Bratislavská výstava napriek skromnosti, ktorú limitovali priestorové podmienky, podáva výstižnú správu o tvorbe umelca, ktorý dôsledne vyznáva racionalitu vo vizuálnom umení sprostredkovanú geometriou. Neosobné stanovisko pri tvorbe obhajuje on sám slovami: „Geometriu som si zvolil kvôli neutralite a systému, aby som obmedzil svojvôľu vlastných rozhodnutí.“
Znalci, ktorí poznajú výstavnú prax významných európskych múzeí moderného a súčasného umenia, medzi ktorými má parížske Centre Beaubourg Georges Pom〜pidou prestížne postavenie, vedia, že šanca prezentovať tu svoju tvorbu počas života je významným uznaním pre každého umelca. Francúz Morellet tu so štvrťstoročným odstupom vystavuje po druhý raz.
Keď sa dnes povie op-art, tak si väčšina divákov a milovníkov umenia spomenie na 60. roky, na tendenciu, ktorá sa prostredníctvom geometrických foriem hrala s divákovým vnímaním. Na tvorbu Victora Vasarelyho, jej najpopulárnejšieho predstaviteľa, a určite na diela Milana Dobeša, ktoré s touto tendenciou rezonovali.
Morellet (1926) má medzi nimi nenápadné, ale výnimočné postavenie. Pracuje mimoriadne precízne a neostáva len vo sfére op-artu, ale vo svojich kresbách, maľbách, priestorových objektoch a prácach pre architektúru prekračuje túto tendenciu smerom k minimal-artu a konceptuálnemu umeniu.
Na euroamerickej výtvarnej scéne sa s istotou pohybujú mnohí autori, ktorí s príchodom každej novej tendencie menia jazyk svojho vyjadrenia, prispôsobujú sa zmenenej senzibilite publika a tvoria tak, aby neprišli o jeho záujem a priazeň.
Sú však aj iní, verní programu, s ktorým sa vnútorne stotožnili. Neusilujú sa o prvoplánovú pozornosť médií a často celé desaťročia tvoria zdanlivo v ústraní. Ich tvorba je však permanentne prítomná v medzinárodnom umeleckom prostredí, má svojich ctiteľov i zberateľov, rovnako ako múzeá a galérie, ktoré majú záujem predstaviť ju publiku.
K takýmto autorom patrí aj François Morellet. Jeho práce vystavené do 15. septembra v Múzeu Milana Dobeša sú ukážkou bohatej invencie autora, ktorý dokáže vytvárať diela od komorných až po priestorové, veľkorozmerné, svietiace.
Avšak cesta k tým kompozíciám, ktoré môžu vidieť parížski diváci, viedla práve cez intímne práce, v ktorých zhmotnil svoj myšlienkový svet: výber z nich tvorí bratislavskú výstavu.
Pre divákov, ktorí majú schopnosť empatie, preto nebude zážitok z bratislavskej výstavy chudobnejší ako ten, ktorý by mali v Paríži.
Autor: Zuzana Bartošová
