Herec Josef Abrhám: Havel ma pochválil po dvadsiatich rokoch

Na Slovensko prišiel predstaviť nový film Václava Havla Odcházení. Pri rozhovore prechádza z češtiny do peknej slovenčiny. JOSEF ABRHÁM hovorí, že sa tu cíti ako doma.

Na Slovensko prišiel predstaviť nový film Václava Havla Odcházení, kde hrá hlavnú úlohu. Pri rozhovore prechádza z češtiny do peknej slovenčiny. Nečudo. JOSEF ABRHÁM má slovenské korene, v Bratislave študoval i hral a hovorí, že sa tu cíti ako doma.

Herectvo ste študovali na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Aké to boli časy?

My to môžeme vidieť len spätne. Ale keď to človek aktuálne prežíva, prijíma to, čo príde a vyrovnáva sa s možnosťami danej doby. Pre mňa osobne bol koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov zvláštny. Maturoval som v roku 1957, dva roky som mal zákaz akejkoľvek školy. To nebola dobrá správa, pretože som mal len maturitu a pracoval som v Pozemných stavbách v Bratislave. Nič iné mi nezostávalo.

Potom prišla VŠMU v Bratislave.

To už som si mohol napísať do kolónky povolanie robotník a nie syn majiteľa tehelne.

Hrali ste predtým divadlo?

Nikdy, ale v rodine sme mali dosť umelcov. Režisér Martin Hollý je môj bratanec, mal sme v rodine hercov, výtvarníkov, moji rodičia boli múzicky nadaní. Šiel som na tú školu a povedal som si, že keď to nezvládnem, pôjdem naspäť k lopate a budem miešať betón. Bratislava a Slovensko je môj domov. Z maminej strany mám slovenské korene. Na Slovensku sa ku mne zachovali veľmi dobre. Andrej Bagar, ktorý bol rektorom VŠMU, sa ma vtedy zastal, keď sa z Moravy, kde som býval, ohlásili, že by som nemal študovať. Povedal, že si to berie na svoju zodpovednosť a prijal ma, umožnil mi štúdium a vlastne môže za to, že som dnes herec. Aj preto sa tu cítim veľmi dobre.

Potom prišiel prestup na pražskú DAMU.

Prestúpil som v treťom semestri k profesorovi Nedbalovi. Skončil som v roku 1962 a mal som až zázračne dosť divadelných ponúk. Od Činoherného klubu cez Divadlo na Vinohradoch až po Národné divadlo.

obr_1.jpg

Boli to tie zlaté šesťdesiate?

Neskôr sa zaviedol ten termín. Dnes môžeme spomínať na obdobie do roku 1968 ako na čas uvoľnenia. Prezident Antonín Novotný mal celkom rád umelcov a volal si ich k sebe, napríklad Jana Wericha alebo scenáristu asi desiatich Kachyňových filmov Jana Procházku. Novotný mal naraz pochopenie pre tento svet a vznikali tu dobré veci. K nám do Činoherného klubu chodili diváci z Anglicka. Tu neboli banány, boli tu špinavé ulice, ale oni hovorili, že je tu duch. Debatovali sme o rôznych veciach, o abstrakcii, o knihách. Režim bol, aký bol, ale vznikali tu napríklad filmy od Jana Němca. Keď bol taliansky producent Carlo Ponti v Prahe, hovoril, že na film ako O slavnosti a hostech by nezohnal ani korunu, pretože by na to nikto neprišiel do kina. Československý režim na to tie peniaze dal. Dal ich aj na filmy Věry Chytilovej, Evalda Schroma, Jiřího Menzela a na filmových festivaloch vo svete sa mohol chváliť: Vidíte, ako podporujeme umenie?

Navyše, keď si ich diváci vysvetľovali ako protirežimné.

