Roman Kaliský-Hronský vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Píše pre rôzne elekronické a printové médiá. Jeho prozaická prvotina - zbierka desiatich poviedok Dajte Sizyfovi elevátor vyšla v roku 2010 vo vydavateľstve Pectus.
Online si ju môžete kúpiť napríklad aj po kliknutí tu.
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ VERZII:
Roman Kaliský-Hronský
Jazero
Pomedzi stromy blikavo presvitalo ostré slnečné svetlo rovno na cestičku pod Slávovými nohami. Les bol v to skoré predpoludnie celkom tichý. Nečakane silný mráz akoby zlikvidoval všetky bežné zvuky. Neozývali sa ani vtáky, ktoré inokedy v lepších dňoch, keď cítili, že jar sa už blíži, obohacovali túto lesnú cestu hlasným štebotaním, trilkovaním či škriekaním, čo sa zlievalo do jednej kakofónie okrídleného orchestra rôznych spevavcov. Konáre stromov lemujúcich cestičku sa nehýbali, aj vietor ako keby sa zastavil kdesi na polceste, stuhol v mrazivom vzduchu a nechcelo sa mu ani pohnúť. Slávo už oľutoval, že si nevzal čiapku a rukavice. Silnejšie si pritiahol golier na bunde a pridal do kroku.
Smeroval od železničnej stanice, kde vystúpil z vlaku po hodinovej ceste z mesta, k svojmu obľúbenému miestu pri jazere. Správnejšie by asi bolo označiť vodnú plochu za rybník, lebo nádrž vznikla umelo postavením hrádze na potoku, ktorý stekal z blízkych hôr pod kopce a ďalej na rovinu, čo sa rozprestiera až k Dunaju. Tradícia rybárstva v neďalekom okolí kedysi priala vytváraniu rybníkov už od čias, keď tu panovali mocné šľachtické rody. Šľachta využívala reťaz hradov na pohorí, odkiaľ kontrolovala obchodné cesty, a postupne bývalé strážne pevnosti premieňala na zámocké sídla. K panstvám patrili aj rybníky, ktoré spolu so zachovanými hradmi, zámkami a kaštieľmi dopĺňajú pestrý kolorit vinohradníckeho podhoria. Z podhorskej pahorkatiny sa smerom na juh rozlievajú staré aj novšie listnaté lesy. Tam už je rybníkov pomenej, skôr sa nájdu štrkoviská a priehrady, ale tie vznikli až oveľa neskôr než staré tradičné rybníky. Slávo odjakživa miloval všetky čisté vodné plochy a občas si pri vode aj pomyslel, že v niektorom zo svojich minulých životov bol zrejme obyvateľom nejakej prímorskej krajiny. Určite to však nebolo v tom poslednom minulom živote, ktorý si dobre pamätal a ktorý si naplno užíval, kým zrazu neprišiel o všetko...
Kráčal cestičkou pomedzi stromy a tešil sa, že keď dorazí k rybníku, slnečné svetlo mu poskytne nádherný pohľad na rozľahlú hladinu nádrže s pozadím siluety hôr, medzi ktorými sa na horizonte rysuje majestátna silueta zachovaného renesančného hradu. Lenže najprv musel prejsť okolo horárne, a to bol svojho času nielen pre neho dosť veľký problém. Mal jednu nepríjemnú skúsenosť, ktorá sa mu pripomenula vždy, keď musel prejsť popri hospodárskom dvore, čo patrí k horárni. Majiteľ usadlosti sám seba označoval za horára, no pritom to bol obyčajný tupec, ktorému v reštitúcii vrátili kus lesa aj s polorozpadnutým hospodárstvom. Za tie roky, odkedy sa chlap aj s rodinou prisťahoval na starý majer uprostred lesa, hospodárstvo sa mu ďalej rozpadávalo a jeho jedinou „lesníckou“ činnosťou bolo to, že otravoval život ľuďom, ktorí prechádzali cez les.
