SME

Tomáš Berka: Rocker už nemusí byť bohém

K bigbítovej Bratislave patrí hneď po menách Ursiny, Varga, Hammel. Povolaním výtvarník TOMÁŠ BERKA pritom stihol vyryť stopu aj v našej scénografii, filme, plagáte. Dosť dôvodov na knihu pamätí Blumentálske blues, ale aj na rozhovor.

K bigbítovej Bratislave patrí hneď po menách Ursiny, Varga, Hammel. Založil skupiny Ex We Five, Modus a najmä Fermata, ktorá hrala náročný džezrock a predsa v sedemdesiatych rokoch plnila haly. Povolaním výtvarník TOMÁŠ BERKA pritom stihol vyryť stopu aj v našej scénografii, filme, plagáte. Dosť dôvodov na knihu pamätí Blumentálske blues, ale aj na rozhovor.

Prečo rocker po šesťdesiatke napíše pamäti?

Nikdy som si nemyslel, že budem niečo písať. Až raz pred desiatimi rokmi v Kanade na návšteve u kamarátov emigrantov sme spomínali na staré časy a všetci svorne tvrdili: ‚Ty somár, ty máš toľko zážitkov, prečo ich nenapíšeš?‘ Príležitosť prišla pred dvomi rokmi, keď som mal pár mesiacov voľna. Knihu som trochu našil na štýl Chlapcov z Dunajskej ulice Jula Satinského, s ktorým som bol dlhoročný kamarát, ale nehanbím sa za to, že som ho napodobnil. Bodaj by som to dokázal ako on.

Štyri stovky priateľov, osobností a známych, ktoré v knihe spomínate, sú výkonom aj na dnešné časy facebookových sietí. Kto vás najviac ovplyvnil?

Tým, že som sa motal medzi viacerými umeleckými odbormi, stretol som ohromné množstvo ľudí a s niektorými som sa aj senzačne skamarátil. Každá z týchto komunít má pritom trochu iné pravidlá a priority.

Ku ktorej sa radíte?

Divadlo a filmárčinu som považoval za zdroj obživy. Divadlo bolo dvadsať rokov mojím zamestnaním a film, napriek tomu, že filmový architekt je členom tvorivého štábu, predsa musí rešpektovať a čiastočne sa i podriaďovať finančným možnostiam produkcie. Film je pre mňa v prvom rade biznis a až potom poslanie. Najviac doma som sa cítil ako výtvarník, či už ako scénograf, grafik, ilustrátor. Výtvarná činnosť ma vnútorne napĺňala a uspokojovala bez ohľadu na peniaze. Je výsostne autonómna, dá sa vykonávať v intimite ateliéru bez obvyklého spoločenského mumraja. Záleží len na autorovi, či výsledok svojho snaženia zverejní. No a suverénne najslobodnejšie som sa cítil ako hudobník, nielen ako skladateľ, ale aj ako dlhoročne hrajúci rocker. Napriek tomu, že som s aktívnym hraním prestal a vekovo sa medzi rockerov takmer nehodím, rockerom sa dodnes cítim, podvedome sa tak správam a prejavujem.

Máte povesť človeka, ktorý vynikol v niekoľkých umeleckých oblastiach a pritom sa nerozmenil na drobné.

Umenie nie je desaťboj v atletike. Nikdy sa nemôžete koncentrovať a podávať maximálny výkon vo viacerých disciplínach súčasne. Ani ja som nikdy nerobil viac ako dve profesie naraz. Raz som bol na deväťdesiat percent muzikant, na desať percent divadelník, potom som robil iba divadlo a k tomu plagáty, keď som prešiel k filmu, nechal som všetko ostatné. Viacžánrovosť neveľmi prospieva kvalite. Keď som sa teraz, v súvislosti s knižkou, obzeral späť, našiel som možno päť divadelných inscenácií zo stodvadsiatich, ku ktorým sa môžem hrdo prihlásiť. Čo je zaujímavé, špičkové veci väčšinou vychádzajú náhodou, bez toho, že by ste mali pocit, že toto bude bomba.

obr_1.JPG

Koncert Fermaty, V-klub, 1974. Na snímke gitarista František Griglák

Fermata, kapela mimo stredného prúdu, hrala náročnejšiu, výhradne inštrumentálnu hudbu, a predsa predávala státisíce nosičov. Aký ste mali recept?