To bolo skryté. Kto mal výhrady voči režimu, musel byť metaforický. Keď sme hrali Višňový sad, ľudia sa smiali, pretože my sme nehrali o ľuďoch tej doby, my sme hrali o hlúposti, zlobe, smiešnosti, ktorá je v každých časoch rovnaká. Mali sme Čechovovské kostýmy, ale ľudia nám hovorili, že to vyzerá ako keby sme si uťahovali z Brežneva. Šlo o interpretáciu. Keď to bolo o hlúposti, tak sa to týkalo všetkých hlupákov, ktorí nás vtedy obklopovali. Tá doba mala zvláštny duch, ktorý umožňoval vznik veľmi dobrých vecí.

V tom čase prišiel aj boom malých javiskových foriem.

Áno, Činoherný klub, Divadlo na zábradlí, Semafor – to všetko vzniklo vtedy. Semafor mal vďaka Suchému a Šlitrovi svoju zvláštnu poetiku. V Divadle na zábradlí bola pantomíma, bol tam Jan Grossman, hrali sa tam absurdné hry – Ionesco, Beckett. S Činoherným klubom sme vtedy obišli pol Európy, hrali sme tri týždne v Londýne. Tam sme zrazu videli, ako sa im to páčilo. Nebola samozrejme možnosť podnikať, ale možno práve vďaka tomu sa darilo umeniu.

Ako to bolo neskôr? Keď si porovnám filmy, v ktorých ste hrali, zo šesťdesiatych rokov – Křik, Transport z ráje, Dita Saxová – a z neskoršieho obdobia – napríklad Svěrákove a Smoljakove filmy – vychádza mi, že je v nich veľký rozdiel.

Tak napríklad film Kulový blesk, kde Svěrák so Smoljakom písali scenár. Ja mám ten film veľmi rád, ide tam o zmenu dvanástich bytov, čo bol výsledok toho režimu. Aj na tomto príbehu, ktorý mal aj humor aj zmysel, sa ukazovala absurdnosť toho režimu. Rovnako Vrchní, prchni. To bol film o človeku, ktorý kradne, až ho chytia. To by vlastne ani nemala byť veselohra, ale oni to dokázali. Humor Zdeňka Svěráka a Ladislava Smoljaka si veľmi vážim, pretože oni boli hákliví na také to falošné herectvo. Bola to nová farba v divadle aj vo filme.

Cimrmanovci sú známi svojim „podehráváním“. Ako sa vám, ako školenému hercovi, ktorý mal za sebou veľké postavy, s nimi pracovalo?

Mám pocit, že som pre film nikdy nebol nejako extra sympatický. Tvárim sa zle, pôsobím ako trochu protivný človek. Vlastne ani neviem, prečo si ma vybrali do komédií. Ale možno to bolo tým, že ma videli v komédiách v divadle, ktorých som urobil veľa. S Jiřím Pucholtom, s Jiřím Menzelom sme robili grotesku na javisku. Tam som sa objavoval častejšie a v rôznorodejších polohách ako pred kamerou.

obr_2.jpg

Ktoré filmy, kde hráte, máte rád?

Prvý mi napadá film z roku 1989 Človek proti skaze, kde som hral Karla Čapka. Alebo Konec starých čias podľa Vančurovej knižky. Nakoniec ma obsadil do filmu aj Karel Kachyňa, ktorému som chodil celý život na kamerové skúšky a nikdy ma nezobral. Ja som vedel prečo – nebol som pre neho dosť autentický, on pracoval s naturščikmi. Na konci života mi ponúkol úlohu vo filme V meste chodí Mikuláš. Nádherná úloha, ktorá bola písaná pre Menšíka, ale Menšík akurát zomrel. Ja som Kachyňovi povedal: Pán režisér, chápem, že sa stretávame až na konci života, ja veľmi dobre viem, prečo som u vás nehral a som veľmi zvedavý, čo odo mňa budete chcieť. Dobre sme si rozumeli. Vtedy som mal pocit, že som sa zbavil nejakých svojich šuplíkov.

Máte doma jedného Českého leva za film Šakalí léta z roku 1995. Nie je vám ľúto, že ich po takej dlhej kariére nemáte viac?

Ale kde. Mal som aj nomináciu za Krásku v nesnázích, čo bolo tiež pekné. Ja zas vo filmoch až tak veľa nehrám.

Síce vedľajšia, ale pekná úloha vo filme Obsluhoval jsem anglického krále.

