Tvrdí, že spisovateľ sa má triafať predovšetkým do svojho vkusu, aj tak nemôže ulahodiť všetkým. Zatiaľ napísal tri knihy, dve z nich postúpili do finále Anasoft litery. Kým predvlani to bolo prekvapením, teraz sa Kruhy v obilí vnímajú v záverečnej desiatke už takmer samozrejme. JAROSLAV RUMPLI.
Kruhy v obilí sú takmer 450-stranovým románom. So zreteľom na to, že od predošlej knihy V znamení Hovna (a tá vznikala takmer desaťročie) uplynuli len dva roky, dá sa povedať, že sa vám Kruhy písali ľahšie?
„Najmä som ich konečne písal s tým, že budú vydané a bežne dostupné. Pri predošlej knihe som nemal vydavateľa, písal som ho do prázdna, znechutený tým, ako dopadol môj prvý román Svet je trest, vo výpredaji za 10 korún. Keď sa vám toto stane s knihou, bez ohľadu na to, či je dobrá, alebo nie, do ďalšej sa vám veľmi púšťať nechce. Áno, v tomto kontexte sa mi Kruhy ozaj písali ľahšie.“
Nesúvisí to aj s tým, že predošlá kniha mala autobiografický nádych, kým teraz ide o číru fantáziu?
„Aj. Pri totálne vyfabulovanom príbehu, pri ktorom navyše rezignujete na niečo, čo je pre román akože posvätné, čiže pravdepodobnosť, písanie doslova odsýpa. A čo je najpodstatnejšie, tým, že vytvárate situácie, ktoré ste nezažili, vytvárate niečo, čo pri knihách obyčajne môže zažiť len čitateľ – moment prekvapenia. Skrátka, oveľa viac sa pri tom bavíte.“
Čitateľa ste vtiahli do sveta rôznych bizarností, absurdít a množstva zdanlivo nesúvisiacich motívov a dejových línií. Podobne sa s ním pohrávate, keď ho rozprávač zahrnie nekonečným počtom úvah, definícií či návodov, ktoré často vzápätí spochybní a nahradí ďalšími.
„Varil som guláš, nie krupičnú kašu. Do guláša toho ide veľa. Inak, tak je to vždy a so všetkým – niekto dielo, bez ohľadu na to, aké je dlhé, ocení ako celok, niekto ho prijme s výhradami, na niekoho je toho priveľa, inému sa až dvíha žalúdok. Nebudem tvrdiť, že sa nemá tvoriť pre ľudí, na druhej strane jediná poctivá vec, čo môžem ako autor robiť, je myslieť na seba, nie na pochvaly či ocenenia, na to, či niečo už náhodou nepreháňam a tak podobne. Hranice sú na to, aby sa prekračovali, respektíve posúvali. Do čieho vkusu sa má spisovateľ triafať? Ak nie je predajná dievka, tak sa triafa najmä do svojho, aj tak nemôže ulahodiť všetkým.“
Nelákalo vás občas si niečo z toho gejzíru dejových či filozofujúcich nápadov odložiť, niečo, čo by sa uživilo samo v inej, budúcej knihe?
„Vždy dávam zo seba všetko. Nie som syseľ, aby som niečo odkladal. Keď dôjde fantázia, jednoducho prestanem tvoriť. Moji hrdinovia, ak sa tak vôbec dajú nazvať, sú mysliaci ľudia. Nie sú to vedecké kapacity, ich premýšľanie je laické, ich filozofia insitná. Tým, čo pričuchli k Heideggerovi či Derridovi, ich spôsob uvažovania môže pripadať smiešny, ale to už sme zas pri tom, komu sa má človek zavďačiť. Ak pri tvorení nezažívam doslova výrony fantázie, ak sám neprechádzam katarziou, ako by som potom mohol chcieť nadšenie po čitateľoch. Pár ľudí, čo zasiahnem, sa vždy nájde. Vlastne až pri nejakom veľkom úspechu by som sa začal zamýšľať, či je všetko v poriadku. Keby ma napríklad ako renomovaného umelca pozvali do Telerána pripraviť pre vysielací štáb praženicu.“
Po predošlom románe ste sa vyjadrili, že vyznel menej veselo či menej poeticky, ako ste chceli. Myslíte si, že Kruhy boli pochopené podľa vašich predstáv?
„Našťastie ich dokopy nikto nečítal, že? Inak je samozrejme misia splnená, ak boli pochopené nejednoznačne. Je to predovšetkým román o pravde, o tom, aké je ťažké, priam až nemožné ju nájsť, tomu je prispôsobené všetko vrátane príbehu. Bizarnosti či dokonca absurdity sú len prostriedkom, takzvaným prvým plánom, šupkou jablka. Dôležitá je dužina.“
Po tejto knihe sa už vaše meno pre mnohých stane synonymom nihilizmu.
„Nepísal som tento román, aby som niekomu bral chuť žiť. Naopak, rozprávač sa v živote stretáva s toľkými tragédiami a hoci sa mu nedarí uveriť v nič definitívne, nakoniec ich ustojí. Prichádza na to, že nádej môže spočívať aj v tom, že človek nevie. V jednej chvíli sa dokonca pýta, akú nádej by ľudia mali, keby neumierali. Neviem, je to veľmi otvorená kniha. V istom zmysle sa dá vnímať aj ako návod na to, ako sa nezrútiť. Takže čo – som nihilista alebo nositeľ svetla?“
Podľa vašich slov v knihe ide len o jednu jedinú vetu a všetko ostatné je vymlátená slama. Ide o tú istú vetu pre všetkých čitateľov, alebo si každý nájde tú svoju jedinú vetu?
„Asi to už môžem prezradiť. Pre mňa osobne je tou vetou kombinácia druhej polovice predposlednej a úplne poslednej vety románu: Pravdu nemá zmysel hľadať, nájde si nás sama. Ale pre iného nech je to hocijaká iná veta. Alebo nech to nie je žiadna veta. Pokojne by to mohlo byť jedno slovo. Nerád k svojim knihám čokoľvek dodávam. Sú napísané, nič ich už nemôže zmeniť.“
Napísali o knihe
Napriek tematickej rozmanitosti majú nastolené problémy jednu vlastnosť spoločnú. Je ňou nihilistické traktovanie života, spojené s vykázaním ľudských bytostí do úlohy pasívnych divákov v divadle svet: „Život sa nám mihal pred očami a my sme sa mohli iba smiať, tlieskať, prípadne si poplakať.“ Hoci nihilistický prístup môže provokovať a mnohých aj iritovať, práve on zreálňuje a vyvažuje bizarnosť zobrazeného príbehu. Napriek tomu, že v texte dominuje zmar, beznádej a dezilúzia, nie je nový Rumpliho román neutíchajúcou spŕškou skepsy. Nenápadne a akoby s ostychom tematizuje aj nádej, možnosti a dôvody „pokračovať v načatom kurze“.
Miriam Suchánková, Pravda
Román nie je ani tak o postavách ako o neuchopiteľných dimenziách pravdy, ponúkajúcich sa doslova nevyčerpateľnej autorskej schopnosti prekračovať hranice viditeľného a vstupovať do priestorov prístupných iba fantázii. Aj keď terčom analytického výskumu, prestúpeného čiernou inteligenciou a ešte čiernejším humorom, je ľudské indivíduum nezmierené s kolektivizmom masového zažívania ľudskej situácie a neprestajne proti nemu revoltujúce, jeho strategickým cieľom je napokon vážna a nerozložiteľná pravda bytia, ktorá sa nedá vypovedať a o ktorej sa dá najmä mlčať. Avšak práve tento cieľ spúšťa paradoxne vahadlá Rumpliho rozprávačstva: „Pretože práve to je podstatou umenia – nepovedať niečo nahlas. A predsa to povedať.“
Alexander Halvoník, LIC
(úryvok)
Pravdivé odpovede existujú iba na pravdivé otázky. Aký má napríklad zmysel pýtať sa, či toto tu má zmysel? Stále sa niečo deje a s najväčšou pravdepodobnosťou sa len tak ľahko diať neprestane. Je zbytočné vedieť prečo. Veď keby sme to mali vedieť, tak to už dávno vieme. A to tak, že naozaj, nieže len možno. Čo sa týka smrti, tá by nás mala desiť iba vtedy, keby sme ju sami vymysleli. Neberte vážne vyhrážky kazateľov, nie je to náš zločin. Nemali by sme sa cítiť vinní za to, že musíme zomrieť, a nemali by sme sa toho ani báť. Napokon, akú nádej by sme mali, keby sme nezomierali?
Akú nádej by sme mali, keby sme nezomierali?
„Presne takú istú, akú máte aj so zomieraním,“ odpovedá Emil odkiaľsi z odpadkového koša večnosti.
Na mŕtvych je najlepšie to, že ich môžeme ignorovať.
„Okrem toho,“ pokračuje bez ohľadu na môj nezáujem, „filozofuješ tu úplne nadarmo.“
Mohol by som mu to vysvetliť. Mohol by som mu povedať, že to dobre viem, takisto, ako viem, že mi on zbytočne niečo hovorí. Ale mlčím, len sa usmievam. Nikdy som sa nikoho nepokúšal vyvádzať z omylu, prečo by som mal práve pri ňom robiť výnimku? Okrem toho, že je mŕtvy, je ešte aj protivný. Ak niekto niekomu počas života rozdával rozumy, bol to práve on. Teraz jednoducho nedokáže zniesť, že spolu s ním nezomreli aj ostatní.
„Nemuseli všetci,“ reaguje na moje myšlienkové pochody, „stačilo by mi, keby zgegli tí, ktorých som poznal.“
Jasné, prikyvujem telepaticky.
