RECENZIA / DIVADLO CESTA DLHÉHO DŇA DO NOCI
Divadlo Astorka Korzo 90.
Autor: Eugene O’Neill. Preklad: Juraj Šebesta. Verše prebásnila: Jana Kantorová-Báliková. Dramaturgia: Andrea Domeová. Hudba: Michal Novinski.
Réžia: Roman Polák.
Hrajú: Boris Farkaš, Zuzana Kronerová, Juraj Kemka, Lukáš Latinák, Zuzana Konečná.
Premiéra: 17. júna 2011.
Cesta dlhého dňa do noci je autobiografická, depresívna hra o šialenstve, závislosti od alkoholu a drog i o generačnom konflikte. Astorka už túto sezónu jednu hru o boji s alkoholom a psychickej chorobe na báze osobného príbehu ponúkla.
Nielen tento aspekt však kladie otázniky nad dramaturgickým výberom. Hra Eugena O’Neilla je silná svojou otvorenosťou a naturalizmom, Astorke však psychologizujúce herectvo až tak nesvedčí.
Klasik drámy divadla 20. storočia v nej prináša takú osobnú výpoveď o rodine, že si prial, aby ju hrali až dvadsaťpäť rokov po jeho smrti.
Márne hľadanie kľúčaRežisérovi Romanovi Polákovi sa však nepodarilo nájsť kľúč k prepojeniu astorkárkeho štýlu s týmto textom, realizmus hry divadelne neposunul, nezvýraznil ani nepotlačil.
Pavol Borák navrhol na scénu konvenčnú obývačku, len steny sú robené akoby z pohľadového betónu, ich úlohou je zjavne vyvolávať pocit neútulnosti domova. Do tohto kontextu veľmi nezapadajú priveľmi elegantné kostýmy Petra Čaneckého.
Boris Farkaš nepodľahol zlozvykom hercov stelesňujúcich opilcov, jeho James Tyrone je však trochu nevýrazný, nemá v sebe vnútorný nepokoj.
Škrty v texte by prospeliMatka Mary je následkom nezodpovedného liečenia bolesti závislá od morfia, najradšej sa vracia do obdobia, keď bola školáčkou z kláštornej školy. Je to veľmi náročná postava aj pre herečku rangu Zuzany Kronerovej.
Výstupy Juraja Kemku v postave neúspešného Jamieho prinášajú do inscenácie energiu. Lukáša Latináka nedostalo obsadenie do postavy chorého brata Edmunda do výhodnej pozície. Jeho herectvo bolo síce disciplinované, celkom presvedčivo však oveľa mladšieho, krehkého brata stvárniť nemohol.
Zuzane Konečnej v postave slúžky Cathleen patria viaceré vtipné repliky.
Najväčšia výhrada patrí asi práci s textom – dnešný divák by určite chytil narážky, aj keby neboli trikrát opakované. Po zoškrtaní textu - najmä jeho epických vsuviek - by mohla pôsobiť celá inscenácia oveľa účinnejšie. Takto je cesta k dojatiu diváka zbytočne dlhá.