Na Slovensku v sedemdesiatych rokoch tento segment hudby chýbal – rockové inštrumentálky nehral nikto okrem Collegia Musica. A nielen u nás. Keď sme v Maďarsku po štadiónoch hrávali s kapelami Omega, Lokomotiv GT či Scorpio, tiež v nás videli kuriozitu, nevedeli pochopiť, že môže byť kapela, ktorá vôbec nespieva. Ďalším dôvodom bol hlad po živej muzike. Na Bratislavskej lýre síce vystúpil Cliff Richard, ale progresívne alebo tvrdšie kapely k nám zo sveta neprenikli. Z dnešného pohľadu sa dá povedať, že sme robili takmer výchovné koncerty. Keď sme s Fermatou vymetali dediny na východe, mená, ako je John McLaughlin, tamojším bigbíťákom nič nehovorili. Všetci sa len pýtali, či hráme Van Haľena. (Smiech).

Kam až ste to mohli dotiahnuť v slobodnejších pomeroch?

Raz nám stopli pozvanie do Ameriky na festival, neboli sme dostatočne reprezentatívne teleso, lebo sme mali dlhé vlasy. Samozrejme, dieru do sveta by sme asi neurobili, no ak by sme mohli cestovať, stopercentne by sme sa dostali do Európy s Maďarmi, s ktorými sme vymetali štadióny. Oni stále niekam leteli, koncertovali, mixovali platne v Londýne. Volali aj nás a my sme ťažko vysvetľovali, že nemôžeme, pretože Slovákom a Čechom, na rozdiel od Maďarov a Poliakov, zobral Husák pasy. Keď hral Olympic v Paríži, tak len vďaka tomu, že Janda bol chvíľu komunistom.

Účinkovať v zahraničí po baroch zas nebol taký problém.

Iste, ale práve to bol cintorín rockerov. Ak dnes spomíname na slovenský bigbít a niekoľko slávnych platní, musíme pamätať, že to umožnila hŕstka zurvalcov, ktorí odmietli akceptovať barovú kultúru. Z našej generácie sme možno desiati odolali lákadlu peňazí a odmietli sa spreneveriť bigbítu. Teraz to neberiem ako hrdinstvo. Len sme sa dobrovoľne rozhodli živoriť za sto korún za koncert.

obr_2.JPG

Rok 2011, s Františkom Griglákom na krste knihy Blumetálske blues. Niekoľko jej
kapitol sa vracia k džezrockovej skupine Fermata, ktorú spolu založili v roku 1973

Otázne je, či si to každý mohol dovoliť.

Chápem, že nie každý mal vysokú školu, a aby uživil rodinu, radšej šiel hrávať do baru. Napriek tomu, barové kapely znamenali koniec rockerov a ich kapelníkov sme dvakrát nemuseli. Jednoducho nacupital, vystúpil z mercedesu a ponúkol dvetisíc mariek – starý ideš? Skoro s každým to zamávalo – odišiel a ani nezamával.

K bigbítu sa nikto nevrátil?

Keď odchádzali, všetci ako cez kopirák tvrdili to isté. Že si zarobia na nástroje, aparatúru, a potom všetkým ukážu, čo je bigbít. Problém však bol, že z peňazí ľahko prídete o rozum, zvyknete si a potom vám nestačí šesťdesiat korún za koncert. Z rockerov sa dokázali vrátiť asi iba štyria: Laco Lučenič, Meky Žbirka, Janko Lehotský, Dušan Hájek a neskôr Elán, ktorí po vymetaní barov rozbehli pesničkovú kapelu. Ostatní hrali v baroch do dôchodku.

