Svoju aktivitu pripisuje vysokému tlaku a novú etapu vo svojej kariére očarujúcemu Avataru. Kameraman a režisér FRANTIŠEK A. BRABEC zohnal odvážneho producenta, dva roky vraj nespal, chodil na školenia a nepil víno, aby „vo svojich 57 rokoch držal krok so svetom“. Oddnes je v kinách jeho rozprávkový muzikál V peřině s Luciou Bílou, Eliškou Balzerovou a Bolkom Polívkom. Je to prvý český film, v ktorom sa seriózne využíva kamerový systém stereo 3D, vyvinutý Jamesom Cameronom.
Bolo české producentské prostredie pripravené na film v 3D?
„Producenti sa budú ešte dlho vyhovárať. Budú vravieť, že 3D nie je dobrý smer, len aby zaň nemuseli platiť trikrát viac ako doteraz. Producent Igor Konyukov je však veľký frajer. Toľko ľudí nám chcelo filmovanie skomplikovať! Za prenájmy pýtali obrovské čísla, alebo nám nahovárali, čo všetko sa požičať nedá. Aj som ho musel trochu upokojovať, lebo sa bál, že po troch dňoch zistíme, že film nezvládneme. Vravel som mu, Igor, pokoj, ja to dorobím, aj keby som mal pri tom zomrieť. Kolegovia už vedia, že Brabec je blázon, a preto so mnou do toho aj šli.“
Ešte nedávno sa zdalo, že v tejto technológii sa bude vyžívať len Steven Spielberg a James Cameron. Čo sa stalo, že sa tak rozširuje?
„Technológia je stará, prvé pokusy sa s ňou robili už v 50. rokoch. Problémom bolo, že sa obraz nedarilo vytvoriť tak, aby bol pre diváka príjemný. To sa podarilo až Cameronovi, tým, že urobil takzvané umiernené 3D stereo. Predtým to všetci preháňali, stále na vás niečo z plátna skákalo. Cameron zvolil systém súbežných kamier. Tie už nejdú proti sebe ako dve oči, ale sú rovnobežné. To ma uchvátilo a inšpirovalo.“
Cameron sám technológiu aj vyvíjal, venoval tomu niekoľko rokov. Koľko ste boli schopný obetovať vy?
„Obávam sa, že zostanem prvý a posledný filmár v Česku, kto sa tomu venoval celé dva roky. Producent mi zaplatil technické školenie v Londýne aj v Mníchove, a i tak boli chvíle, keď som zúfal už len zo samotnej mechaniky. Stále musíte sledovať, či kamery nie sú nakrivo, alebo naklonené, pretože obrazy musíte absolútne presne spojiť, v každom rohu a každom detaile, až potom ich stereoskopicky rozdelíte. Keby sme robili film pre televíziu, bolo by to ľahšie. Robili sme však film pre dvadsaťmetrové plátno a museli sme teda dosiahnuť profesionálnu kvalitu.“
Ako ste pri tom zmenili režisérske myslenie?
„V klasickom scenári by som sa dočítal, že mamička vojde do detskej izby a udrie chlapca po zadku - a rozobral by som si to na dvanásť záberov, niekoľko celkov a niekoľko detailov. Pri 3D treba čítať inak. Hneď som si predstavil všetky tie prostredia, ktoré bude treba na seba nalepiť - a už som aj redukoval. Keď som pozeral Avatara, uvedomil som si, že aj Cameron málo strihal. Takže som v podstate oprášil filmy s Oldřichom Novým. Keď odchádzal z miestnosti, trvalo to dve minúty.“
Už aj Bernardo Bertolucci ohlásil, že ide nakrúcať v 3D. Má problémy s chrbtom, sedí na vozíčku - môže mať na to energiu?
„Zvládne to, keď si to najprv v hlave poriadne premyslí. Nebude sa musieť trápiť s osemdesiatkilogramovou monštruóznou kamerou, nebude ju prenášať ani inštalovať. Bude však musieť vedieť, ako ju využiť. Ja som teraz iba zápasil s technikou a snažil som sa aspoň niečo nakrútiť. Nabudúce sa budem cítiť slobodnejší a už budem môcť uvažovať o iných veciach. Čo to s vami urobí, keď sa k vašej tvári priblíži ruka, ako keby vás chcela pohladiť? A keď sa zrazu zase stiahne? Teraz už možno nakrútiť filmy s emóciami, ktoré naozaj nemajú obdobu.“
Čoskoro sa bude robiť remake Veľkého Gatsbyho. Čo mu môže priniesť 3D, keď už bol raz bezchybný?
„Práve Gatsby môže byť príklad nového druhu emócií. Že silný príbeh môže byť ešte silnejší. Donedávna sme videli v 3D nekvalitné horory nakrútené s lacnými kamerami. S vylepšenou technológiou sa pri horore viac preľaknete a pri dráme a melodráme budete mať intenzívnejší pocit, že vás niekto pohladil. Cameron to už dokázal. Tá jeho planéta s krásnymi stromami a trblietajúcimi sa kvetmi, to bol svet, ktorý ste nikdy pred tým nemohli vidieť.“
Minulý rok prišiel do kín film Jana Němca Heart Beat. Už ten uvádzali ako prvý český 3D film, potom sa však objavili hlasy, že to bola asi iba paródia. Treba ho brať vážne?
„Nebudem riešiť obsah tohto filmu, Jan Němec vždy prichádzal so svojou politickou a umeleckou výpoveďou a bojoval proti nespravodlivému svetu. Preto ho mám rád a za to ho chválim. Ale nechválim ho za to, ako pritom použil 3D. Zneužil ho a skrivil, najhlúpejším možným spôsobom. Postavil vedľa seba dva fotoaparáty a obrazy iba amatérsky zlepil. Krížili sa mu a krútili, po dvadsiatich minútach už z toho boleli oči a ľudia odchádzali. Možno, že už na ďalší 3D film nepôjdu, lebo si povedia, že videli Němca a že to bolo zlé.“
Nedalo sa to prijať ani ako experiment?
„3D potrebuje normu, tak ako má normu dolby aj hi-fi stereo. A vďaka takýmto filmom sa už na nej v Spojených štátoch pracuje, súdruhovia z celého sveta sa preto spojili. Ide o záujem veľkých spoločností. Tie do vývoja veľa investovali, no biznis im ničili chudobné štúdiá, ktoré vyrábali lacné filmy pre deti. A deti sa začali na 3D sťažovať, mali pocit, že pri ňom začali škúliť. Od budúceho roku neprejdú do kina filmy, ak nesplnia normy. My prejdeme, my máme všetko správne.“
Majú šancu aj režiséri, čo nemajú veľký technický talent? Vy ste predsa len kameraman.
„Technológia a umenie sa vo filme dlho schádzali. Chvíľu trvalo, kým sa režisér priblížil ku kameramanovi, strihačovi a kým spolu dokázali urobiť napríklad akčný film s naháňačkou na autách. A je pravda, že teraz sa znovu trochu rozchádzajú: kameraman rieši skrutky a objektívy, režisér má starosti s novým myslením. Obávam sa však, že v Česku je problém inde. Režiséri sa boja, že ich budú producenti nútiť pracovať viac. U nás mali dobré meno tí, čo svoj štáb pustili o štvrtej domov, aby sa už o šiestej mohli všetci pozerať doma na futbal. Takýmito schopnosťami sa chválili, ale ich filmy sa pozerať nedali. Pre mňa je film rehoľa. Dva roky som sa nezastavil, dvadsať hodín som bol v práci, do pol tretej v noci som riešil technické veci a pol roka som nebol na víne. A pozor, za tie isté prachy.“
Byť bez spánku, to však tiež nemusí filmu prospieť.
„Som šťastný, keď musím niečo robiť, vtedy mi svietia očičká. Mám vysoký tlak, 180 na 140, a neliečim si ho. Lieky neberiem.“
Asi ste sa už stretli aj s nepriateľmi 3D zábavy, ktorí tvrdia, že zlikviduje autorský film.
„Autorský film nikdy nezomrie. Helena Třeštíková si ďalej bude nahrávať svoje časozberné filmy na amatérsku kameru, a keď budú dobré, stále za ne bude dostávať ceny. Mňa baví zábava umeleckého prežitku, tak sa tomu hovorí, páči sa mi, aké je to emotívne. Svet naokolo je šedivý, preto nás tak teší zavrieť sa do čiernej diery a sledovať, ako k nám zostupujú hviezdy. Ak je nasnímaný z podhľadu, svojimi svalmi vás dokáže ohromiť aj Sylvester Stallone, hoci má len 160 cm. V tých romantickejších prípadoch si zas trochu zaslzíte a zauvažujete, či aj taký vodník má právo na lásku.“
Hovoríte, ako keby ste sa chceli ešte vrátiť k Erbenovým básňam. Skúsite ich v 3D?
„Snívam o Kytici 2. S Milošom Macourkom sme v roku 1997 prepísali štrnásť balád, šesť mi zostalo v zásuvke a teraz na ne začínam mať náladu aj energiu. Možno budem tri roky hľadať producenta, lebo sloboda potrebuje svoj čas. Ale už teraz si predstavujem, ako vás steblo trávy bude hladiť pri očiach, ako priletí motýlik a zase odletí, vo vzduchu budú lietať šatky a vám sa z toho zamotá hlava. Hodinu a pol sa nebude nič diať, vy sa budete len pozerať a ja sa budem s vami hrať.“