No, áno. Ale k filmu Šakalí léta. Keď mi dávali toho leva, ja som tam nebol. Bol som doma v pyžame a syn priletel po schodoch a hovoril, že práve hlásili, že som to dostal. Ja som tam ani nešiel, pretože som si hovoril, čo by som tam robil. Odvtedy začali oznamovať nominácie, aby tam ľudia prišli, ak náhodou vyhrajú. (Smiech.) Ja si toho leva vážim, ale som ešte radšej za to, že som si užil toľko krásnych úloh v divadle. Hral som so starou gardou – s Marvanom, Pivcom, v Bratislave som hral v Demokratoch. To bol pre mňa veľký kompliment, že ma ako Moraváka obsadili do hlavnej postavy.

Čiže vám ceny nechýbajú?

Ja neviem. Niekedy si hovorím, že keď sa v tom ktorom roku neurodí dostatok dobrých filmov, možno by bolo dobré nerozdať dvadsať levov, ale stačí ich päť, šesť. Inak, ja sa skôr pozerám hore a som vďačný svojim predkom, ktorí ma vybavili nejakým talentom. Dúfam, že im nerobím hanbu a to je pre mňa najväčšia satisfakcia.

Asi ste tú otázku dostali už stokrát, ale okrem filmov ste na Slovensku známy najmä vďaka postave primára Blažeja...

Zvažoval som, či tú úlohu prijať, bál som sa, že po seriáli sa tej nálepky už nezbavím, ale neľutujem to.

Aká bola televízna tvorba v tom čase?

Pre mňa, ako svedka tých čias, bola mimoriadna. Musím spomenúť bratislavské televízne pondelky. To bola legenda – každý pondelok televízia predviedla v špičkovej interpretácii veľa nádherných literárnych textov. Neviem, kto by to vyrábal dnes, ale vtedy to šlo. Aj v Prahe sme robili kvalitné texty. Televízia to prijala do výroby, my sme to možno mesiac skúšali a schádzali sme sa s hercami z iných divadiel. To bola kvalitná literatúra a kvalitné herecké výkony – to vtedy televízia vyrábala. Dnes je problém. Keď niečo nemá sledovanosť, ide to z obrazovky preč.

Dodnes televízie opakujú seriály zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Nebola to len, v podstate, apolitická Nemocnica na okraji mesta, ale aj Okres na severe, Muž na radnici či Tridsať prípadov majora Zemana, kde ste hrali v jednej epizóde.

Samozrejme, bolo to poplatné časom. To vedel aj Jaroslav Dietl, boli tam nejaké politické záujmy. Bola to daň za to, že sme tu žili. Keby som sa toho nechcel zúčastniť, asi by som musel emigrovať. Ale azda som neurobil nič, čo by som si dnes musel vyčítať. Dobre, major Zeman... Ale tam som hral aspoň človeka, ktorý prevážal ľudí a správal sa vlastne slušne. (Smiech.) Niekoľko dielov bolo vyslovene politických, ale okrem toho tam bolo dosť dielov, ktoré boli remeselne dobre zvládnuté, napínavé detektívky.

obr_3.jpg

Na rozdiel od mnohých vašich hereckých kolegov vás nevidno v bulvári. Prečo?

Prekáža mi klamstvo. V bulváre sú lži, polopravdy a dojmológia. Ja mám popularity nad hlavu a nemusím sa ukazovať v takýchto médiách. Keď napríklad robím rozhovor pre seriózne noviny, má to istý zmysel, je to v poriadku. Ale fotografovať niekoho pred domom? Mňa raz sledovali jeden celý deň – ako idem z domu, potom som bol v Nuslích niečo kúpiť, potom som bol v lekárni, odfotili ma, ako si dávam niečo do tašky. Mali to všetko nafotené, vôbec som o tom nevedel. Potom to vyšlo s titulkom Skrýva sa pred verejnosťou. Aké skrývanie? Ja necítim potrebu ukazovať sa v novinách. Ale to je ešte neškodné. Ale na čo je to dobré?

