„Toto nie je fajka,“ oznamuje text obrazu René Magritta, na ktorom, samozrejme, tá fajka je. Takéto niečo sa odjakživa páčilo Milanovi Bočkayovi, a tak s chuťou rozvíja Magrittovo posolstvo vo svojej tvorbe plnej paradoxov a mystifikácií. A návštevníci Bočkayových výstav dešifrujú, či toto je toto a toto nie je toto.
Až sa zrazu ocitnú v bratislavskej Galérii 19, kde im autor pripravil svoje Obrazy z minulého tisícročia (1963 - 1976), a väčšina má chuť povedať: „Toto nie je Bočkay.“ Len dôverní znalci jeho diela sa usmievajú. A majster, samozrejme, s nimi, veď opäť zaskočil divákov, hoci tentoraz mu stačilo „len“ vytiahnuť z depozitu najstaršie veci. Očarenie surrealizmom je v raných prácach zjavné, no ako hovorí Rudolf Fila, „Bočkayove ambície neusmernili žiadne dobové trendy a jeho zanovito nezávislá vízia budovala svojské predpoklady slohu“. Výstavu z chronologického hľadiska uzatvára cyklus olejomalieb z polovice 70. rokov, dvojmetrové plátna s obrovskými zväčšeninami detailov ľudského tela a predmetov dennej potreby. Takto hyperbolizované prvky, zvrásnená koža či zhúžvané povrchy vecí, videné pod Bočkayovým „makroskopom“, nakoniec diváka upokoja. V povetrí zacíti známy závan analytickej maľby a autorovho následného večného pátrania po vzťahoch umenia a ilúzie, a spokojne odchádza: „Jasné, je to Bočkay.“