Nerobil to priamo tak, že by niekomu zakazoval prejsť po lesnej ceste okolo horárne, bolo to zákernejšie. Na oplotenom hospodárstve nechával často otvorenú bránu a po dvore vždy pobehovala okrem hydiny a oviec aj svorka rôznych psov. Bolo medzi nimi zopár malých orechov – zavracačov, ktoré vždy štekotom upozornili celý dvor, že niekto práve prechádza okolo. Vtedy nastúpili na scénu veľké psiská. Tie už boli skutočne nebezpečné. Bol tam vlčiak, doberman a slovenský čuvač. Niekedy sa stalo, že okoloidúci nemali inú možnosť ubrániť sa útoku psov, ktoré vybehli z dvora, ako vyliezť na strom. Jeden Slávov známy tak strávil medzi konármi nad zemou až tri hodiny, kým sa chrapúnsky samozvaný horár konečne vrátil z krčmy v najbližšej dedine a s opitým smiechom privolal psy k sebe.
●●●
Slávo raz dávnejšie opatrne prechádzal okolo hospodárskeho dvora pri horárni. Známi ho už predtým vystríhali, že tam šarapatia veľké psy, ale on sa nechcel vzdať svojej slobody prechádzať sa po lese, ako sa mu páči. Rozhodol sa nepoddať sa arogancii hlúpeho samozvaného horára, ktorý bránil verejnosti využívať lesnú cestu. Slávo odhodlane vykročil po ceste dole svahom, ktorý sa končil priamo pri plote majera. Všetko okolo horárne vyzeralo byť tiché a bezpečné. Brána hospodárskeho dvora bola privretá.
Cez plot bolo vidno vlčiaka, ktorý obšťastňoval fenu dobermana. Tá bola priviazaná krátkou reťazou k búde a vlčiak tak mal pri jej obskakovaní uľahčenú pozíciu. Okoloidúceho Sláva si spočiatku nevšimli, venovali sa naplno svojmu páreniu. Slávo si myslel, že prejde okolo dvora bez povšimnutia, no zrazu ho páriaci sa vlčiak zočil a zaštekal. Ďalej sa venoval rozháranej fene, ale štekotom upozornil na blížiacu sa korisť statného čuvača, ktorý sa v rohu dvora zdvihol zo zeme a zahľadel sa na Sláva. Ten stuhol na mieste a pozeral s nepríjemným očakávaním na veľkého bieleho salašníckeho psa, ktorý zvažoval, či sa má rozbehnúť a zaútočiť. Slávo radšej nečakal, kým si to pes rozmyslí, a pomaly začal spätkovať, pozerajúc sa pritom stále na čuvača. Pes sa napokon rozhodol, urobil zopár krokov cez dvor smerom k Slávovi, no a ten vtedy už neváhal.
Rozbehol sa preč od horárne smerom odkiaľ prišiel. Vedel, že pred psami sa nemá utekať, ale čo mal robiť... Bežal do mierneho svahu a obzeral sa, či ho pes prenasleduje. Čuvač uháňal za Slávom z plných síl. Keď už bol iba pár metrov za utekajúcim Slávom, ten sa zrazu prudko obrátil a postavil sa psovi zoči-voči. Čuvač prekvapene zabrzdil a zaspätkoval ako býk v aréne pred toreadorom. Prikrčil sa, vrtel chvostom, ceril zuby a zúrivo štekal. Z pyskov mu fŕkala pena a Slávo vedel, že to je zlé znamenie. Netušil, čo by mal urobiť, no bolo mu jasné, že ak pes zaútočí, nemá šancu sa mu ubrániť.
Ten sa so mnou nechce hrať, ten ma chce roztrhať, preblesklo Slávovi mysľou a urobil to jediné, čoho bol schopný. Prikrčil sa, nahrbil chrbát, vystrčil hlavu a ruky dal dopredu, ako keby sa chystal zložiť sa na štyri. Vyceril zuby a začal na psa vrieskať tak, až prehlušil čuvačov zúrivý brechot. Chvíľu tak na seba hulákali a Slávov adrenalín zvyšoval intenzitu jeho bliakania.
„No čo je, ty sviňa chlpatá?! Ty ma chceš trhať?! Tak poď, prehryznem ti hrdlo, ty bastard!“ vrešťal Slávo a vari aj sám uveril tomu, že by psa dokázal poraziť iba holými rukami. Čuvač sa čo najdlhšie snažil brechotom a vrčaním konkurovať Slávovmu vreskotu, ale zúrivý psí štekot postupne strácal na intenzite a hlasitosti. Napokon veľký biely pes celkom stíchol, iba ďalej ohŕňal pysky, ceril zuby a vrtel chvostom. Bol očividne ohromený Slávovou obrannou reakciou a akosi nevedel, čo ďalej. Nakoniec celkom skamenel a už sa iba so záujmom a s akýmsi povýšeneckým nadhľadom pozeral na to smiešne predstavenie, čo mu predvádzal ten čudný chlap.
