Sedemdesiatročný dopisovateľ z Paríža Lloyd úspešne tajil, že nemá počítač a články posielal do Ríma faxom, už to však dlho neudrží. Šéfredaktorka Katheleen premýšľa, ako pomstí manželovu neveru. Jej zástupca Craig má iný problém, jeho kolegovia dostali v emaile fotografiu jeho nahej mladej manželky. Ekonomická redaktorka Hardy má komplexy zo svojho výzoru, a keď prechádza okolo zrkadla, zakrýva si tvár.
Keď píše bývalý novinár knihu o novinároch, môže sa to skončiť zle. Ako niečo povrchné, sústredené na seba a príliš popisné na to, aby to bavilo niekoho, kto nie je z fachu a postavy nepozná.
Pre Toma Rachmana nič z toho neplatí. Jeho literárna prvotina The Imperfectionists, Nedokonalci, ako to preložila Adriana Komorníková, sa preto môže stať literárnym hitom tohto leta.
Zaujímavá kulisa malého, po anglicky písaného denníka, niečo ako International Herald Tribune s redakciou v Ríme, je len veľmi jemným pozadím, ktoré neotravuje detailmi.
Knižka nie je o tom, ako noviny a novinári fungujú. „Nemôžem predstierať nejaké vyššie motívy. Jednoducho sa mi páči vydávať noviny. Titulky a uzávierky. Nič vznešené,“ rozpráva v knihe šéfredaktor Milton Berber.
Viac ako o novinárskej profesii sú Nedokonalci o ľuďoch a ich mindrákoch, aké môže mať ktokoľvek a nemusí pritom pracovať pre svetové noviny. Až máte niekedy pocit, akoby ste čítali psychologický profil niekoho, koho poznáte.
Tak napríklad hlavný sekretár Herman Cohen, ktorý s obľubou zbiera chyby svojich kolegov a potom ich vydáva v redakčnom časopise.
Každá postava v Nedokonalcoch má svoju poviedku, ktorá by obstála sama osebe. Dokopy však dávajú rafinovaný príbeh o ľuďoch, ktorých spájajú noviny. Hlavnú rolu v ňom môže zohrať trebárs aj ich čitateľ, ako sa to podarilo Ornelle de Monterecchi. Jej spôsob čítania je taký nezvyčajný, že kapitola o nej patrí medzi najzábavnejšie časti knihy.
Rachman, ktorý prešiel viacerými pozíciami v International Herald Tribune, sa neštylizuje do pózy veľkého novinára z veľkých novín. Nemudruje, ale necháva rozprávať svoje postavy a robí to tak prirodzene, že sa s nimi veľmi rýchlo identifikujete.
Vedľajším efektom Nedokonalcov môže byť, že po ich prečítaní dostanete chuť kúpiť si nejaké noviny (áno, tie na papieri), prečítať si mená ich škrabákov a fantazírovať, či nejde o podobne nedokonalých ľudí ako ste vy.
Neprekvapuje, že o knihe viacerí povedali, že ju čítali dvakrát. Fanúšikovia to napísali Rachmanovi na jeho Facebook a priznal to aj recenzent z New York Times. Snažil sa odhaliť, ako sa Rachmanovi podarilo namiešať takú vydarenú knihu. Neprišiel na to.
