„Příští den jsem si řekla / že musím chtě nechtě počítat s opakováním / a abych v tom tedy měla přehled / začala jsem si za každého, který mě přeříz / tetovat jen tak jehlou namočenou v tuši / malou čárku na nadloktí,“ zdôveruje sa svojrázna deva z knižky Deník dívky, která hledá Egona Bondyho.
Autorom knihy je, pravda, sám Bondy, ktorý nechal putovať po českom vidieku svoju hrdinku nahú. Týmto textom sa končí kniha Létavice touhy (vyd. Akropolis), ktorej témou je erotizmus v dielach Bondyho, Zbyňka Havlíčka a Jany Krejcarovej. Nie náhodou je táto dlhá báseň zaradená na záver. Nevšedným denníkom, napísaným v roku 1971, sa totiž končí obdobie, keď erotickými motívmi umocňoval výraz svojich textov nielen Bondy, ale aj jeho kolegovia.
Erotika v ich tvorbe bola často vzájomne inšpirovaná. Na Havlíčkovu zbierku Levou rukou odpovedala vzápätí Krejcarová šiestimi textami V zahrádce otce mého, no obzvlášť silné bolo jej prepojenie s Bondym, ktorých dlhoročný a často divoký vzťah uzavreli až dva texty. Krejcarovej Dopis je nielen úprimným milostným vyznaním s neuveriteľnou sexuálnou imagináciou „píšuceho erotického tela“, ale tiež intelektuálnou analýzou zmyslu moderného básnictva a filozofie. Bondy odpovedal Appendixom pro Honzu Krejcarovou, textom priznávajúcim jeho neustálu fascináciu touto femme fatale, ale aj snahu uniknúť pred jej zničujúcou silou.
Okrem uvedených kníh, básní či textov prináša Létavice touhy aj ďalšie raritné a ťažko dostupné diela týchto básnikov, sprevádzané zasvätenou štúdiou editora Radima Kopáča.
