RECENZIA / DIVADLO

Rýchly rez skalpelom

Bonner Biennale * Divadelný festival európskej drámy * Leto 2002 * Bonn

Bonner Biennale - najväčší divadelný festival súčasnej európskej drámy, všeobecne rešpektovaný a každé dva roky zahrnutý superlatívmi nemeckej i zahraničnej kritiky, sa končí. To je šokujúca správa. Ešte šokujúcejšia je správa, že napriek nezáujmu Bonnu sa festival nekončí, končí sa iba v Bonne.

Čo sa stalo? Bonn, donedávna hlavné mesto Nemeckej spolkovej republiky, prestal byť po presťahovaní nemeckej vlády a parlamentu do Berlína hlavným mestom a stal sa mestečkom provinčným. Vyschol príliv federálnych peňazí a samotný Bonn už nevládze financovať podujatie celoeurópskeho významu. Navyše priškrtil pochudnuté financie aj mestskému divadlu, ktoré má tri súbory (činohru, operu a tanečné divadlo) a šesť scén a organizačne zastrešovalo festival.

Sto európskych dramatikov

Riaditeľ divadla Manfred Beilharz, ktorý spolu s dramatikmi Tankredom Dorstom a Ursulou Ehlerovou festival „vymysleli“, založili, garantovali a organizovali, povedal, že za takýchto okolností divadlo viesť nedokáže, dal výpoveď a odchádza za riaditeľa Hessenského divadla do Wiesbadenu. So sebou berie aj ideu a know-how Bonner Biennale; ešte vo Wiesbadene nie je a už má naň vyše päťdesiat percent financií.

Takže o dva roky bude Bonner Biennale pravdepodobne vo Wiesbadene. Beilharz sa spokojne usmieva a hovorí: „Tento festival je jedinečný! Od roku 1992 - po páde železnej opony - funguje, spája Východ so Západom, konfrontuje európske divadelné kultúry, venuje sa výlučne súčasným autorom a jeho program nenavrhujeme my, ale vybraní divadelníci z jednotlivých krajín. Z 38 európskych štátov pozveme vždy polovicu. S Dorstom sme si už pred desiatimi rokmi povedali: Nechceme byť ako iné festivaly, nechceme pozývať odvážne a originálne adaptácie klasiky v špičkových inscenáciách špičkových tvorcov, aby sme vyvolali špičkovú pozornosť a hrdili sa, že aj my sme špičkoví. Nechceli sme pozývať do Bonnu predstavenia Brooka, Wilsona, Mnouchkinovej - teda diela svetoznámych režisérov, ktorí už kvality dávno preukázali a netreba ich nijako špeciálne propagovať a podporovať. Rozhodli sme sa pozývať inscenácie diel dramatikov, ktorých ešte nikto nepozná a z krajín pre západnú Európu takých exotických, ako je trebárs Moldavsko, Bielorusko, Macedónia alebo Island. A vyšlo nám to, záujem bol vždy obrovský - nielen médií, ale aj domáceho obecenstva. Tento rok sme opäť zlomili návštevnícky rekord: predstavenia 23 súborov z 18 krajín navštívilo vyše 19 000 divákov, hľadiská boli obsadené na takmer sto percent. Bolo tu sto európskych dramatikov a na pracovnom workshope dvadsaťdva mladých autorov a autoriek z osemnástich európskych krajín - zo Slovenska čerstvý laureát Ceny Alfreda Radoka Roman Olekšák. Takže uznáte: impozantný záver divadelnej sezóny; od roku 1992 sa konal už po šiesty raz a žiaľ v Bonne naposledy. Ale o dva roky dovidenia vo Wiesbadene!“ s úsmevom a istotou nezlomného optimistu hovorí Beilharz.