Z čuvačovho pohľadu by sa v tej chvíli dala prečítať jednoznačná otázka: Vari toto pričupené uvrešťané čudo má byť pánom tvorstva?! Postupne stíchol aj Slávo, keď usúdil, že pes už sa nechystá zaútočiť. Ostali však obaja v strehu a pozerali sa jeden na druhého vyčkávajúc, či súper znenazdania neurobí nejaký zákerný ťah. Patová situácia prestala baviť ako prvého čuvača. Otočil sa na odchod a pomaly kráčal späť k horárni. Keď už bol v bezpečnej vzdialenosti, otočil hlavu a dvakrát brechol smerom k Slávovi. Akoby mu chcel oznámiť, že neodchádza zo zbabelosti, ale len preto, lebo nemá čas na také detinské zábavky.
Slávo tam chvíľu stál a pozeral sa za psom. Bolel ho chrbát aj hlava, čo mohlo v jeho stave znamenať nepríjemné komplikácie. Zvažoval, či má obísť horáreň cez hustý les, alebo využije svoje malé zdanlivé víťazstvo a bude pokúšať šťastie ešte raz prechodom okolo majera. Rozhodol sa pre druhú možnosť, aby bolo raz a navždy jasné, že tá cesta nepatrí horárovi a jeho psom. Vybral sa za čuvačom v obozretnom odstupe a striehol na jeho ďalšie kroky. Pes sa zastavil pred bránou, sadol si a pozeral sa, ako sa Slávo približuje. Nezdalo sa, že by chcel zaútočiť. Keď Slávo prechádzal po druhej strane cesty okolo brány majera, zastal v úctivej vzdialenosti oproti psovi a pozeral sa naňho čakajúc, čo sa bude diať. Pes sa postavil, zavrtel chvostom akoby sa niečomu potešil a pomaly, opatrne podišiel k Slávovi. Váhavo mu oňuchal ruku spustenú pri tele a obtrel sa mu o nohu. Slávo ho poškrabkal medzi ušami a mierne sa mu prihovoril priateľským tónom: „No čo, ty strážca pokladov, ale sme si zahulákali, čo?!“ Pes neodpovedal, veď čo by už len mal povedať tomu čudnému patrónovi...
Slávo sa pri spomienke na to neslávne dávne zoznámenie s čuvačom pousmial, a keď už prechádzal okolo horárne, čakal, či mu Bela, ako sám pre seba nazval bieleho psa, vybehne oproti, ako to občas robieval. Sprevádzal potom Sláva kus cesty, až kým neopustili teritórium okolo majera, a keď mu Slávo zašiel z dohľadu hlbšie do lesa, vrátil sa do dvora. Slávo si namýšľal, že čuvač si ho tak trochu osvojil ako občasného kamaráta a ochránil by ho aj pre vlčiakom a dobermanom, keby niekedy so zlými úmyslami vybehli na cestu proti Slávovi. Dnes sa však nijaký pes neukázal. Vo dvore za plotom, kde to inokedy kypelo neustálym pohybom rôznych zvierat, sa nič nehýbalo.
Brána bola zavretá a nikde v okolí ani živej duše. Iba ticho, mrazivá zima a slnečný svit. „To je zvláštne... Ale čo už, aj tak dobre,“ zamrmlal Slávo prekvapený tým, že na majeri je tak mŕtvolne ticho. Nemohol vedieť, že samozvaný lesník deň predtým vystrieľal všetky zvieratá na dvore po tom, čo ho opustila žena aj s deťmi. Zúrivec potom zakopal pobité zvieratá v záhrade za domom, a napokon sa úspešne obesil na povale nad garážou. Nevedel to zatiaľ nikto, ľudia sa to mali dozvedieť až o pár dní, keď si odídená žena, ktorá ešte nevie, že už je vdovou, príde po svoje veci, ktoré si pri svojom úteku narýchlo nestihla pobrať.
