Cestoval aj do Amazónie, keď potreboval zistiť, čo robia Indiáni v tme. Keby nebolo filmu, Jean-Claude Carriere by sa veľa o svete nedozvedel.
V jednom chudobnom indickom regióne je Asociácia živých–mŕtvych manželov, dozvedel sa Jean-Claude Carriere. Muži odchádzajú zarábať peniaze do veľkomesta, a keď sa im podarí čosi našetriť, je neskoro. Doma nájdu manželku druhýkrát vydatú. S ľútosťou máva dokumentom, ktorým ho úrady vyhlásili za mŕtveho. Stáva sa to bežne.
Carriere raz viedol scenáristický workshop v Indii a tento príbeh mu ukázal jeden študent. „Spolu sme potom rozmýšľali, ako sa môže cítiť a zachovať žena, keď sa pred ňou zjaví manžel, ktorý je zároveň mŕtvy aj živý. Bolo to vzrušujúce. Keby som na ten workshop nešiel, nikdy by som sa nad takými osudmi nezamyslel.“
Aj o tom hovoril na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach, kde viedol scenáristickú prednášku a kam si prišiel po cenu Zlatá kamera.
Radšej amatér ako expert
Carriere je scenárista na cestách, rád vidí, o čom píše. Keď písal o Indiánoch z Amazónie a žiadny antropológ mu nevedel povedať, čo robia po zotmení bez lámp a bez ohňa, zašiel za nimi sám. Zistil, že si rozprávajú príbehy a imitujú pritom reč zvierat a zvuky prírodných javov. S Milošom Formanom sa dostal do Československa, vďaka práci s Petrom Brookom na filme Mahabharata jedenásť rokov cestoval do Indie. Stal sa z neho taký odborník, že mu vo Francúzsku vydali Slovník pre zaľúbených do Indie.
Jedno indické príslovie spomenul v Tepliciach: Boh je vždy na začiatku. „To znamená, že akonáhle sa veci ustália a hrozí, že pretrvajú, Boh sa stiahne,“ vysvetľuje Carriere. „Nerád sa zvečňuje. Je len prvotná energia a inšpirácia.“
Potom už svet patrí – napríklad scenáristom. Ak to využijú a budú ho ostražito pozorovať, napíšu dobrý film. V Japonsku mu poradili, ako na to. „Oni pristupujú ku každej práci ako k prvému dielu. Vždy musia byť inovatívni. Podmienkou úspechu však je, aby nezabudli, čo všetko sa už predtým naučili,“ tvrdí. „Duch začiatočníka je dôležitý. Začiatočník zvažuje všetky možnosti. Expert už len pár.“
Moja práca skončí v koši
Hovorí sa, že scenáristami sa stávajú neúspešní spisovatelia. Kým Carriere napísal scenár k oscarovým filmom Skrytý pôvab buržoázie a Plechový bubienok, zmieril sa aj s horšími vecami. „Scenárista musí prijať, že pracuje na diele, ktoré bude dielom niekoho iného. Film nesie meno režiséra,“ vraví. „Musí vedieť, že nepíše román a že dopísaný scenár nie je koncom literárneho dobrodružstva, ale začiatkom toho kinematografického. Scenár skončí v rohu filmového štúdia v koši.“
Prirovnal by ho k motýlej húsenici, jej telo sa tiež vytratí. „Scenár je húsenica, film je motýľ. Aj húsenica už v sebe obsahuje všetky farby motýľa, ale ona nevie lietať.“