Cudzí herci a neznáme hry

Tankred Dorst: „Je to vlastne zázrak. Veď, čo je Bonner Biennale? Cudzí, neznámi herci tu hrajú hry cudzích, neznámych autorov v júnových horúčavách a je vypredané!“

Až takí neznámi autori to však vždy nie sú. Tentoraz festival otvárali dve hry Sarah Kane - Žiadostivosť a 4.48 Psychóza, inscenované londýnskym divadlom Royal Court. Tá druhá hra bola uvedená až po autorkinej dobrovoľnej smrti; šokujúco otvorene obnažuje jej duševnú depresiu. Autorka to však tak nevnímala: „Nemyslím si, že moje hry sú depresívne alebo beznádejné. Napísať čosi krásne o zúfalstve, alebo napísať čosi zo zúfalstva, to považujem za prejav nádeje, pritakanie životu.“ Mesiac po dopísaní hry 4.48 Psychóza spáchala samovraždu. Ale inscenácia Jamesa Macdonalda je krásna, tri postavy blúdia v labyrinte vlastných zrkadlových odrazov, akoby na rozhraní dvoch svetov - reálneho a ireálneho, telesného a duchovného. „Body and soul can never be married.“

Intímne hry

Ťažiskom posledného Bonner Biennale boli Rusi. Mali tu až štyri hry - všetky hlboko osobné, intímne, ale reflektujúce krízy obdobia. Vianoce 1942 - Listy od Volgy: montáž autentických listov, ktoré napísali pred smrťou najbližším nemeckí vojaci obkľúčení v Stalingrade; Hovorte Petkevičová - autentický autobiografický záznam výsluchu na stalinskom KGB, počas ktorého sa zrodí ľúbostný vzťah vyšetrovateľa k vyšetrovanej. Autorka Tamara Petkevičová bola v Bonne osobne - usmievavá, vzdelaná, mierna osemdesiatdvaročná dáma, nikto by nepovedal, že prežila sedem rokov vo väzení a deväť rokov vo vyhnanstve. Mesto od Jevgenija Griškoveca - groteskný príbeh muža v typickej kríze stredného veku a Plastelína od Vasilija Zigareva - beznádejný život a zúfalá smrť mládenca v provinčnom meste dnešného sociálne a morálne zdevastovaného Ruska, krutá hra inscenovaná rafinovane estetizujúcou formou, krásny balet o zverskej krutosti.

Všetko hry intímne s presahom k obecnému: historicky, politicky, sociálne. A iný nebol ani fascinujúci záver festivalu: Bernhardov román Vymazanie v dramatizácii a réžii momentálne najvýznamnejšieho poľského režiséra Krystiana Lupu. Šesťapolhodinové predstavenie o kríze a radikálnej revízii v živote človeka, ktorému náhle zahynuli rodičia pri autonehode. Osobná kríza je ako rýchly rez skalpelom: ostro demaskuje krízu spoločenskú, u Bernharda pravdaže špeciálne rakúsku. Rýchly sled veľmi pomalých sugestívnych scénických obrazov s vynikajúcimi hercami na čele s Majou Komorowskou.

Práve to bolo na tohtoročnom Bonner Biennale jedinečné: návrat k rodinným a osobným krízam. Viac ako polovica hier sa zaoberala tým najintímnejším ľudským vnútrom. A zobrazila tak podobu súčasného sveta omnoho plastickejšie a presvedčivejšie než akékoľvek sociologické scénické plagáty.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  3. Rastie nám pokrivená generácia?
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  7. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 13 297
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 12 940
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 10 104
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 671
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 374
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 734
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 496
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 445
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 263
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 931

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Šéfka Bielej noci: Museli sme vysvetľovať, že nie sme rasisti

Festival vizuálneho umenia sa v Bratislave bude tretí raz.

Neprehliadnite tiež

Radšej pije ako rozpráva. Aki Kaurismäki nakrútil film roka

Európa vznikla na falošnej idei, hovorí. V kinách má skvelý film Druhá strana nádeje.

Šéfka Bielej noci: Museli sme ľuďom vysvetľovať, že nie sme rasisti

Festival vizuálneho umenia sa v Bratislave bude tretí raz.

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.

Juraj Lehotský: Rodičia často strácajú niečo, čo by ich mohlo robiť šťastnejšími

Režisér filmu Nina hľadá vo svojich filmoch paralely k vlastnému životu.