Zvažovali ste emigráciu?

Výrazne. Keď som mal v roku 1969 kúpený lístok na vlak do Nemecka, môj profesor na VŠMU Ladislav Vychodil ma odhovoril, nech nerobím hlúposti a najprv skončím školu. Potom mi vlak ušiel nadobro: oženil som sa, mal prácu, stále niečo bolo. Neskôr sme plánovali emigrovať s treťou manželkou. Do Nemecka som už mal odvezené platne a plagáty, žene však komunisti nedali výjazdnú doložku a bolo po vtákoch.

Prečo ste s Fermatou a celkove aj s hudbou skončili?

Pri autonehode v Nemecku v roku 1985 zomrel náš bubeník Karol Oláh. To ma psychicky zdeptalo, navyše, ani som si nevedel predstaviť nacvičovať náročný repertoár Fermaty s novým bubeníkom. Pre muziku sa mi rozpadli aj dve manželstvá, pretože rodine neprospieva, ak ste stále mimo domu. Ako čerstvo ženatý a s dvoma malými deťmi som si vtedy povedal, že s muzikou končím.

Hrávali by ste ďalej, nebyť tragédie?

Ak by sa Karol nezabil, asi áno.

obr_3.JPG

S kolegami hudobníkmi vo februári 2011 v bratislavskom klube Randal
krstili Berkove pamäti Blumentálske blues. S Lacom Lučeničom sa poznajú
z kapely Fermata, s Mariánom Vargom sú priatelia od základnej školy

Takže 25 rokov ste nikde nevystupovali.

Fyzicky nie. Doma som si zo ‚splínu‘ brnkal na klávesy a deti som učil hrať na klavíri a flaute. Viacerí nevedeli pochopiť, prečo sa niekto po tisícke koncertov odrazu prestane verejne prejavovať ako muzikant. Mal som jednoducho blok. Trápili ma súkromné problémy, nechcel som sa veľmi zviditeľňovať, tobôž nie hudbou, ktorá je v princípe radostným prejavom. Ja som v sebe nemal radosti na rozdávanie.

Narážate asi na autonehodu...

Žiaľ, spôsobil som vážnu nehodu s tragickými následkami, bol som za ňu odsúdený, trest som si aj odsedel. Je to ťažko vysvetliteľná a neprenosná trauma, pretože výčitky svedomia nemôžete jednoducho vypnúť alebo odložiť. Nič podobné nikomu neželám.

Rocker, ako ho opisujete vo svojej knihe, musel byť bohém: pri posteli popolník, v chladničke pivo, pokazený chrup, okolo šesťdesiat kilogramov. Ako to vidíte s odstupom času?

Žili sme hlúpy a nezodpovedný život. Možno pre socializmus, ktorý ho chcel zošnurovať, sme si potrebovali dokazovať, že nepodľahneme diktátu a budeme žiť slobodne. Lenže sme sa zmýlili a zamenili slobodu uvažovania za pózu a jej vonkajšie prejavy: alkohol, divokosť, hlúposti.

To by ste spätne zmenili?

Stopercentne. Nerozumiem, kde sa v nás vzala tá domýšľavosť.

Domýšľavosť?

Presvedčenie, že sme zlatá mládež, nespútaní a slobodní, že serieme na komunistov a môžeme si to dovoliť. Lenže znormalizované Československo nebolo Los Angeles a dokazovanie slobody vyznelo kŕčovito, nasilu. Nechápem, kde sa to vo mne zobralo – rodičia boli dosť nenápadní a civilizovaní, otec bol dokonca celý život abstinent.

Pritom si mnohí mysleli, že ten divoký z Fermaty je Griglák, kým Berka je vzdelaný výtvarník pevne pri zemi.