●●●
Slávo už prichádzal k jazeru a keď vyšiel z lesa, ukázala sa pred ním nehybná vodná plocha. Hladina vody, ktorá sa pred pár dňami, keď tu bol Slávo na poldňovom výlete, vlnila sčerená vetrom, vyzerala teraz ako zmrznutá. Až keď sa Slávo priblížil k brehu, zistil, že vodná plocha je skutočne z veľkej časti premenená na ľad. Len okolo brehov sa voda trocha hýbala a potichu obmývala veľké kamene, čo z nej vytŕčali ako hlavy hrochov kdesi na africkej rieke Zambezi. Brehy jazera v podstate v každej ročnej dobe okupovali mnohí rybári, no v toto už nie zimné a ešte nie jarné dopoludnie ich Slávo videl iba zopár. Boli od neho vzdialení aj stovky metrov, sedeli pri vode bez pohybu ako sochy tichých bláznov a zdalo sa, že zamrzli spolu s hladinou rybníka. Slávo zdvihol zo zeme kameň a hodil ho čo najďalej od brehu do rybníka, aby zistil, či kameň po dopade na hladinu prerazí ľad. Neprerazil. Odrazil sa od ľadového povrchu, párkrát poskočil a šmýkal sa po ľade, až kým sa zastavil dosť ďaleko od miesta svojho dopadu. Slávo pokrútil hlavou nad faktom, že stačili len dve noci a jeden deň, aby sa hladina veľkého jazera na sklonku jari opäť zmenila na ľadovú plochu.
Vyhrabal z vrecka kľúče a otvoril si bránku v plote svojho dreveného záhradného domčeka. Kúpil záhradu aj s chatkou pred pár rokmi za peniaze, ktoré vyhral v jednej televíznej súťaži. Prihlásila ho do nej jeho nová družka Zuzana, s ktorou začal žiť, keď ho po ťažkej autohavárii prepustili z nemocnice do domáceho liečenia. Keď sa vracal z jednej služobnej cesty, vrazil do jeho auta na diaľnici kamión. Trvalo vyše dvoch hodín, kým záchranári Sláva vystrihali z kopy dokrkvaného plechu, na ktorú sa zmenilo po zrážke jeho takmer nové auto.
Strávil skoro celý rok na lôžku, kým sa mu dolámaná chrbtica dala ako-tak do poriadku. Za ten čas prišiel o firmu, o majetok, aj o manželku, ktorá ho dosť rýchlo o tú firmu aj o majetok pripravila. Nechala mu po rozvode len dvojizbový byt so skromným zariadením, čo kedysi patril ich spoločnej firme a vyplácala mu súdom určenú skromnú rentu. Tá mu spolu so smiešne nízkym invalidným dôchodkom sotva stačila na prežitie.
„Je to malý zázrak, ako ste sa vystrábili. Môžete byť rád, že ste neostali na vozíčku. Takéto úrazy sa málokedy končia tým, že by pacient odkráčal z nemocnice po svojich,“ povedal mu primár, keď Sláva prepúšťal do domáceho liečenia.
„A čo s tou epilepsiou?“ opýtal sa Slávo. Prvý epileptický záchvat, ako následok silného úderu do hlavy pri havárii, dostal v nemocnici krátko po tom, čo sa prebral z desaťdňového umelého spánku.
„Naučíte sa s tým žiť. Ste relatívne mladý a silný. Už nikdy nebudete celkom zdravý, ale vzhľadom na to, čo sa vám stalo, ste na tom celkom dobre. Berte lieky, vyhýbajte sa stresu, šetrite sa a dodržiavajte životosprávu. Viac vám k tomu nik nepovie. Držte sa!“ uzavrel doktor konzultáciu a podal Slávovi ruku.
