Bartolomej Slzička z krajiny nikoho, teda z Československa rokov 1938 a 1939, rozpráva o krátkom pobyte v Paríži. Prečítajte si ukážku z knihy Prútené kreslá, ktorá vyšla vo vydavateľstve Artforum.
((flip))
PRE TÝCH, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:
Ráno som precitol na špľachot vody za stenou. Pozriem na hodinky: Kedy tu vstávajú? Nepochybne som v Paríži. Akosi privčas. Včera sme dlho sedeli u Jacka. Vyskočím. Ružové nebo v korune strieborného platanu. Zložito roztvorím oblok ako vráta holohumnice, nadýchnem sa a pretiahnem. Rýchlo sa dám do poriadku. Osobitným vchodom zostúpim na ulicu, prejdem pätnásť krokov a hlavným vchodom popri vrátnici vstúpim na dvor s platanom a z dvora ďalej do predsiene s vnútorným schodiskom. Odkladám si zvrchník prehodený cez plecia. Naozaj! Začujem, ako dolu schodiskom klopká dievčenský ľahký krok. Musím sa usmiať: Je to Daniela? Ona ma prvá pozdraví:
„Á, dobrý deň, drahý Bartolomej, pán kolega.“
A usmieva sa ako na známeho od včerajška.
„Dobré ráno, slečna Daniela.“
„Čo tak skoro? Toto je vlastne váš prvý deň v Paríži!“
A mňa vtedy osvieti myšlienka, celkom nezakryto povytiahnem rukáv, pozriem na hodinky: teraz sa mi začína prvý deň v Paríži. Je sedem hodín dvadsať minút. Zajtra tiež o tomto čase by sa mal začať môj deň. Iste sa začne. Daniela je hrozne poriadne dievča. Včera sme dlho do noci sedeli u Jacka a ona už prichodí na raňajky.
S chuťou chrúmame biely chlieb s maslom a zapíjame bielou kávou, donieslo nám ju dievča, ktoré nežne volajú Žofinkou. Snažím sa nezaostať za Danielou.
„Čo budeme robiť?“ pustí sa do hovoru. Pôjdem sa prihlásiť na políciu. Cudzinci si nemôžu dovoľovať nedbalosť. A potom do banky. Či to všetko na prvý raz nájdem?
Ale hej, mám plán mesta. Ale na polícii je mnoho dverí, ako všade na úradoch, povie mi, už ani neviem, či vážne alebo si zo mňa trochu strieľa.
Od stola sme naraz vstali, prešli do predsiene, odeli si zvrchníky a vyšli. Cestu sme mali na kuse spoločnú, ona išla na univerzitu. Čosi sa mi plnilo, a tak poľahky, prirodzene ako vo sne. Či viem, komu je zasvätené celé toto úvršie? Neviem. Poznám tu iba Panteón, aj to len z obrázkov. „No predsa svätej Genovéve. Viete, Parížania sú ešte aj teraz pastieri a tuláci, lenže už dávno na to zabudli. Ako kedysi pred Hunmi, chráni ich až doteraz pôvabom svätá pastierka Genovéva. Toto je rue Soufflot, ulica pomenovaná podľa architekta, ktorý navrhol Panteón. Pôjdete dolu, stále dolu bulvárom Saint-Michel až k Seine, tam vám iste oči padnú na budovu čiernu ako sadze. To je radnica. A policajné riaditeľstvo.“
Dievča pri mne klopkalo drobným krokom. Mal som potešenie z jeho hlasu, spevavého, francúzskeho, i z toho, čo mi vraví, ukazuje: posvätné miesta, budovy, mesto, ktoré sa mi videlo nevídaným a najkrajším na svete. Ale najväčšiu záľubu nachodím, pravda, v tom, že je so mnou toto dievča, celého ma to rozosmieva, ako chodí, klopká v lodičkách ako na kastanetách a hovorí, nesie sa. Učím sa pri nej chodiť. Včera som sem prišiel zbitý, smutný. A teraz sa mi na každom kroku, každým zaklopkaním čosi plní. Ach, ty zázrak! Čo viac môže chcieť cudzinec? Spoločnosť.
Na radnici v oddelení evidencie cudzincov suchý, šľachovitý úradník mi položil pár otázok, hoci všetko, na čo sa ma spytoval, mal napísané v mojich papieroch. Hovoril zdvorilo, no zmyslom reči i pohľadom podozrieval.
