Ľudia z Angoly sa zrejme radi fotografujú, aspoň na rovnomennej výstave filmového režiséra Dušana Hanáka v pezinskej Galérii Prokop to tak vyzerá. Mnohí si aj komicky až dojemne zapózujú, a ani tí vážnejšie sa tváriaci nepôsobia nesúhlasne. Alebo je to kumšt umelca, ktorý príťažlivé objekty „režíroval“ svojou empatiou a charizmou?
Obyvateľov svetových veľkomiest tentoraz na Hanákových fotografiách vymenili ľudia z neznámych lokalít. Konečný tvar autor finalizuje výberom rozmanitých formátov i častou montážou od diptychov až po kompozíciu štyroch záberov, ktoré spája buď spoločná téma alebo mierny časopriestorový posun tej istej situácie. Vizuálnu príťažlivosť obrazov znásobuje osobitá farebnosť prostredia, v ktorom sa Hanákove fotopríbehy odohrávajú, a výsledkom je opäť symbióza dokumentu s výtvarnou fotografiou.
Autor výstavu venoval sochárovi Štefanovi Prokopovi. Tento tichý odkaz je súčasťou oblúka vnútorných návratov k priateľovi, ktorý predčasne zomrel v roku 1987. Genius loci jeho ateliéru, ktorý je dnes galériou, je prítomné pri každej výstave. Keď sa však sem, do dôverne známeho priestoru s Prokopovou stálou miniexpozíciou v podkroví, vráti so svojou tvorbou práve Dušan Hanák, nenáhodní návštevníci výstavy sa navyše stávajú aj svedkami nevšedného emotívneho stretnutia dvoch blízkych umelcov.