Slovenské centrum dizajnu (SCD) oslavuje dvadsať rokov, a hoci je vytvorenie múzea dizajnu jeho prioritou už niekoľko rokov, zdá sa, že kým sa zrealizuje, ešte nejaký čas prejde. "Stala som sa nepriateľom myšlienky, že v kultúre nie sú peniaze," hovorí šéfka SCD KATARÍNA HUBOVÁ, "peniaze sú, len nie vždy tam, kde by sme ich chceli mať."
Slovenské centrum dizajnu má 20 rokov. Čo najviac prispelo k tomu, že sa mu podarilo prežiť?
„Po revolúcii bol výraznou zmenou vznik malých a stredných podnikov, ktoré tvoria dôležitú súčasť hospodárstva. Dalo by sa predpokladať, že to umožní aj oveľa väčšie uplatnenie dizajnu, to sa však nestalo. O to viac si cením a obdivujem firmy, ktoré vznikli krátko po revolúcii a stále fungujú, expandujú , exportujú do zahraničia. Všetko sa museli naučiť sami. Väčšina však prežila aj vďaka tomu, že pochopili, že dizajn je tou pridanou hodnotou, ktorá im umožní byť silným hráčom na trhu. To, že dizajn potrebuje ešte starostlivosť a podporu je dôvod, prečo sme tu.“
Funguje u nás spolupráca medzi firmami a dizajnérmi celkom bežne?
„Nie úplne, ale pozitívne príklady existujú. Obavy zo spolupráce pretrvávajú na oboch stranách – dizajnéri sa obávajú, že si firma privlastní ich návrh, alebo bude problém so zaplatením, alebo výškou honoráru. Firmy si zase často myslia, že dizajnéri sú príliš drahí, alebo nie sú schopní reagovať na všetky požiadavky spojené s výrobou, predajom výrobku. Aby vznikol dobrý produkt otvorená komunikácia medzi dizajnérom a firmou je základnou požiadavkou. Keď chce byť produkt na trhu naozaj úspešný, potrebuje dizajn.“
Vnímame už potrebu dizajnu?
„Hovorí sa o dizajne viac, ale v reálnej praxi sa zmeny dejú veľmi pomaly. Jedna z úloh, ktorú malo dizajn centrum pred 20 rokmi platí aj dnes – propagujeme, prezentujeme dobré príklady firiem, ktoré dizajn dokázali správne využiť vo svoj prospech. Všetky naše aktivity – vydávanie časopisu Designum, súťaže (NCD), či galéria Satelit sú tu na to, aby sme podporovali dizajn, robili akúsi osvetu na širokom fronte – medzi výrobcami, v štátnej správe aj verejnosti.“
Patríte pod ministerstvo kultúry, spolupracujete aj s ministerstvom školstva a s ministerstvom hospodárstva, ale užšie vzťahy sa vám s ním nedarí nadviazať, prečo?
„Vždy tu boli polemiky, či má centrum dizajnu patriť pod kultúru alebo rezort hospodárstva. Ja som rada, že sme pod kultúrou. Má to aj svoje opodstatnenie. Dizajn u nás vždy patril medzi výtvarné disciplíny. Zároveň však treba povedať, že dizajn nie je uzatvorená disciplína, naopak, vyžaduje si spoluprácu viacerých teoretických aj praktických oblastí a aj viacerých rezortov. Má výrazný dopad na hospodársku sféru, ale s MH sa nám nedarí užšie spolupracovať. Ponúkame im naše služby, to čo vieme o firmách z našej praxe. Poznáme mnohé zaujímavé a konkurencieschopné výrobky, ktoré by mohli Slovensko dobre reprezentovať napríklad na medzinárodných veľtrhoch. Širšia spolupráca by pomohla všetkým. Stále sa nám však nedarí.“
Jednu sekciu výstavy 20 rokov SCD tvoril aj prehľad rôznych združení a značiek. Dochádza k boomu mladého dizajnu?