(Smiech). Čo sa týka nezodpovednosti a frajeriny, nemali sme si čo vyčítať. Samozrejme, hviezdou Fermaty bol zaslúžene Fero – on bol v strede pódia, takže požíval aj celkom iný typ popularity.

obr_4.JPG

Je šťastím, že ste v tých časoch nepoznali tvrdé drogy?

Chvalabohu, inak by sme asi dopadli ako mladý Marek Brezovský. Či sex, alebo alkohol, čokoľvek sme boli ochotní trojnásobne zveličiť a nadužívať. Tráva u nás, samozrejme, bola, ale keď som v roku 1967 v Paríži videl hipisákov, ako si veselo dávkujú kokaín a hašiš, pochopil som, že na Západe je mládež v iných dimenziách. U nás sme vtedy ešte dávali prednosť vínu.

Dnes už hudobníci vedia, že vyhranený postoj a devastácia zdravia sú rôzne veci a mnohí si držia čistú hlavu. Jeden český publicista to nazval biohudbou.

Sám dnes lepšie vidím, že to ide a náš štýl života boli iba mimikry, obrana pred nezmyselnými podmienkami, v ktorých sme museli žiť. Dnes už sa nik za nič nemusí maskovať. Na pózy sú celebrity iného typu, muzikant už nepotrebuje excesy, tvrdo si šliape za svojím hudobným cieľom. No ani my si už alkoholizmus nemôžeme dovoliť. Mne stačí pohár vína, ktorý mi chutí a dotvára pocit voľnosti. Opíjať sa nemôžem, lebo sa už dopredu bojím, ako mi na druhý deň bude zle.

Čo vravíte na comebacky slávnych skupín?

Obecenstvo comebacky žiada a miluje. Je to ako vlastniť auto veterána. No z hudobného hľadiska to nemá veľký efekt, iba vyhoviete dopytu po nostalgii. Viem to odpustiť Collegiu Musicu, pretože oni medzi mladými popularizujú klasickú hudbu, čo je iba dobre. Ale inak? Keď som pred troma rokmi na koncerte Deep Purple zbadal Iana Gillana, ako je ostrihaný na ježka, skoro som sa rozplakal. Nemohol som sa naňho pozerať – tak ako sa niekto nemôže dívať na moje sivé vlasy a pristrihnutú bradu.

Fermatu najbližšie čaká veľký koncert, ani to vás neláka?

Držím im palce, ale v mojom veku sa mi nezdá, že by som sa mal zvíjať niekde na pódiu za klávesami.

Niečo však vraj chystáte.

Pred troma rokmi Fero Griglák nadhodil, či by sme sa ako Fermata nedali dokopy. Vravel som mu, čo teraz vám, ale že sa nebránim, keby sme urobili platňu. Chceli sme ju našiť na Blumentál, kde sme obidvaja vyrastali a pôvodne mala vyjsť s knižkou Blumentálske blues. Nestihli sme to, platňa vyjde až po nej.

obr_5.jpg

V ateliéri, polovica osemdesiatych rokov – zhruba v rovnakom čase Tomáš
Berka prestal s aktívnym hraním a naplno sa venoval výtvarným profesiám

Posledných dvadsať rokov vytvárate dekorácie k filmom. Prečo Slovensko obchádzajú zahraniční filmári?

Kto sem príde nakrúcať, čaká, že mu ponúkneme kancelárie pre päťstočlenný štáb, klimatizované ateliéry, cateringový servis, dielenské zázemie... A to tu neexistuje. Nikto sa filmovému remeslu systematicky nevenuje, zmizli celé profesie, nedáte dohromady stredne veľký filmový štáb. Vieme, ako dopadla Koliba, kde namiesto ateliérov sídli komerčná televízia. Za prácou preto musíme chodiť do Maďarska.

Ako to v Maďarsku funguje?