●●●
Trvalo niekoľko mesiacov, kým si zariadil nový život. Zuzana bola rehabilitačná sestra, ku ktorej chodil cvičiť. Pozval ju na kávu a o pár mesiacov sa k nemu nasťahovala. Ani jeden z nich nemal deti. Slávova bývalá manželka ich nechcela, kým spolu rozbiehali novú firmu. Zuzana deti mať nemohla, ale pre Sláva to v jeho situácii nepredstavovalo nijaký problém. Mal dosť starostí s tým, ako si usporiadať svoju budúcnosť. Začal pracovať doma s počítačom, aby zarobil aspoň nejaké peniaze, ale išlo to pomaly. Jedného dňa, keď so Zuzanou spolu debatovali pri káve v kuchyni, prekvapila ho otázkou:
„Prečo sa ty vlastne neprihlásiš do nejakej vedomostnej súťaže? Je ich plno, pozri si ich zopár v telke a porozmýšľaj o tom. Hlavu na to máš, tak prečo by si to neskúsil?!“
„No iste! Dochrámaný epileptik pred kamerou... Veru, už nič iné nechýba divákom na našej veselej mediálnej scéne. Daj pokoj s takými nápadmi!“ ohradil sa Slávo vehementne. Zuzana však jeho odmietnutie, podľa nej skvelej myšlienky, neakceptovala. Keď pochopila, že sám sa nikam neprihlási, urobila to ona. Jedného dňa mu zazvonil telefón a ozvala sa šéfka produkcie televíznej súťaže Veľký hráč. Pozvanie na kamerovú skúšku ho prekvapilo a na svoju otázku, ako sa dostali k jeho menu a telefónnemu číslu, dostal odpoveď, že prihláška prišla elektronickou poštou. Dali mu dva dni na rozmyslenie. Keď Zuzana prišla z práce, najprv sa s ňou pohádal, no potom sa nechal presvedčiť, aby to predsa len skúsil, veď ho to nič nestojí a v hre sú celkom slušné peniaze.
Napokon sa súťaže zúčastnil a vyhral takú sumu, ktorú by si pri svojom invalidnom dôchodku aj s rentou z bývalej firmy nenašetril ani za desať rokov. Zuzane sa poďakoval tým, že ju zobral na dovolenku do Grécka. Zrazu mal dosť peňazí na slušnejší život a keď ich rozumne prerozdelil, ostalo mu ešte dosť aj na to, aby investoval do niečoho, čo má trvalú hodnotu. Cez internet našiel výhodnú ponuku a rozhodol sa kúpiť chatu so záhradou pri jazere, ktoré poznal ešte z čias, keď chodieval s partiou na vandre.
Chata pri jazere mu poskytla aj možnosť zaobstarať si malý rybársky čln, ktorý bol naplnením jeho dávneho sna o vlastnej loďke. Ešte kým bol úspešným podnikateľom, uvažoval o kúpe malej jachty, ktorú by ukotvil v niektorom chorvátskom prístave. Nikdy sa k tomu nedostal a už sa ani nedostane... Bol však spokojný aj s tým, že má chatu, záhradu a čln pri jazere relatívne blízko mesta, odkiaľ sa sem vlakom a potom prechádzkou cez les dostane asi za dve hodinky. To, že má vlastný čln, ho napĺňalo pocitom takého zadosťučinenia, aké možno nezažíval ani slávny lodiar Onassis, keď úspešne vybudoval vlastnú flotilu.
Slávo dnes prišiel k jazeru kvôli tomu, aby čln, schovaný pred snehom a dažďom pod strechou terasy, pripravil na novú sezónu. Chcel ho prebrúsiť a natrieť novým vodovzdorným lakom. Lenže podľa toho, ako ho oziabali ruky, usúdil, že túto prácu bude musieť odložiť na neskôr, keď sa vonku trocha oteplí. Vošiel do chatky, zakúril v piecke a uvaril si čaj. Keď si k nemu sadol a chcel si zapáliť fajku, zazvonil mu vo vrecku telefón.
●●●
„Ahoj, drahý. Už si na záhrade?“ opýtala sa Zuzana.
„Na záhrade nie som, je tam zima. Sedím v chatke a pijem čaj. Dnes tu nič neurobím, vonku mrzne.“
„Takže si sa tam zbytočne terigal cez celý les...“ Zuzana bola kritická k Slávovým osamelým prechádzkam, lebo sa obávala, že ho niekde uprostred lesa postihne záchvat a nikde nablízku nebude nikto, čo by mu pomohol.
„Nevadí, veď vieš, že sa rád prejdem. Na rozdiel od teba...“ Slávo mierne podpichol Zuzanu, ktorá sa všade, aj k chate pri jazere vždy vozila autom a stále mu prízvukovala, že pokiaľ ho nemôže na chatu odviezť ona, mal by zo železničnej stanice chodiť k jazeru autobusom, ktorý má zástavku na kraji chatovej osady.