„Asi posledných sedem rokov sa naozaj prostredie v tejto oblasti mení – mladí dizajnéri si uvedomujú, že musia vziať veci do vlastných rúk, inak nemajú šancu uživiť sa so svojou profesiou. Niektoré zoskupenia sa venujú viac vzdelávacím aktivitám, iné prezentačným, ale aj komerčným. Mnohí absolventi dizajnu si zakladajú vlastné značky a nie je im čo závidieť. Musia sa prehrýzť množstvom administratívnych predpisov a nárokov a písať projekty tiež nie je jednoduché.“
Pred 20 rokmi sme používali anglický výraz design, teraz máme slovenský – dizajn. Už vieme, čo to slovo znamená?
„Vždy je veľmi zložité hovoriť o dizajne, lebo je to široká oblasť a často láka k zjednodušovaniu. Každá jeho časť má presné zákonitosti a požiadavky. Myslím, že už mnoho ľudí vie, čo je dizajn. Uvedomujú si, že je to všetko, čo nás obklopuje. Dôležité je, aby vedeli o ňom čo najviac tí, ktorí s ním pracujú, využívajú a ktorým by mohol pomôcť. Každý chce počuť definíciu dizajnu, ale tá vlastne neexistuje. Dizajn sa tak rýchlo vyvíja a mení, že slová ho zatiaľ nestihli dobehnúť. “
Opäť ste boli súčasťou festivalu Dni architektúry a dizajnu. Občas sa zdá, že to, čo máme pod nosom, prehliadame, je to tak?
„Človek postupne prestáva vnímať každodenné veci, a preto treba na ne upozorňovať. Som presvedčená, že prostredie, v ktorom žijeme, nás ovplyvňuje najviac. Napríklad v Taliansku, ktoré je lídrom vo viacerých oblastiach dizajnu, panuje ohromný súlad vecí, architektúry a prírody. Je veľmi pravdepodobné, že tam aj ďalej bude vznikať čosi dobré. Samozrejme, nie je to pravidlo.“
Ako to myslíte?
„Keď je človek obklopený dobrými, funkčnými a peknými predmetmi či architektúrou a upravenou prírodou, verím, že ho to kultivuje do takej miery, že je schopný vnímať, posudzovať a aj sám vytvárať dobré veci. Je v tom istá postupnosť, kroky, ktoré sa nedajú preskočiť. Nemôžeme vnímať symbolické či abstraktné vyjadrenia výtvarného umenia, keď nemáme možnosť vnímať základné prostredie okolo seba. Poznanie kultúry je proces.“
Je náš dizajn konkurencieschopný v zahraničí?
„Kreatívnych ľudí, ktorí by mohli konkurovať na svetovom trhu, máme dostatok. A netýka sa to iba dizajnu. Mali by mať šancu uplatniť sa v praxi. Celkom bez podpory štátu sa to zatiaľ nepodarí. Ak by sme všetko nechali len na záujem trhu, ktorý je na Slovensku stále malý, veľa zaujímavých výtvarných alebo iných disciplín, remesiel, by zaniklo. Kedysi som si myslela, že po dvadsiatich rokoch po revolúcii už príde rad aj na kultúru. Neprišiel, práve naopak. Kultúra sa zanedbáva tak dlho, že jej problémy narastajú, hoci jej význam z hľadiska spoločnosti je čoraz aktuálnejší.“
Pred polrokom ste spolu s ÚĽUVom navrhli presun Hurbanových kasárni pod rezort kultúry, kde by mohlo sídliť. Čo sa odvtedy udialo?
„Po prvý raz je tu šanca spojiť víziu s reálnym priestorom. Čas beží, ale my nemáme veľa informácií. To vytvára priestor na špekulácie z jednej aj druhej strany. Organizovali sme diskusiu na našej výstave, ale, žiaľ, z MK SR sa nám niektorí ospravedlnili a neprišli. Som presvedčená, že kým nie je jasný koncept, ako by bol priestor kasární využitý, ťažko sa hľadajú aj potrebné financie. Z vyhlásení hovorkyne MK sa zdá, že dôjde k akémusi sťahovaniu inštitúcií, no nikto sa nás zatiaľ nepýtal na konkrétne podmienky ani požiadavky. Samozrejme, my by sme tam chceli ísť čo najskôr.“
Minulý týždeň inicioval Ľubomír Longauer ministrovi kultúry otvorený list. Reagovalo už ministerstvo?
„Výzva – list nie je šibnutie čarovným prútikom, ktoré by všetko vyriešilo. Ministerstvo však už pozvalo niektorých zástupcov na stretnutie a dúfam, že sa začne komunikácia. Po mnohých nepríjemných skúsenostiach sme však opatrní. Nechceme vyvolávať konfrontačné diskusie s MK, lebo už to, že zobrali kasárne a uvážili, že je to skvelé miesto pre kultúru, bol veľmi pozitívny krok.“
Aká je vaša predstava o kasárňach?
„Budova Hurbanových kasární má výbornú polohu v centre a viem si predstaviť, že by tam vznikol multikultúrny priestor, ktorý by zastrešoval viacero subjektov a aktivít. Žiaden taký v Bratislave nie je, pomohlo by to aj cestovnému ruchu. Jedna časť by bola práve Múzeum dizajnu 21. storočia. Rozloha kasární je veľká – práve preto je potrebné dohodnúť sa, kto by tam bol a aký by bol efekt pre verejnosť. “
Hovorilo sa o riešení, ktorého súčasťou by bol predaj terajších budov siedmich inštitúcií sídliacich v centre mesta. Čo si o ňom myslíte?
„Nebolo by dobré, keby sa finančná stránka riešila predajom niektorých budov. Rozumiem, že náklady na sprevádzkovanie kasární budú vysoké, no ja som sa stala nepriateľom myšlienky, že v kultúre nie sú peniaze, sú, len nie vždy tam, kde by sme ich chceli mať. Napríklad Dom umenia, kde sídli Národné osvetové centrum, odjakživa slúžil výtvarnému umeniu a ja si nemyslím, že by bolo správne, keby mali Hurbanove kasárne vzniknúť na úkor toho, že sa predá. Ani nové divadlo nevzniklo na úkor historickej budovy divadla, ktoré má nezastupiteľnú tradíciu. Ale zatiaľ sú to len dohady.“
Múzeum je vašou prioritou už niekoľko rokov. Na čo ho potrebujeme?
„Nedostatočne poznáme svoju vlastnú minulosť. Ako keby bolo priam hanbou vracať sa do minulosti. Naopak, búrať všetko staré je v kurze. Neviem, či si politici uvedomujú, čo všetko strácame. Je najvyšší čas začať uvažovať úplne inak a sústrediť sa na ochraňovanie toho, čo tvorí našu históriu. Už dnes nevieme zohnať mnohé dizajny z 30. rokov minulého storočia. O chvíľu sa môže stať, že sa zobudíme a nebude tu nič už ani z 80. či 90. rokov.“
Pravidelne vydávate časopis, máte galériu, organizujete Fórum dizajnu, Národnú cenu za dizajn. Aké ďalšie plány máte momentálne okrem múzea?
"Hovoríme síce stále o múzeu, ale nechceme novú inštitúciu. Chceme získať do našej zriaďovacej listiny možnosť zbierať predmety kultúrneho významu z oblasti dizajnu, aby sme mohli založiť zbierky. Z menších ale tiež realistických plánov je vydať ďalšie dva tituly, ktoré sú takmer hotové. Jedným je antológia textov desiatok teoretikov dizajnu mapujúcich našu scénu od začiatku minulého storočia po súčasnosť a druhou je súbor článkov Ivy Mojžišovej o Škole umeleckých remesiel, ktoré vychádzali v časopise Designum. V neposlednom rade by sme chceli tiež, aby sa do programu digitalizácie kultúry dostal aj dizajn."
Pozrite sa, ako vyzerala tohtoročná Národná cena za dizajn - po kliknutí tu.
Nestihli ste výstavu 20 rokov Slovenského centra dizajnu?
Máme pre vás fotografie.