„Národnosť česká, pravda? Účel pobytu: štúdium. Vy sa chcete zapísať na univerzitu? Áno? Proti tomu niet námietok. Ale chápete, že sezóna pre turistiku sa skončila, tuná a všade.“
Pochopil som to tak, že ma upozorňuje z vlastnej policajtskej iniciatívy, aby som necestoval na juh krajiny – tak som si vysvetľoval to všade – lebo na juhu bola totiž internovaná interbrigáda zo Španielska. A len keď som mu dal znať, že chápem, reku čítam noviny, pokračoval:
„Zapíšte sa a študujte. Pane, ste vítaný, keď v Paríži nájdete všetko, čo k svojmu štúdiu potrebujete.“
Daniela ma zatiaľ čakala na chodbe a akoby nič pokračovala vo svojom výklade:
„Naša radnica je historická, vyrastá priam zo Seiny. Väzňov hádzali odtiaľto v košoch rovno do rieky.“
Krásne! Aj to z Danieliných úst znelo ako útecha. Čo sa ti môže horšie stať, než že ťa v koši namočia do rieky? Ale keďže ťa ešte nenamočili, teš sa – tak dáko ma Daniela nevedomky tešila. Nejsť teraz s ňou, nemám si na čo príjemného pomyslieť.
Daniela ma ďalej viedla ulicami. Ale keď sme medzi rečou zazreli neprívetivú svätyňu uhrančivého boha franku, Banque de France, zarazila sa. Zjavne čímsi prekvapená povedala:
„Choďte, ja vás tu počkám.“ Banka, cudzinec, peniaze – na to zareagovala práve tak: nie, do toho nazrieť netreba. Od toho čím ďalej, nech si svoju peňažnú povinnosť každý sám vykonáva.
„Tu na ulici predsa stáť nemôžete!“ Napokon išla so mnou aj do banky ako pred polhodinou na políciu, hoci ta ísť vlastne nechcela. Mne sa tým potvrdilo a veľmi ma to potešilo, že nemá chlapca a že sa jej žiada s niekým chodiť ako mne. Pravda, nenamýšľal som si, ani nemohol, že práve na mňa čakala. V našom penzióne i na univerzite bolo dosť chlapcov, ktorí sa jej iste páčili a ona im. Ak sa mne toľko venuje, to iba preto, že som cudzinec, a teda ako jej chlapec vôbec neprichodím do úvahy. Ale prečo ma vďačne sprevádza, čaká na polícii, chce ma čakať na ulici pred bankou, s nevýslovnou chuťou hovorí a hovorí? Oči mi zastieral jej pôvab.
Predložím svoj akreditív, načmáram podpis a vo chvíli mi úradník s neosobnou tvárou ako kňaz pri bohoslužbe prisunie po mramorovom pulte balíčky zošpendlených menších i veľkých bankoviek. Toľko peňazí som nieže ešte nemal, ale ani nevidel. Čo s tým? Do náprsného vrecka sa mi to nepomestí. Nuž otvorím aktovku a zhrniem to ta.
Pristúpim ku koženému boháčskemu kreslu, kde sa Daniela utiahla.
„Vybavené. Môžeme ísť... Slečna Daniela, prosím, môžeme ísť.“
Ale Daniela ma nevidí a neberie na vedomie. Tá trocha sympatií, čo medzi nami bola, načisto sa mohla rozplynúť. Voslep som povedal, čo mi prvé zišlo na um:
„Chápem, každý cudzinec vám prichodí ako dobrodruh ...“
Kým ešte Daniela nevstala, pritiahol som si k nej bankové kreslo, chladné, kožené.