„Ak je tam taká zima, radšej tam dnes za tebou ani neprídem. Pôjdem z práce rovno domov. Kedy sa vrátiš?“
„Vypijem čaj, prejdem sa okolo jazera a poberiem sa preč. Budem ťa čakať doma. Niečo chutné uvarím a počkám ťa s tým na večeru, ak chceš,“ navrhol Slávo.
„To znie celkom dobre. Už sa teším. A možno sa ti za to aj nejako sladko odmením...“ naznačila Zuzana a rozlúčila sa: „Tak sa uvidíme doma. Uži si deň, a Slávo, ešte niečo!“
„Čo také?“
„Nie aby si sa vybral člnkovať! Rybári by ťa mohli vyhlásiť za blázna...“
„Jazero je zamrznuté, takže veľa by som toho nenačlnkoval. Choď už pracovať, zlatko, aby si pomohla budovať krajšie kapitalistické zajtrajšky,“ povedal Slávo s úsmevom.
„Tak to určite. Maj sa,“ uzavrela Zuzana.
Slávo vypil čaj, dôkladne poupratoval celú chatku, zahasil oheň v piecke a vyšiel do záhrady. Chvíľu stál a pozeral sa na svoje malé kráľovstvo. Ako nie veľmi nadšený záhradkár rozmýšľal, čo ho čaká prvé, keď sa už naplno presadí jarné počasie. Vedel, čo bude treba robiť, len ako vždy špekuloval, že by s tým rýľovaním rád nejako vybabral. „Aj tak sa tomu nevyhnem,“ zašomral vediac, že Zuzana namiesto neho prácu na záhrade neurobí. Aby sa trochu potešil a zahnal myšlienky na budúcu záhradkársku lopotu, podišiel pod krytú terasu a čiastočne odhrnul pevnú plachtu, čo zakrývala jeho loďku, ktorá ležala na prepravnom podvozku hore dnom. Pohladil vyduté brucho člna s popraskaným lakom a odlúpol kus obschnutej farby. Mrzelo ho, že sa nemôže pustiť do reparácie náteru už v ten deň, ale v takej zime by to aj tak nemalo nijaký význam. Znova zakryl čln a pobral sa k bránke. Poriadne ju zamkol a vyšiel na cestičku, čo sa krútila okolo členitého brehu celého rozľahlého jazera.
●●●
Keď prešiel za zákrutu k veľkému zálivu, uvidel niečo zvláštne. Pár desiatok metrov od brehu sedeli na ľadovej ploche dve labute. Na tom by nebolo nič výnimočné, ale keď ich Slávo pozoroval dosť dlhú chvíľu, ani sa nepohli. Zauvažoval, či nie sú zamrznuté. Ľadové labute videl iba vo filme ako sochy vytesané zo zamrznutej vody, ktoré sa vynímali na prestretých stoloch medzi lahôdkami na večierkoch snobskej smotánky. Spomenul si na verš, ktorým sa začínala jedna báseň od jeho obľúbeného autora: „Labute biele ako smrť panny...“ Lenže tieto labute na zamrznutej hladine jazera neboli obe panensky biele, lebo jedna z nich, očividne menšia, bola sivá, a teda to bolo ešte len mláďa. Jeho farba kontrastovala s bielou farbou peria dospelej labute, ktorá bola zrejme jeho matkou. Slávo si mimochodom pripomenul, že labute sú silne rodinne založené vtáky, a dokonca dospelé jedince vraj žijú v monogamnom párovom spolužití.
Slávo hodil smerom k nehybným labutiam drevený papek tak, aby dopadol obďaleč a náhodou nezranil šľachticky majestátne vtáky. Drevo dopadlo na ľad a odrazilo sa. Dospelá labuť sa pohla, roztiahla krídla a vztýčila hlavu na dlhom krku, no ostala sedieť na ľadovom podklade ako prilepená. Potom zobákom štuchla do svojho potomka, ktorý sa trocha pohýbal, ale nevstal. Slávo usúdil, že vtáky na hladine primrzli do ľadu a nevedia sa z toho studeného zovretia vyslobodiť. Ak by tam tak mali ostať až do odmäku, uhynuli by.
