Akýkoľvek pokus vysloviť osobne pochvalu PAVLOVI VILIKOVSKÉMU je vopred odsúdený na neúspech. Odzbrojujúcimi protiargumentmi vás vtiahne do svojho rozprávania tak, ako to dokáže s čitateľom vo svojich knihách. Práve tie knihy sa však napokon obrátia proti nemu, spomienka na ne vám vráti vašu istotu a pravdu a vyrukujete s pochvalou znovu. Márne.
Vašou prvotinou bola zbierka poviedok Citová výchova v marci, ktorú odmenili Cenou Ivana Kraska za debut. V silnej konkurencii Narcisu Ruda Slobodu.
„Myslím, že Slobodova kniha bola nepomerne závažnejšia, navyše išlo o román, v ktorom bol obraz sveta podstatne výdatnejší než v mojich poviedkach. Však som aj o dva roky neskôr, keď mi knihu vydali v češtine, časť z nich vyradil.“
Ale ešte predtým to chvíľu vyzeralo skôr na filmársku dráhu, začali ste študovať v Prahe na Filmovej akadémii múzických umení. Bol to vážne mienený pokus stať sa režisérom?
„Nie, bol to plod mojej hlúposti. Maturoval som v sedemnástich rokoch, bolo sa treba rozhodnúť pre nejakú školu, a tak sa mi zazdal vhodný nápad istej spolužiačky ísť na FAMU. Na prekvapenie ma tam aj prijali, no po roku som sklamaný a s úľavou odišiel.“
Na prelome 50. a 60. rokov to však zrejme bola jedna z mála vysokých škôl, kde ideologický tlak nebol taký citeľný. Navyše, v tom čase sa tam formovala silná režisérska generácia.
„V ročníku nado mnou sa síce pohybovali Chytilová, Menzel, Schorm a ďalší, pravda, vtedy to boli ešte neznámi študenti, ale ja som mal hlavne pocit, že nás tam učia remeslo, a nie umenie. Na druhej strane je fakt, že atmosféra v škole bola liberálna, pôsobili tam viacerí vynikajúci pedagógovia, mal som možnosť vidieť filmy, ktoré sa inak nepremietali.“
Tak prečo ten rýchly odchod?
„Nemám povahu, akú si vyžaduje režisérske povolanie, nie som typ, ktorý by organizoval a komandoval veľké množstvo ľudí. Ako vravím, bola hlúposť tam vôbec ísť. Ale na mojej láske k filmu sa nič nepokazilo.“
Vráťme sa k literatúre. O tom roku 1965 píše Valér Mikula, že až ním sa začínajú skutočné šesťdesiate roky, ktoré sú symbolom politického odmäku. Ako ste to vnímali vy?
„Uvoľňovanie prebiehalo od začiatku 60. rokov formou postupných krokov. V literatúre to začala generácia Jozefa Kota či Jaroslavy Blažkovej. Schematický obraz spoločnosti sa pokúsili sproblematizovať, trochu ho napadnúť, no tým, že sa mu predsa len ešte venovali, nemožno hovoriť o úplnej odideologizácii. Tým veľkým zlomom boli prvé knihy Vincenta Šikulu Na koncertoch sa netlieska a Jána Johanidesa Súkromie. Pre mňa osobne bolo významné, že mi jednu poviedku z budúceho debutu uverejnili v renomovanom českom literárnom mesačníku Plamen.“
Nemali ste ambíciu po úspešnom debute a v pomerne prajných časoch vydať ďalšiu knihu?
„Ambícia je ľahká vec, ale nemal som nič napísané. Pár poviedok vyšlo v časopisoch, ale na knižku to nebolo. V tom šesťdesiatom piatom roku, keď mi vyšla prvá kniha, som sa aj oženil, skončil školu a odišiel na vojnu. Začal som sa preto venovať prekladaniu, čo bol, popri redaktorskom zárobku, istejší zdroj príjmov pre rodinu. No a po roku 1968 sa to s publikovaním začalo zošikmovať.“
Na existenčnej istote vám nepridalo ani vydanie takzvaného českého čísla Slovenských pohľadov v roku 1970.
„Nebol to zasa až taký počin, ako sa o tom dnes vraví. Išlo o pokus ukázať, že ešte rozmýšľame normálne. Uverejnili sme tam autorov, ktorí už v Čechách boli akože zakázaní, síce na papieri nikto nič nemal, ale už nesmeli publikovať. Alexander Kliment, Ludvík Vaculík a ďalší.“
Ale prišli ste o miesto.
„Veď hej, aj Milan Šútovec, ale po čase nás zobrali do vydavateľstva Tatran. Spočiatku to ani nevyzeralo, že z toho bude zle, inkriminované číslo vyšlo pred letom a na Slovensku sa to aj vďaka dovolenkám nejako prepieklo. No potom nás napadol niekdajší šéfredaktor Plamenu Jiří Hájek, že sme pravicovou oázou a tak podobne. Pritom v samotných príspevkoch nič až také protirežimné nebolo, prekážali mu mená autorov.“
Šanca na vašu druhú knižku Od lásky k láske novej však ešte bola, v roku 1972 ste ju nakoniec sám stiahli, keď ste odmietli úpravy, ktoré navrhovalo vydavateľstvo.
