Som fanúšikom hororu. V lepších kruhoch môže mať takéto priznanie podobný zvuk, ako keď sa pasujete za znalca pornografie. Nevieme, čím nás horor priťahuje. Tušíme však, že o nás hovorí viac, ako sa zdá.
Vo filme je horor vlastným svetom vo svete. Občas prenikne do multiplexov, medzitým si stačí sám. "Hororfesty majú najlepšie publikum zo všetkých festivalov," hlásal režisér Juraj Herz, režisér, ktorý je pravidelným porotcom festivalov hororu. "Tamojšie obecenstvo žáner miluje, hosťujúci režiséri nakrúcajú horory, nič iné a prichádzajú s manželkami, nie s milenkami ako inam. Fanúšikovia aj filmári sme jedna veľká hororová rodina.“
Prirovnanie k rodine však ešte nemení, ako maniakov do hororov vnímajú ostatní. Z odstupu im pripadajú rovnako čudesní ako televízna família Adamsovcov. Dokážeme porozumieť, že sa niekto dobrovoľne vystavuje nervovému napätiu, veď presne na tom stavajú adrenalínové športy.
Otázne je, koho v kine tešia zohavené telá, krv a predvídateľné zápletky. Sledujeme horor a tipujeme, či masaker prežije bruneta, alebo blondína. Skutočne od filmu nečakáme viac?
Obyčajný brak
Najčastejší predsudok vraví, že horor je brak. S tým má súvis publikum, ktoré vraj poklesnuté žánre konzumuje – ide o tínedžerov, ale aj o staršie, infantilné osoby, ktoré akosi odmietajú dospieť. Niektorí oponujú a uvádzajú Upíra Nosferatu z roku 1922, ktorý je klenotom filmového umenia.
Rovnako však platí, že ešte v päťdesiatych rokoch Američania poznali horory jedine ako brak na jedno použitie. Zápletky o mutantoch a nebezpečí z vesmíru vznikali bez veľkého rozpočtu a hereckých hviezd. Keďže do kina lákali tínedžerov, nik však nevidel problém, ak boli pritiahnuté za vlasy. Ani producenti neskrývali, že chrlia horory ako fastfoody hamburgery a kolu.
Rozkvet hororu
Naruby to obrátili sedemdesiate roky, keď sa horor vyšplhal z filmového suterénu a slávil umelecké úspechy. Prelomový Vyháňač diabla (The Exorcist, 1973) získal Oscary a zarobil 440 miliónov dolárov, čím dokázal, že hrôza na plátne môže byť umením a pritom globálne zarábať.
Potom prišli majstrovské diela Briana De Palmu, Stevena Spielberga, Francisa Forda Coppolu alebo Stanleyho Kubricka. Majstrovské diela, ktoré celkom vyvrátili vieru, že horor musí kaziť vkus.
Každú generáciu desili jej vlastné filmové monštrá. Štyridsiatym rokom vládli šialení vedci, po nich prišli mutanti, zombies, psychopati, duchovia, opäť zombies, najnovšie sú to, ktovie prečo, metrosexuálni upíri. A práve sem mieri ďalší, rafinovanejší, predsudok k strašidelnému žánru. Hororom vyčíta, že iba poskytujú únik, a čo horšie, tým falšujú podstatu zla. Načo zaľudňovať fiktívnymi monštrami reálny svet, ktorý má dosť vlastných hororov?
Ani toto neobstojí. I keď horory obývajú nadprirodzené netvory kdesi mimo spoločnosti (a to platí i pre krvilačných psychopatov či sériových vrahov), kto sa díva pozorne, určite nachádza spoločenskú kritiku. Iste nie náhodou cez vojnu vo Vietname v USA vzniká vyvražďovačka Texaský masaker motorovou pílou (Texas Chainsaw Massacre, 1974), podobným príkladom je film Noc oživených mŕtvol (The Night of Living Dead, 1968), útočiaci na rasové predsudky – len si všimnite hrdinu čiernej pleti, kým tupí zombies sú do jedného belosi.
