Uspeje len ten, kto pochopí dobu a svoje miesto v tomto príbehu, hovorí Emir Kusturica.
TRENČIANSKE TEPLICE. Buď sa prejavíš ako Fellini, alebo ako niktoš. Pán Kusturica vyprevádzal svojho syna Emira na štúdium pražskej FAMU s takýmito megalomanskými slovami. Aj Emir Felliniho obdivoval, na jeho filmoch sa učil a vytváral si režisérsky systém, ale keď sa v Prahe premietal film Amarcord, dovolil si všetky jeho štyri projekcie premeškať.
Keď sa hral prvýkrát, Emir sadol do vlaku a šiel do Sarajeva za svojou bývalou priateľkou, pretože od kamaráta vedel, že má u nej stále šancu. S misiou neuspel, priateľku nestretol, a tak šiel späť.
Mal šťastie, v Prahe pridali druhé premietanie Amarcordu, lenže on zaspal hneď po úvodných titulkoch a zobudil sa až pri záverečných. O týždeň bolo aj tretie, ale on zase riskol cestu do Sarajeva. Ani vtedy ju nestretol a keď sa vrátil, žasol, že pre veľký záujem pridali ešte jedno premietanie. Bol dobrý študent a veľmi túžil vidieť tento film, bohužiaľ, bol naozaj veľmi unavený.
On bol ešte romantik
Emir Kusturica bol v sobotu na Artfilm feste v Trenčianskych Tepliciach, viedol tam filmovú master class. Rozprával o svojom učiteľovi Otakarovi Vávrovi, lebo on ho naučil myslieť pri filme ako architekt. Vravel tiež, že dnes kinematografii chýba mytológia autora, pretože režiséri s najzaujímavejším myslením a premyslenou estetikou zostávajú nepovšimnutí.
A pouvažoval aj o svojom vlastnom úspechu. Prečo sa stal režisérom, vraj celkom dobre nechápe, ale na svoje dve Zlaté palmy z Cannes má isté vysvetlenie: „Keď som začínal, film sa práve menil. Na Západe sa už skončila éra autorského filmu, ktorý kedysi aj Hollywood považoval za najvyššiu formu vyjadrenia. Ja som však vtedy ešte nestratil romantickú predstavu o kinematografii, čo práve odchádza, a to sa porote páčilo.“
Na Artfilm feste dostal Kusturica ocenenie Zlatá kamera a prišiel si po ňu v košeli. Na master class sa už prezliekol, dal si oranžové tričko s Che Guevarom. Toho sme nedávno videli v jeho dokumente o Maradonovi, keďže Maradona ho má spolu s Fidelom Castrom vytetovaného na tele.
Bol to veľmi osobný a emotívny film, Kusturica v ňom gól Božou rukou vysvetľoval ako spravodlivý akt voči agresívnej anglickej politike a vôbec sa nesnažil byť korektný ani objektívny.
Teraz už chystá film o mexickom revolucionárovi Panchovi Villovi (bude ho hrať Johnny Depp) a hoci to bol príklad revolucionára–banditu, Kusturica v ňom vidí náš najdôležitejší príbeh z minulého storočia.
Bez emócií je to bez šance
„Nikdy som si nemyslel, že moje filmy budú také politické. Aj keď ich však začnem nakrúcať s iným zámerom, nakoniec ma podvedomie k politike privedie,“ hovorí. Myslí si, že v budúcnosti majú šancu len filmy so silnými humanistickými ideami a existenciálnymi témami, a že film o Villovi bude jeho najsilnejším osobným vyjadrením.
„Komisia na festivale v Cannes kedysi vyberala filmy do súťaže zo 600 prihlásených. Dnes ju atakuje 2300 filmov. Umožnilo to zjednodušenie a sprístupnenie technológie,“ hovorí Kusturica. „Neviem, ako sa mi podarí prilákať pozornosť na môj film o Villovi, ale viem, že žiadny filmár nemá šancu, ak je bez emocionálnej inteligencie, ak nechápe svoju dobu a ak nevie, kde je jeho miesto v tomto príbehu. Vtedy v Prahe som chcel veľmi vidieť Amarcord, ale bál som sa, že urobím najväčšiu chybu svojho života. Cestu za ženou som teda uprednostnil pred filmom. Lebo nakoniec najväčšou inšpiráciou je váš vlastný život.“