„Nešlo o nejakú moju zásadu, že nezmením ani slovíčko, ale po toľkých požadovaných zmenách už bolo naozaj jednoduchšie sa vydania zriecť. Niektoré z tých poviedok nevyšli nikdy, iné som zaradil do neskorších knižiek.“
Kým k tým neskorším knižkám došlo, ste dlhé roky písali bez možnosti publikovania. Neznechucovalo vás to, verili ste, že tie texty niekedy vyjdú?
„Nemal som s tým problém, nebolo to pre mňa dôležité. Jednak som grafoman, ktorý píše od svojich štrnástich rokov, a hlavne som sa vtedy prioritne venoval prekladaniu. Na písačky mi zostal len ten zvyškový čas.“
Tomu sa už povie zvyškový čas, veď v ňom vznikali mnohé poviedky a novely, až vám odrazu v roku 1989 vyšli hneď tri knihy. Podľa odbornej kritiky nanovo konštituovali vašu výnimočnú pozíciu v slovenskej próze. Ako ste vnímali tento návrat, označovaný za literárnu udalosť?
„Vďaka redaktorskej profesii som z literárneho diania nikdy nevypadol a súhra troch knižiek bola len zhodou okolností. Ale je pravda, že o novele Večne je zelený som bol presvedčený, že nikdy nevyjde, a nielen pre režim. Možno aj vedomie, že ju nikto nebude čítať, spôsobilo, že sa mi písala báječne, uvoľnene. To bol jediný prípad, keď som na jeden dúšok vychrlil aj tri-štyri strany.“
Aj vďaka nej, napísanej ešte v prvej polovici 70. rokov, ste považovaný za jedného zo zakladateľov našej literárnej postmoderny.
„Nebol by som v tomto takýto striktný. Samozrejme, že som si neuvedomoval, že nejaká postmoderna existuje, nieto aby som ju ešte zakladal.“
To sa však nevylučuje.
„Každopádne je to skôr Pavel Hrúz, ktorý už v roku 1966 v Dokumentoch o výhľadoch zakomponoval do knihy rôzne formuláre, dotazníky a ďalšie prvky, typické pre postmodernu, rovnako Sloboda sa v Uhorskom roku pohráva s inými textami.“
Po zlomovom roku 1989 nasledoval rad ďalších úspešných románov, noviel a poviedkových zbierok. Do nich ste s obľubou zaraďovali aj staršie práce. Napríklad Krutý strojvodca obsahuje prózy, ktoré vznikli v rozpätí troch desaťročí. To svedčí o ich vnútornej stabilite, homogenite.
„Homogenita je pekný názov, ale možno je to tak, že všetky sú na jedno kopyto.“
Vaša zničujúca kombinácia skromnosti a sebairónie odoláva akémukoľvek pochvalnému pokusu. Nebude výnimkou ani tento váš dnešný jubilejný deň?
„Pred týmto rozhovorom sme si povedali, že tú sedemdesiatku nebudeme rozmazávať.“
Čo vám napadne, keď sa povie Pavel Vilikovský?
Dezider Tóth, výtvarník
"Pes z knihy Pavla Vilikovského (Pes na ceste) má meno, hoci ho autor v texte nevyslovil. Keď s Paľom hovorím, zvláštnym spôsobom v reči cúva, a keďže túto fintu poznám, viem, jeho cúvanie hovoru a moje cúvanie načúvania sa vrhajú do objatia intelektuálnej slasti. Bytie humoru neznáša vtipkovanie. Meno psa z Vilikovského knihy - Dežo."
Milan Lasica, herec, textár, režisér
"Pavel Vilikovský? Šťastné manželstvo intelektu s humorom."
Peter Pišťanek, spisovateľ
"Pavel Vilikovský je jeden z mála slovenských spisovateľov, ktorých mám tú česť poznať osobne. Pre mňa odjakživa predstavoval žiariaci ostrov takpovediac európskej kultivovanosti v hnojových závanoch kopaničiarstva, ktorý do slovenskej literatúry po desaťročia vnášali literárni preskakovači vatier a dúchači do živánskej. Vilikovský ako spisovateľ, to je stelesnený šarm, hravosť, anglické tvídové sako, fajočka medzi zubami, oblaky Amfory, zmysel pre vhodne umiestnené scudzovacie momenty priam brechtovského štýlu a postmoderná medzitextovosť, ktorej by nebolo bez enormnej rozhľadenosti."
Tomáš Janovic, spisovateľ
"Pavel Vilikovský? Občas sa pritrafí, že kvalitný umelec je aj kvalitný človek."
Kornel Földvári, spisovateľ
"Ktorýsi samoľúby klasik vyhlásil, že ozajstný talent má aj právo byť surovo bezohľadný, spupný a nafúkaný. Podľa toho by Paľo Vilikovský mal vlastne pásť v okolí Palúdzky ovce a tíško im nôtiť na drumbľu. Nepoznám totiž láskavejšieho, skromnejšieho a, klasik-neklasik, talentovanejšieho človeka. Navyše je mimoriadne vtipný. Ale to už z toho akosi vyplýva. Jednoducho jeden z desiatich biblických spravodlivých, vďaka ktorým oheň a síra ešte stále nepohltili Sodomu našej literatúry."