Uvažoval, že by mal zavolať pomoc. Bolo mu jasné, že ak by oslovil niektorého z rybárov, považoval by ho prinajlepšom za príliš aktívneho čudáckeho ochranára vodného vtáctva, a s tými sa rybári veľmi neráčia. Potom mu napadlo, že by mal zavolať niektoré z ochranárskych združení a už aj vybral telefón, aby cez informácie zistil číslo na kompetentnú organizáciu. Potom to však zavrhol, lebo si zrátal, že ak by sem aj niekto prišiel, trvalo by to z mesta asi aj niekoľko hodín. Dovtedy by to vysilené a podchladené labute možno nezvládli. Napokon sa rozhodol, že vtáky vyslobodí sám. Vrátil sa do záhrady, zobral veslo, odkryl čln a vytlačil ho k brehu jazerného zálivu.
Keď loďku spustil do vody a opatrne do nej nastúpil, usadil sa na strednej lavici. Ľahko prevesloval tých pár metrov, čo ho delili od ľadu. Potom si presadol na provu člna. Ťažkým veslom začal pred sebou rozrážať ľad a posúvať čln smerom k labutiam. Posediačky to však bolo veľmi pomalé a namáhavé, preto sa opatrne postavil. Tak mu to išlo už podstatne ľahšie. Ľadová vrstva na hladine nebola veľmi hrubá, mala možno dva či tri centimetre. Cítil sa tak trochu ako kapitán malého ľadoborca. Len ten pohon jeho loďky bol, na rozdiel od ľadoborcov, manuálny a dosť namáhavý. Meter za metrom postupoval smerom k labutiam, ktoré podchvíľou vystreli krky, zdvihli hlavy a pozerali sa na záchranný čln, ktorý sa k nim pomaly približoval. Keď už bol Slávo neďaleko od vtákov, rozohnal sa postojačky veslom príliš silno a keď rana prerazila ľad, veslo sa mu vymklo z rúk.
Energia toho úderu sa mu vrátila v podobe nekoordinovaného pohybu celého tela, ktorým naširoko rozkročený Slávo rozkýval loďku. Jeho ruky bez vesla zbytočne tápali vo vzduchu, aby vybalansovali stratenú rovnováhu. Chýbala k tomu pevná pôda pod nohami. Slávo sa nedokázal v rozhojdanom člne udržať na nohách a vedel, že je zle. Mal strach z toho, že si môže znova poraniť chrbticu pri páde na drevenú lavicu alebo na dno člna. Namiesto toho, aby sa poddal možnému pádu na podlahu pod svojimi nohami, vypadol z loďky. Ľad okolo nej sa pod váhou jeho tela okamžite prelomil a on sa v momente ocitol vo vode. Keď sa mu po chvíli podarilo vynoriť spod hladiny hlavu, nadýchol sa a snažil sa rukami uchytiť sa na ľadovej kôre okolo seba. Zakaždým, keď položil na ľad ruku oťaženú vodou, čo mu nasiakla do oblečenia, ľad sa prelomil a ruka mu klesla pod vodu. V tom márnom boji sa nedalo pokračovať veľmi dlho a Slávo rýchlo strácal sily.
Videl, ako sa labute pár metrov od neho znepokojene hmýria a pozerajú sa na jeho urputnú, no neúspešnú snahu dostať sa k člnu. Po niekoľkých ďalších márnych pokusoch vyslobodiť sa zo smrteľného zovretia svojho milovaného jazera, Slávo pochopil, že ľadová voda ho už nepustí. Zaregistroval vzdialený krik rybárov na brehu, ale celkom chladnokrvne usúdil, že tí mu už pomôcť nestihnú. „Keď budete ešte chvíľu sedieť na tom ľade, prechladnú vám zadky,“ pomyslel si celkom absurdne smerom k labutiam. Veľká biela labutia matka sa mu uprene pozerala do tváre a to bolo posledné, čo videl nad hladinou pred tým, ako ho temná jazerná hlbina stiahla do večnej samoty. „Aspoň že je tá voda čistá,“ pomyslel si Slávo pod hladinou s otvorenými očami klesajúc ku dnu chvíľu pred tým, ako začal strácať vedomie...
Labute mali dosť toho zbytočného vyrušovania, ktorým ich otravoval ten čudný človek, čo sa silou-mocou chcel člnkovať na zamrznutej vode. Pomaly vstali z ľadu, ponaprávali si krídla, našuchorili perie a smiešne kymácavým labutím krokom vykročili smerom do stredu jazera.
© Vydavateľstvo Pectus
Autor: Roman Kaliský-Hronský, vydavateľstvo Pectus