Pred deviatimi rokmi ste s manželkou zažalovali bulvárne noviny, ktoré napísali, že bijete manželku, ona pije a bola sa liečiť z alkoholizmu. To bol asi šok.

Neviem, či sa mi o tom chce rozprávať. Bulvár žije z lži. Bola to hnusná kauza. Veď predsa nemôžu klamať. Novinár z vás nemôže urobiť niečo, čo nie ste. Nemám bulvár rád.

Na tlačovej konferencii k filmu Odcházení ste hovorili o tom, že ste hlavnú úlohu prijali z úcty k Václavovi Havlovi. Bola to len úcta?

Nie. Ja si ho samozrejme vážim za celý jeho život. Je to mimoriadna osobnosť, pokračovateľ múzického, filmového sveta svojho strýka, ktorý založil filmové štúdiá na Barrandove. Je aj pokračovateľom toho dávneho divadelného sveta, nemohol síce študovať, ale robil asistenta Alfrédovi Radokovi či Jiřímu Grossmanovi. To bola veľká škola. Určite mal talent, Radok si ho vybral preto, že v ňom cítil určitú úroveň.

V šesťdesiatych rokoch mala premiéru Havlova Záhradná slávnosť, vy ste vtedy už hrali. Poznali ste to?

To bola novinka, bomba. Záhradnú slávnosť sme obdivovali. V činohernom klube sme po revolúcii hrali jeho Žobrácku operu v Menzelovej réžii a zároveň Audienciu s Pavlom Landovským. Čiže moja komunikácia s pánom prezidentom šla cez tieto hry.

Preto vás oslovil?

Zrejme si ma nakoniec všimol. (Smiech.) Ale nie. Zaujímavé je, že až teraz, pri natáčaní filmu mi povedal: „Tú Audienciu si vtedy hral dobre.“ Po dvadsiatich rokoch! Vtedy, po premiére, kde dva metre od nás sedel ako autor a prezident v jednej osobe, mi to nepovedal. Ale bol to zábavný zážitok. Ponuku na rolu vo filme som naozaj nečakal, divadlo už veľa rokov nehrám.

Poznali ste tú hru?

Videl som záznam, kde hral hlavnú úlohu Jan Tříska. Samozrejme, že som hru aj čítal. To, že ma do toho pán prezident pozval – to bola výzva. Bol to veľký kompliment a zároveň som mal veľkú obavu, či ho nesklamem, či to budem schopný zahrať tak, ako si to predstavuje. Ja som už trochu stratil tréning a text Odcházení je mimoriadne nejednoduchý - či vo svojom rozsahu i v štylizovanosti jazyka. Nesmie sa zmeniť ani slovíčko, na to Havel dbal aj v divadle. Vedel som, že to budem musieť veľmi zvážiť, či to vôbec budem schopný zahrať. Nakoniec som bol zvedavý, či je to to, čo odo mňa Havel čakal.

obr_4.jpg

Hlavnou postavou Odcházení je kancelár Rieger. Aká je to postava?

Ak dovolíte poviem ešte jednu vec. Pred piatimi rokmi sme nakrútili film Kráska v nesnázích. Hral som v ňom českého emigranta, ktorému vrátili dom a ktorý bol tak trochu podobný Havlovi. Zrejme tam si všimol, že mám takú polohu, ktorá by bola pre jeho film vhodná. A teraz k Riegrovi. Dlho sa diskutovalo, či alebo nakoľko je to Havel a nakoľko nie. Tá postava je trochu podobná Havlovmu osudu, pretože už tiež odišiel z politiky. Ale pravdou je, že to písal dlho predtým. Samozrejme, je to inšpirované kariérou vysokopostaveného človeka, ktorý je obklopený nejakou organizáciou, ktorú tá funkcia vyžaduje. Havel toto dobre pozná. Každý by si teda mohol myslieť, že je to o ňom, ale ja si myslím, že je to metafora, ktorá vystihuje každého človeka.

V čom?

Všetkých nás čaká nejaké odchádzanie. Preto je tam citácia z Kráľa Leara, čo je podobný osud. Alebo je tam citácia z Čechovovho Višňového sadu, kde sa tiež odchádza. Iste, neviem, koľko ľudí bude vedieť, že to tam je, ale Havel na to neberie ohľad, citujem tam tie veci, ktoré súvisia s dejom, témou. V úvodzovkách sa dá povedať, že neberie ohľad na diváka. Pretože potom by to bol ľudový film, veselohra, ktorých je všade plno. Odcházení je abstraktná verzia života, ktorý on dobre pozná. Ak tam niekto nachádza jeho osobné príbehy... Sú to skôr modelové situácie, ktoré sa týkajú všetkých ľudí.

Je to film pre menšinového diváka?

Želal by som si, aby si tam veľa ľudí našlo to svoje. Verím však aj na druhý dych filmu. Myslím, že aj keď možno nie je pre všetkých, vstúpi do dejín českého filmu. Je to zložitý obrazový a textový tvar, ktorý sa vymyká zákonu filmu. Spomínam si na film Ostrov, ktorý skoro nikto nikdy nevidel. Ja som bol na tom raz v Prahe s Ivanom Passerom, bolo nás tam asi tridsať a do konca sme vydržali my dvaja. Je to príbeh jednej rodiny s nádhernou hudbou, neprehovorí sa tam ani jedno slovo, ale ten film posunul kinematografiu ďalej.

Josef Abrhám (1939)

Narodil sa v Zlíne do rodiny majiteľa tehelne. Po maturite dva roky pracoval ako robotník. Dva roky študoval herectvo na VŠMU v Bratislave, potom prestúpil na DAMU do Prahy, ktorú absolvoval v roku 1962. Začínal v Divadle na Vinohradech. V rokoch 1965 - 1992 bol členom Činoherního klubu v Prahe a od roku 1993 bol angažovaný v Národním divadle v Prahe, odkiaľ sa však rýchlo vrátil do Činoherního klubu. Verejnosť si ho obľúbila najmä vďaka účinkovaniu vo filme a v televízii. Prvú veľkú úlohu dostal vo filme Zbyňka Brynycha Transport z ráje. Medzi jeho najznámejšie filmy patrí Pension pro svobodné pány, Holka na zabití, Kulový blesk, Vrchní, prchni!, Šakalí léta, za ktoré dostal Českého leva, Všichni moji blízcí či Obsluhoval jsem anglického krále. Televíznym divákom je známy najmä ako doktor Blažej v seriáli Nemocnica na okraji mesta.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 krokov k vlastnému bývaniu
  2. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  3. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  2. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  3. 3 šťavnaté spôsoby, ako povzbudiť výkon mozgu
  4. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  5. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  6. Todos predstaví 4 americké premiéry na Autosalóne
  7. Ekonomický a účtovný softvér Humanet oslavuje
  8. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  9. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  10. Ovládajte svoje vozidlo mobilom
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 24 700
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 499
  3. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 617
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 6 341
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 6 014
  6. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 5 310
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 3 972
  8. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 3 519
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 3 166
  10. Moderný bungalov očami mladých architektov 1 603

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém TV Oko

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Prodekan Karlovej Univerzity: Konšpirátori na univerzite dostávajú zbytočnú legitimitu

Jan Bičovský hovorí, že prísne posudzujú, koho si zavolajú.

KOMENTÁRE

Kto porazí Zemana a Babiša alebo hľadanie nádeje v Česku

Čechov čakajú prezidentské aj parlamentné voľby.

DOMOV

SME Naživo: Kto šíri hoaxy, konšpirácie a propagandu

V diskusii SME budú odborníci diskutovať o propagande.

Neprehliadnite tiež

Zneužívanie moci. Slovenský vývozný artikel, z ktorého sa svet bude učiť

O film Učiteľka je záujem, predal sa do Taiwanu aj Ameriky.

Orhan Pamuk: Som zo stavu vo svojej krajine smutný

Najznámejší turecký spisovateľ bol hviezdou budapeštianskeho knižného festivalu.

Gorillaz napodobňovali Pokémon Go. Nový album predstavili aj na Slovensku

Animovaná kapela dokazuje, že raz budú z hudobníkov len hologramy.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop