Keď sa niekto rozhodne nakrútiť biografický film, musí mať pred sebou výraznú osobnosť a silný príbeh. V prípade filmu o Rayovi Charlesovi mal režisér Taylor Hackford aj niečo navyše -
Navyše, život Raya bol natoľko nabitý, že Taylorovi z neho stačilo vyrozprávať 49 rokov, hoci sa ich slepý hudobník dožil 74. Odôvodnil to tým, že si vraj bol istý, že u Raya už nebudú žiadne komplikácie, iba úspechy. Mal pravdu. Aj jeho film s jednoduchým názvom Ray je úspechom.
Sledovať dráhu černošského chlapca s podivným, šialene vycereným úsmevom, ako znovu a znovu objavuje country, gospel, džez a soul, ako všetky jeho hity vznikajú s ľahkosťou, akoby iba luskol prstami, vybral ich hotové z nejakej tajnej zásuvky, je ohromné.
Samozrejme, Ray ani Foxx nelúskali prstami a vôbec to nebolo také jednoduché. Charles prepadal úzkosti z pocitu viny za bratovu smrť, zúfalstvu a panike z večnej tmy a ešte aj heroínu. Celý scenár si nechal prepísať do Braillovho písma a vraj nesúhlasil iba so scénou, kde sa mu raz nechcelo hrať, a tou, kde ukázal milenke, ako si pichnúť drogu.
Foxx zasa celé noci trénoval hru na piáne, aby zahral všetky skladby vo filme, navštevoval Raya aj centrum nevidiacich. Všetko to „blues“ je však na pozadí Charlesovej elektrizujúcej hudby akési znesiteľnejšie. Dobrá skladba má vlastne tie isté podmienky ako životopisný film, výraznú osobnosť a silný príbeh. Táto skladba je veľmi dobrá, dá sa pozerať a počúvať dlho.