V istom zmysle majú šťastie. Hollywood je plný maďarských filmárov, ktorí emigrovali po roku 1956, zaujali výrazné pozície a lobujú, aby nakrúcajúce štáby cestovali do Maďarska. Ďalším lákadlom je dvadsaťpäťpercentná dotácia pre každého, kto príde a zamestná tamojšie firmy. Taký bonus nemá nikto v Európe. Po tretie, filmové profesie v Maďarsku nepretržite fungujú, dokonca stavajú nové, ešte modernejšie štúdiá.

V deväťdesiatych rokoch to u nás ako bolo?

Na Kolibe vtedy ešte fungovali tri ateliéry, Američania nakrútili asi desať veľkých filmov. Osobne som vozil v džípe slávneho režiséra Ridleyho Scotta, keď tu robil obhliadky lokácií na Gladiátora. Nakoniec to celé padlo – istý premiér vyhlasoval, že ak prehrá voľby, vyvolá občianske nepokoje, Američania sa to niekde dopočuli, zľakli sa a odišli preč, aby neohrozili svoje investície. Ak dnes u nás niečo hľadajú, skôr ide o jednotlivé lokácie. Napríklad fantasy film Eragon mal základňu v Maďarsku, ale niektoré prírodné scény a zábery sa nakrúcali v Nízkych Tatrách.

Za sebou máte knihu Blumentálske blues. Dočkáme sa ďalšej?

Písanie je fajn, nepýta jesť. S kamarátom Janom Šilingerom chystáme knihu o historických bratislavských vilách nad mestom. Chceme to stihnúť, kým ešte stoja. A s Fedorom Frešom zase plánujeme knihu o rockovej Bratislave.

Publikácia Slovenský bigbít nestačí?

Slovenský bigbít je chvályhodný počin, obsahuje veľa raritných fotiek zo šesťdesiatych rokov, ale aj nepresnosti a chyby, tiež tam chýba veľa údajov, najmä dátumov. Nie je to knižný opus, ktorý by slúžil ako rukoväť. My sme sa rozhodli pre spoľahlivo pozbierané informácie a systematickú knižku o vývine bratislavského bigbítu za posledných päťdesiat rokov. Každý rocker sa tam nájde, pretože ako prvé sme zozbierali menoslov všetkých tunajších kapiel a muzikantov.

obr_7.jpg

Pre divadlá a televíziu vytvoril od osemdesiatych
rokov vyše stovky pozoruhodných plagátov

Výsledok?

V rokoch 1959 až 2000 len v Bratislave fungovalo 175 bigbítových kapiel a 870 bítových a rockových muzikantov. Pekelné číslo na jednu dedinu pri Dunaji! Šťastie, že Fedor je encyklopedista a ja sa pri písaní môžem sústrediť na emócie a beletriu. Inak si pamätám žalostne málo. Dosť sme počas života pracovali na tom, aby sme si veľa nepamätali (Smiech).

Tomáš Berka (1947)

obr_maly.jpgNarodil sa v Bratislave vyštudoval scénografiu na Vysokej škole múzických umení. Založil hudobné skupiny Ex We Five, Modus a v roku 1972 s Ferom Griglákom Fermatu, s ktorou nahral sedem štúdiových nosičov a mnohé scénické kompozície. Pre divadlá a televíziu vytvoril asi stopäťdesiat scén, venoval sa divadelnému a kultúrnemu plagátu. V roku 1983 získal striebornú medailu na pražskom Quadrienale. Vyše dvadsať rokov vytvára dekorácie k filmom, spolupracoval s režisérmi, ako sú Stanley Kubrick, Ridley Scott, Juraj Jakubisko. Je spoluautorom slovenského pavilónu na výstave Expo 2000 v Hannoveri. Vlani vydal knižné spomienky na detstvo, kariéru a stovky osobností z umeleckej brandže s názvom Blumentálske blues.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 27 213
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 548
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 544
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 925
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 301
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 178
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 870
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 708
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 141
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 649
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 441
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 650
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 458
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 370
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 288
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 435
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu