvažovať, mať dobrý prehľad, musia na sebe pracovať. My im dávame tvorivý priestor a spätnú väzbu.
Aké remeslo získa absolvent ateliéru intermédií a multimédií?
Praktická výbava je dôležitá aj u nás. Pracujeme s rôznymi druhmi umenia. Naši absolventi majú veľmi solídne zručnosti v práci s kamerou, strihom, v nahrávaní a editovaní zvuku, úprave fotografií, práci s materiálmi a podobne. To sú praktické veci. Ale umenie nie je len o tom, držať kameru a nakrúcať, ale povedať niečo o živote, rozpoznať jeho stránky a priniesť o tom správu. Vedieť veci rozobrať a nanovo poskladať. A to sa učí ťažšie. Nastoľujeme témy, hovoríme o tom, čo je súčasné umenie a o čo sa snaží.
O čo sa teda snaží?
Moje umenie, respektíve ako o ňom učím – je jazykom, ktorý chce úspešne komunikovať. Preto používa procesy a metodiky, ktoré do umenia pôvodne nepatrili - napríklad z rôznych vedných disciplín, popkultúry, psychológie.
Môžete uviesť nejaký príklad zo svojho ateliéru?
Nebude to príklad študentskej práce, ale známeho svetového autora Olafura Eliassona. Jeho tvorba je výborným príkladom spojenia rôznych výtvarných a vedných disciplín, založená na rôznych meraniach - napríklad intenzity svetla, ako aj na jeho fyzikálnych vlastnostiach, z čoho vznikajú veľmi pôsobivé svetelné inštalácie.
Veľa výtvarníkov končí v reklamných agentúrach, pripravujete študentov aj na tento smer?
Reklamky neberieme do úvahy. Majú svoje priority, ktoré nie sú našimi prioritami.
V Galérii PF 01 prebehla nedávno výstava študentov vášho ateliéru PF 01. Potrebujete vôbec výstavné priestory?
Performancia môže pokojne existovať aj na internete, nejde ani tak o fyzickú galériu, ale skôr o inštitúciu, a tak galéria môže byť pokojne aj virtuálna – na internete. Výstava vo fyzickej galérii dáva možnosť vytvoriť priestorové a významové súvislosti medzi dielami, rozvinúť napríklad kurátorský zámer.
A čo známi streetartoví umelci? Galériou bolo pre nich mesto, a ľudia ako Banksy vstúpili do galérií, až keď boli slávni a kultoví na pouličnej scéne.
Ale veď tam nakoniec skončil.
On galérie nepotreboval.
Jeho pôvodné pohnútky nemuseli byť umelecké, nakoniec stále pracuje v utajení. Možno hrá s nami svoju hru. Ale to, že ho môžeme vidieť v publikáciách o umení, je jeho prihlásenie sa do sveta umenia. Nemyslím si, že by jeho prejavy smerovali niekde inde ako do sveta umenia – do galérie.
Ako vojde do galérií napríklad Tomáš Šoltys?
Tomáš dokazuje, že predpoklady na to má.
Vaším pedagógom bol Ján Kulich, autor Svätopluka. Ako si naňho spomínate?
Bol to formalista. Ako pedagóg bol hlavne kontrolórom, dbal na to, aby prejavy v jeho ateliéri nevybočovali z predpísanej línie. Ak si nerobil problém, tak sa s ním dalo vychádzať vcelku dobre. Umenie poznal len z jednej línie, neotváral nám svet, okrem socialistického realizmu sa v ňom pravdepodobne ani neorientoval.
Autor: Marián Jaslovský
