Bonner Biennale - najväčší divadelný festival súčasnej európskej drámy, všeobecne rešpektovaný a každé dva roky zahrnutý superlatívmi nemeckej i zahraničnej kritiky, sa končí. To je šokujúca správa. Ešte šokujúcejšia je správa, že napriek nezáujmu Bonnu sa festival nekončí, končí sa iba v Bonne.
Čo sa stalo? Bonn, donedávna hlavné mesto Nemeckej spolkovej republiky, prestal byť po presťahovaní nemeckej vlády a parlamentu do Berlína hlavným mestom a stal sa mestečkom provinčným. Vyschol príliv federálnych peňazí a samotný Bonn už nevládze financovať podujatie celoeurópskeho významu. Navyše priškrtil pochudnuté financie aj mestskému divadlu, ktoré má tri súbory (činohru, operu a tanečné divadlo) a šesť scén a organizačne zastrešovalo festival.
Sto európskych dramatikov
Riaditeľ divadla Manfred Beilharz, ktorý spolu s dramatikmi Tankredom Dorstom a Ursulou Ehlerovou festival „vymysleli“, založili, garantovali a organizovali, povedal, že za takýchto okolností divadlo viesť nedokáže, dal výpoveď a odchádza za riaditeľa Hessenského divadla do Wiesbadenu. So sebou berie aj ideu a know-how Bonner Biennale; ešte vo Wiesbadene nie je a už má naň vyše päťdesiat percent financií.
Takže o dva roky bude Bonner Biennale pravdepodobne vo Wiesbadene. Beilharz sa spokojne usmieva a hovorí: „Tento festival je jedinečný! Od roku 1992 - po páde železnej opony - funguje, spája Východ so Západom, konfrontuje európske divadelné kultúry, venuje sa výlučne súčasným autorom a jeho program nenavrhujeme my, ale vybraní divadelníci z jednotlivých krajín. Z 38 európskych štátov pozveme vždy polovicu. S Dorstom sme si už pred desiatimi rokmi povedali: Nechceme byť ako iné festivaly, nechceme pozývať odvážne a originálne adaptácie klasiky v špičkových inscenáciách špičkových tvorcov, aby sme vyvolali špičkovú pozornosť a hrdili sa, že aj my sme špičkoví. Nechceli sme pozývať do Bonnu predstavenia Brooka, Wilsona, Mnouchkinovej - teda diela svetoznámych režisérov, ktorí už kvality dávno preukázali a netreba ich nijako špeciálne propagovať a podporovať. Rozhodli sme sa pozývať inscenácie diel dramatikov, ktorých ešte nikto nepozná a z krajín pre západnú Európu takých exotických, ako je trebárs Moldavsko, Bielorusko, Macedónia alebo Island. A vyšlo nám to, záujem bol vždy obrovský - nielen médií, ale aj domáceho obecenstva. Tento rok sme opäť zlomili návštevnícky rekord: predstavenia 23 súborov z 18 krajín navštívilo vyše 19 000 divákov, hľadiská boli obsadené na takmer sto percent. Bolo tu sto európskych dramatikov a na pracovnom workshope dvadsaťdva mladých autorov a autoriek z osemnástich európskych krajín - zo Slovenska čerstvý laureát Ceny Alfreda Radoka Roman Olekšák. Takže uznáte: impozantný záver divadelnej sezóny; od roku 1992 sa konal už po šiesty raz a žiaľ v Bonne naposledy. Ale o dva roky dovidenia vo Wiesbadene!“ s úsmevom a istotou nezlomného optimistu hovorí Beilharz.
Cudzí herci a neznáme hry
Tankred Dorst: „Je to vlastne zázrak. Veď, čo je Bonner Biennale? Cudzí, neznámi herci tu hrajú hry cudzích, neznámych autorov v júnových horúčavách a je vypredané!“
Až takí neznámi autori to však vždy nie sú. Tentoraz festival otvárali dve hry Sarah Kane - Žiadostivosť a 4.48 Psychóza, inscenované londýnskym divadlom Royal Court. Tá druhá hra bola uvedená až po autorkinej dobrovoľnej smrti; šokujúco otvorene obnažuje jej duševnú depresiu. Autorka to však tak nevnímala: „Nemyslím si, že moje hry sú depresívne alebo beznádejné. Napísať čosi krásne o zúfalstve, alebo napísať čosi zo zúfalstva, to považujem za prejav nádeje, pritakanie životu.“ Mesiac po dopísaní hry 4.48 Psychóza spáchala samovraždu. Ale inscenácia Jamesa Macdonalda je krásna, tri postavy blúdia v labyrinte vlastných zrkadlových odrazov, akoby na rozhraní dvoch svetov - reálneho a ireálneho, telesného a duchovného. „Body and soul can never be married.“
Intímne hry
Ťažiskom posledného Bonner Biennale boli Rusi. Mali tu až štyri hry - všetky hlboko osobné, intímne, ale reflektujúce krízy obdobia. Vianoce 1942 - Listy od Volgy: montáž autentických listov, ktoré napísali pred smrťou najbližším nemeckí vojaci obkľúčení v Stalingrade; Hovorte Petkevičová - autentický autobiografický záznam výsluchu na stalinskom KGB, počas ktorého sa zrodí ľúbostný vzťah vyšetrovateľa k vyšetrovanej. Autorka Tamara Petkevičová bola v Bonne osobne - usmievavá, vzdelaná, mierna osemdesiatdvaročná dáma, nikto by nepovedal, že prežila sedem rokov vo väzení a deväť rokov vo vyhnanstve. Mesto od Jevgenija Griškoveca - groteskný príbeh muža v typickej kríze stredného veku a Plastelína od Vasilija Zigareva - beznádejný život a zúfalá smrť mládenca v provinčnom meste dnešného sociálne a morálne zdevastovaného Ruska, krutá hra inscenovaná rafinovane estetizujúcou formou, krásny balet o zverskej krutosti.
Všetko hry intímne s presahom k obecnému: historicky, politicky, sociálne. A iný nebol ani fascinujúci záver festivalu: Bernhardov román Vymazanie v dramatizácii a réžii momentálne najvýznamnejšieho poľského režiséra Krystiana Lupu. Šesťapolhodinové predstavenie o kríze a radikálnej revízii v živote človeka, ktorému náhle zahynuli rodičia pri autonehode. Osobná kríza je ako rýchly rez skalpelom: ostro demaskuje krízu spoločenskú, u Bernharda pravdaže špeciálne rakúsku. Rýchly sled veľmi pomalých sugestívnych scénických obrazov s vynikajúcimi hercami na čele s Majou Komorowskou.
Práve to bolo na tohtoročnom Bonner Biennale jedinečné: návrat k rodinným a osobným krízam. Viac ako polovica hier sa zaoberala tým najintímnejším ľudským vnútrom. A zobrazila tak podobu súčasného sveta omnoho plastickejšie a presvedčivejšie než akékoľvek sociologické scénické plagáty.
Autor: MARTIN PORUBJAK(Autor je dramaturgom SND, režisérom a publicistom)