„Roky túžim, drahá Daniela, po Paríži. Keď sem konečne prídem, je neskoro, je po všetkom. Prvý človek, s ktorým sa tu stretnem, snaží sa ma presvedčiť, že to vôbec nemá zmysel teraz sa túlať po cudzine, trebárs hneď po Paríži. Za akreditív, ktorý som získal, verte, že nie bez námahy, aby som mohol stráviť rok v Paríži, ponúkne mi ten čierny obchodník s valutami milióny, za kufor našich tisíckorunových bankoviek, posiela ma a radí, aby som sa vrátil domov prvým vlakom. Čo tu hľadám? Prišli ste do Paríža, chcete sa zapísať na univerzitu, aby ste si upevnili sebavedomie? A hovorí mi: Sebavedomie nie je zlá vec, keď má základ. Je ako štít, ktorý nás chráni proti nám samým. Ale bez základu? Postavenia? Univerzity iba čo jatria v mladých ľuďoch sebavedomie, neprimerané ich spoločenskému postaveniu a významu. Či si viem predstaviť, čo sa natrpí – a zbytočne – na svoje napuchnuté sebavedomie súkromný docent, hudobný vedec, ktorého okolnosti donútia, aby v okresnom meste učil deti fidlikať na husličkách? Povedzte, neurobí sto ráz múdrejšie, keď si upevní svoje spoločenské postavenie? Za facku si kúpi milión valút, ktoré tu v Paríži v dôsledku určitého otrasu – toho, že Československo vydalo alebo bolo nútené vydať svoje pohraničné pevnosti – značne poklesnú, ale ktoré u vás, ako viem, ľahko sa dajú zhodnotiť: kúpite si, povedzme, veľkostatok alebo obchod. Mám vraj šťastie, núka sa mi v živote jedinečná príležitosť. Pravda, šťastie stať sa pašerákom.
Predstavte si, drahá slečna Daniela, ten človek, ten čierny obchodník s valutami, predtým možno profesor hudby alebo súkromný docent, ma presviedčal a musel som uznať jeho argumenty. Prečo som hneď tam na mieste nevyhodil svoje zvršky a nenadlávil do svojich kufrov milióny? Prísť do Paríža a hneď aj odísť, to by bolo predsa absurdné. No nie?“
No áno, prisvedčila mi Daniela pohľadom. Jeden druhému sme sa prizerali a navzájom sa čudovali, ako to, že práve my dvaja sme tu na nepredstaviteľnom mieste, v Banque de France.
Na rohu bulváru Saint-Michel a rue Soufflot, práve tam, odkiaľ sme vyšli, odkiaľ sme mali na skok domov a výhľad na Luxembourskú záhradu, Daniela mala svoju obľúbenú kaviareň. Na terase sme si sadli do prútených kresiel, ob-jednali si aperitív.
„Pán Bartolomej, ale ja vlastne ešte stále neviem, ako ste sa k nám dostali,“ začala Daniela pri pohári portského s okružkom citróna. „Povedzte, niekto vám odporúčal náš penzión? Azda len nie ten čierny obchodník s valutami?“
Vravím: „Ten nie, ten sa ma snažil presvedčiť, že sa mám hneď prvým vlakom vrátiť domov.“
„A kto teda? Rozprávajte.“
Náhodou, drahá Daniela, číročistou náhodou, akože ma vidíte, chcel som povedať, ale netrúfal som si. Že tu takto sedíme, to nemohlo byť náhodou. Ešte pred chvíľou v banke sme sa mohli navždy rozísť, bývať pod jednou strechou, stretať sa a nebrať sa na vedomie. Náhoda sa prieči i skromnému sebavedomiu a tobôž Daniele. Čo je na nej najvýraznejšie okrem nosa, vlasov a určitých anatomických zvláštností, je jej hrdosť, presvedčenie, že ona, Daniela, sa nestretá s náhodnými ľuďmi. Ona robí len to, čo si vie zdôvodniť.
Namáhal som si pamäť, čo povedať, aby to nevyzeralo náhodne. Našťastie mi prišiel na um smiešny, zamosúrený pár holubov, ktorý zlietol predo mňa včera zavčas rána, keď som išiel zo stanice. Obľúbenými vtákmi bohyne Venuše boli holuby. Nevymýšľal som si nič, čo som rozprával, ako som cestoval, prišiel. Nemecký colník mi paličkou ako vnútornosti poroztriasal obsah kufrov. Celým Nemeckom som precestoval so zavretými očami. Prečo? Zdalo sa mi, že s tým nemeckým colníkom a všetkými sprievodcami, ktorí nastúpili na nových hraniciach našej republiky, som sa ruval na Karlovom námestí v Prahe a na univerzite. V Štrasburgu na hranici som si vydýchol a, hoci bola noc, kúpil som si balíček cigariet, tyčku bieleho chleba a pollitrovku červeného vína. „A to prečo?“ pýta sa ma. Cestou som vysmädol, to chápe, preto som si hneď kúpil nápoj a cigarety, keďže som fajčiar, ale prečo chlieb? Neviem vravím – akože som ani nevedel. Len sa dohadujem: Zvedavý, hneď na prvom kroku som asi chcel skúsiť, ako Francúzom denne chutí ich Francia.
A čo viac, hneď tam v Štrasburgu oslovila ma pekná Francúzka, akási Denise Lumereaux, podľa všetkého vzdelané dievča, noc sme prerozprávali o všeličom, i o maliarovi Corotovi, lebo krajina, ktorú som sledoval z vlaku na úsvite, mi ho pripomínala. Tá slečna dala mi svoju vizitku a pozvala ma, aby som ju navštívil. No a keď sme vystúpili z rýchlika, nechal som si batožinu v úschovni na Severnej stanici. A idem, zarážam sa po meste. Lebo som ani nevedel, kde sa zložím. Moju izbu, ktorú som mal písomne dojednanú v Cite universitaire – kým mňa doma zmobilizovali a kým prepustili z armády a pustili do zahraničia, keď už po tom všetkom nikto vážne nerátal s obranou našej republiky – zatiaľ už dávno vydali inému študentovi. Ako som sa tak popletal, nad hlavou mi zasviští pár holubov a sadne si predo mňa na chodník, veru. Začne na mňa pokukovať, zjavne sa domáha: Daj nám, čo máš. Daj nám jesť. Bol to smiešny pár holubov, na hlavách a letkách čierny od sadzí, iste spával kdesi v komíne. A vidíte, nech ten pár holubov nezletí a nezastaví sa, oči mi v tej uličke nepadnú na plagát. Plagátik bol ručne namaľovaný, s modrou zemeguľou a holubicami a priam ako pre mňa popísaný: Prichádzate zo strednej Európy? Prechodne alebo nastálo? Viete, kde vás kroky ďalej povedú? Cestovná a informačná kancelária Glóbus – tu v dome – všetko vám zariadi.
„A prečo ste si dali poradiť, že práve u nás, v našom penzióne nájdete, čo hľadáte?“
„Čo hľadám? Nikto mi nič neradil. Naopak. Vravím, ten človek ma chcel nasilu presvedčiť, že by bolo odo mňa najmúdrejšie, keby som sa najbližším vlakom vrátil domov s plnými kuframi valút.“
„Ako vás presviedčal?“
„Ako som vám spomenul. Že teraz nie je na to čas, aby sa človek táral po cudzine, hoci aj po Paríži. Týždeň je ako kedysi rok. Za deň, za týždeň môžem tu vidieť a skúsiť, čo sa len dá, lásku, divadlo. A otvoril predo mnou zásuvku nabitú balíčkami našich bankoviek. Ponúkol mi to všetko, keď mu nechám svoj akreditív.“
„A vy?“
„Milión je milión. Ale vrátiť sa hneď domov, keď som už tu?“
„A potom ste sa rozhodli pre náš penzión?“
„Drahá Daniela, vôbec som sa nerozhodoval. Medzi čím? Všetky možnosti sú rovnaké. Nič neviete, nič nevidíte, ste ako mačka vo vreci. Medzi čím sa tu máte rozhodovať? Z hŕbky prospektov, ktoré ležali na stole, vytiahol som si jeden ako na jarmoku papagáj svoju planétu. Zapáčil sa mi ten prospekt. Prečo? Už si spomínam! Bol na ňom obrázok. Na obrázku prekrásny strom, podľa kôry hladký platan. Pripomenul mi, hoci bez lístia, pekných pár listnatých stromov a azda aj velikánsku hrušku u nás doma na dvore. Aha, teraz už viem celkom iste: To rozhodlo. Toho platanu som sa chytil, ako topiaci sa chytá stebla trávy. Vyvolil som si ho za spoločníka, lebo človek vraj – povedala naša Madame, keď ma prijímala – zo všetkého najviac potrebuje spoločnosť. No nie, drahá Daniela? Inú spoločnosť som tu neočakával.“
„A preto ste sa rozhodli? Preto ste v našom penzióne uviazli?“
„Asi preto.“
Autor: Dominik Tatarka, vydavateľstvo Artforum