Napokon je tu výhrada, ktorá ide cez žalúdok. Horory odmieta ako príliš násilné, krvavé, nechutné. To je síce pravda, ale iba polovičná. Nijaký skutočný horor nevynechá „gore“ záber, kde vnútornosti a telesné tekutiny zaujmú iné ako obvyklé miesto, takisto jestvujú podžánre hororu, kde je príbeh zámienkou kaličiť ľudské telá. Lenže platí aj opak. Už slávny Alfred Hitchcock razil zásadu, že najlepšie mrazí v krížoch z toho, čo na plátne nevidieť. Nie krvavé fašírky, ale v náznakoch budované napätie je preto základom dobrého hororu.
Ako reaguje mozog
Banálne tvrdenie znie, že horory sú s nami odkedy pračlovek rozprával strašidelné historky. Podstatne ťažšie je vyskúmať, ako presne to s napätím v mozgu funguje. Vedci to skúmali a zaujímavé zistenie sa týkalo aj hororov. Poznáme diagnostickú metódu funkčnej magnetickej rezonancie – duté valcovité zariadenie s ležiacim človekom je skenerom, čo sníma aktivitu jeho mozgu. Čo sa deje v mysli filmového diváka?
Najprv z toho vedci neboli múdri. Zložitosť filmu ako umenia bránila, aby k nemu priradili namerané údaje. Potom im napadlo, že namiesto jednotlivca budú pozorovať skupinu. A potom skúsia porovnať, či rôzni ľudia totožný film vnímajú podobne, alebo odlišne.
Ovládanie mysle
Článok Neurocinematics: The Neuroscience of Film overil, čo sme predtým vedeli. Filmy a žánre odlišuje schopnosť ovládať myseľ diváka. Jeden film budil podobné, druhý skôr odlišné reakcie. Zjednodušene: ak s frajerkou mierite do kina na umeleckú výpoveď, nakrútenú, aby si každý domýšľal do filmu vlastné významy, vo vašom a v jej mozgu sa zrejme udeje čosi odlišné.
Pravidlami viac spútaný žáner ako komédia alebo horor, naopak spôsobí, že budete uvažovať, báť sa či smiať podobnejšie, a to v rovnakých pasážach filmu. Vedci tiež dokázali, že kontrolu nad mysľou najlepšie držia horory a trilery. Najlepšie pracujú s napätím a najefektívnejšie manipulujú diváka.
Nadhľad a irónia
Otázkou stále zostáva, čo na tom fanúšikov baví. Možnosť nechať sa zmanipulovať? V skutočnosti sotva. Maniak do hororu nebýva závislý od adrenalínu, ani nie je otrokom prvej signálnej sústavy.
Naopak, užíva si iróniu a nadhľad. Už dávno, keď sa horor ustálil ako žáner, boli si diváci vedomí, že je žánrom, teda, má kódex a pravidlá, ktoré možno sledovať, porušovať ale aj parodovať. Fanúšik hororov nebýva citovo labilný. Pristupuje na žánrovú hru a vychutnáva si ju. Že vo filme takmer všetci pomrú? Nech. Ide o spôsob, akým zhynú, použité remeslo, o zvrat (twist) v závere filmu a podobne.
Rovnako opatrne berme názor, že hororom chýba psychologická hĺbka. Komu chýba ponor dovnútra, nech si kladie otázku, odkiaľ sa berú všetky tie čudesné monštrá. Sú hlasy, že mory v hororoch iba odrážajú úzkosť v nás samých a tú premietajú do sveta. Tento vpád neznáma a chaosu otriasa každodennosťou, ktorú žijeme, čo môže byť pozitívne. Berme to ako výzvu. Príležitosť čeliť strachu z vlastného vnútra.
- Jestvuje názor, že filmový horor je rovnako starý ako film. Iní kladú jeho vznik do dvadsiatych rokov minulého storočia, k nemým filmom nemeckého expresionizmu, ako boli Kabinet doktora Caligariho (1920) a Upír Nosferatu (1922). No už slovo horror – hrôza z angličtiny naznačuje, že žáner vznikol v zámorí.
- Prvé americké horory boli bez umeleckých ambícií a často využívali predlohy z literatúry. S druhou svetovou vojny začali odrážať ohrozenie krajiny zahraničím – tak sa sused zradca vo filme menil na vlkolaka, z cudziny sa stal nebezpečný kút zeme, v scenároch vedci šaleli, hrozili vynálezmi a skazou.
- Päťdesiate roky v USA priniesli explóziu popkultúry. Atómový vek zaľudnil filmy duchmi, fantasticky nemožnými mutantmi a krížencami. Dobývanie vesmíru spopularizovalo témy o nebezpečenstvách z kozmu. Béčkové produkcie cielene lákali tínedžerov, no obsahovali už aj zárodok vlastnej paródie.
- Šesťdesiate roky a sexuálna revolúcia obrátili pozornosť americkej spoločnosti na ňu samú. Vznikajú slávne filmy Psycho (1963) a Vtáci (1963) Alfreda Hitchcocka (i keď dnes ich žánrovo radíme skôr medzi psychotrilery, nie medzi horory). Hoci horory sú spravidla stále podradnejšie béčka, nezávislé štúdiá ponúkli aj zaujímavé lacné experimenty poznačené hnutím kontrakultúry. Nakrúcajú Roger Corman, George A. Romero, na scénu sa doplazili ťarbaví zombies. Výnimkou je Rosemary’s Baby Romana Polanského (1968), film, ktorý úspechom na Oscaroch ohlasuje zmeny ďalšej dekády.
- Azda sú na vine zmarené ideály minulého desaťročia, že sedemdesiate roky vyzdvihli pochmúrny žáner medzi filmy – áčka a spravil z neho rešpektovanú súčasť filmového priemyslu aj umenia. Stránka Horrorfilmhistory píše, že, nepriateľ tých čias sa ukrýval nablízku, dokonca v rodine: mohla ním byť matka (Shivers, David Cronenberg 1975) otec (The Shining, Stanley Kubrick 1980), brat (Halloween, John Carpenter 1978). Dvojnásobne oscarový Vyháňač diabla (Exorcist, William Friedkin 1973) k hororu pritiahol peniaze i prvotriednych filmárov, ktorí sa opreli o scenáre Stephena Kinga (okrem Kubricka Brian De Palma v Carrie 1976). Filmový marketing zmenili Čeľuste (Jaws, Steven Spielberg 1975).
- Rok pred osemdesiatym prišiel desivý Votrelec (Alien, Ridley Scott 1979) a efektívne skombinoval horor a sci-fi. Podobne to skúsil David Cronenberg a jeho Mucha (The Fly 1986). Hororu praje rozšírené video, špeciálne efekty sú čoraz špeciálnejšie. Nočnou morou z Elm Street (A Nightmare on Elm Street, Wes Craven 1984) sa začína séria hororov a nespavosť ich publika na pokračovanie.
- Deväťdesiate roky horory utápali v masívnych rozpočtoch, špeciálnych efektoch a prevarených motívoch, na čo sa snažili reagovať aj vydarené paródie. Psychologicky zaujímavé príbehy sériových vrahov dnes počítame medzi trilery (Mlčanie jahniat, Silence of Lambs, Jonathan Demme 1991, Sedem, Seven, David Fincher 1995).
- Rok 2001 a teroristické útoky na newyorské dvojičky priniesli aj návrh zakázať horory v mene svetového mieru. Našťastie, nestalo sa. Zato sa objavili svieže hororové prekvapenia (Tí druhí, The Others, Alejandro Amenábar 2001, Kruh, The Ring, Gore Verbinski 2002), známe sa stávajú remaky aj pôvodné horory z Ázie a z hrobu vstávajú nemŕtvi zombies (28 dní potom, 28 Days Later, Danny Boyle 2002). Začína sa dodnes živá Hra o prežitie (Saw, James Wan 2004), Bratislavčanov potešil Eli Roth, ktorý mesto zvečnil v nekorektnom Hosteli (2005).
- Možno sa obzeráte s pocitom, že najlepšie časy žánru už minuli. Akoby sa v pretekoch maskérov zabudlo, čo je základom dobrého hororu: nielen efekty, ale trpezlivo budované napätie. Hollywood však neznamená svetový film a občas sa objavia nezávislé počiny, ktoré sú lacné, úspešné a potvrdia, že menej býva viac. Maximum hrôzy minimim prostriedkov vyvolal projekt Záhada Blair Witch (1999), úspech zopakovali Paranormálne aktivity (2007). Tie amatéri nakrútili za týždeň a jedenásťtisíc dolárov, zarobili sto miliónov, čím tromfli všetky nezávislé filmy v dejinách. Pre veľké štúdiá skutočný horor.
