IVAN TROJAN hral postavy, ktoré boli všetko možné, len nie normálne. Inak to nebude ani teraz v slovenskom filme Viditeľný svet, ktorý nás bude reprezentovať na práve sa začínajúcom Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch.
Režiséra Petra Krištúfka ste zrejme predtým nepoznali, čo vás presvedčilo, že ste jeho ponuku prijali?
Pre mňa je vždy najdôležitejší scenár a tento ma zaujal. Ide o zvláštny príbeh čudného človeka, ktorý má veľmi špecifickú atmosféru.
Až trilerovú?
Ak sa povie triler, predstavujeme si akčný spád, tento film je vyrozprávaný iným tempom, ale je tam aj trocha detektívky. Diváci by mali byť v ustavičnom napätí, kam sa zvrtne príbeh a koniec azda bude prekvapením.
V tomto filme hráte človeka, ktorý pozoruje rodinu v susedstve. Považujete také niečo za psychickú úchylku, neškodnú zábavu alebo až kriminálny čin?
Aj to je možno jedna z otázok, ktoré by si mohli diváci po skončení filmu klásť. Hranica medzi človekom s psychiatrickou diagnózou a tým, kto len prekročil isté hranice, je veľmi tenká. Do takejto situácie sa môže dostať - a aj sa dostáva - veľa ľudí. Vplyv má istá genetická predurčenosť, ale aj prostredie, ktoré nás formuje. Niekedy stačí malý spúšťač a môže sa stať nešťastie.
Nešťastná náhoda?
Keď sme film pred trištvrte rokom na Slovensku nakrúcali, došlo práve k streľbe v Devínskej Novej Vsi. Ľuďom, ktorí strelca poznali, by nenapadlo, že by sa niečo také mohlo stať. Až spätne si začali vybavovať, že sa ten človek začal v istej chvíli čudne správať. Istú úlohu tu hrá osamelosť, oslabené sociálne cítenie. Môjmu hrdinovi niečo chýbalo, nehľadal šťastie v sebe, ale chcel si ho privlastniť na úkor niekoho iného. Je to trochu shakespearovská či antická dráma.
Je v sledovaní iných aj trocha závisti?
Skôr je to z nedostatku lásky, ktorú hľadáme aj tam, kde na to nemáme právo. Záujem pozorovať svet prejde až do posadnutosti, a to je už potom niečo iné ako vášeň.
Nie sú však umelci posadnutí pozorovaním?
Ja by som to tak nenazval. Umelec by mal dokázať rozlíšiť, čo je záujem o iného a čo už jeho sledovanie.
Ako sa zmierujete s tým, že vás takmer vždy obsadia do postáv, ktoré majú málo spoločné s normálnosťou? Nestáva sa vám, že vás niekedy s vašimi postavami spájajú?
Možno mi to občas niekto takto pripomenie – ty hráš často takých a takých. Ja sa potom bránim, že v niektorých televíznych filmoch, napríklad aj v seriáli Četnické humoresky to tak nebolo. V divadle je spektrum mojich postáv širšie.
Vedeli by ste sa s nejakou svojou postavou stotožniť? Ako sa vám napríklad páčilo sledovať ľudí?
Bolo to naozaj vzrušujúce, zistil som, že sa to môže stať posadnutosťou, závislosťou podobnou tej od nikotínu či pornofilmu. Zakazujete si to, založíte ďalekohľad za skriňu, ale aj tak vás to ťahá k oknu. Ja mám našťastie istú záklopku, takže väčšinou si poviem: to už nie.
Vraj ste sa so svojou prvou priateľkou rozišli preto, že si nevedela predstaviť život s človekom, ktorý by neveril v Boha.
To som hovoril?
Internetové vyhľadávače vedia všetko.
Či ste veriaci, alebo neveriaci, vaša viera by pre vás mala byť inšpiráciou, nie prekážkou. Veriaci nemusí byť nutne hlbší človek ako ateista, ale isté hodnoty by sa mali prelínať. Nechcem mentorovať, ale evidentne nám chýbajú.
Čo je pre vás najväčšou hodnotou?
Rodina.
Nemôže byť však zároveň aj symbolom sebeckosti, uzavretosti od okolitého sveta?
To je veľká a ťažká otázka. Vo filme Ve stínu, ktorý pripravujeme s Davidom Ondříčkom, sa práve takýchto otázok dotýkame. Jeho hrdinom je po dlhšom čase skutočný hrdina, ktorý si musí zvoliť, či zostať s rodinou, alebo ísť proti systému. Vyberie si to druhé. Je dôležité vedieť, že medzi nami boli aj takí, o ktorých sa síce veľa nevie, ale ktorí sa postavili proti vtedajšej politike. Ide tu o fiktívny príbeh, ale verím, že sa mohol stať .
Koho v tomto filme hráte?
Kriminalistu. Je to film z päťdesiatych rokov podľa scenára Mareka Epsteina. Naposledy sme s Ondríčkom nakrúcali film Jedna ruka netleská pred ôsmimi rokmi, takže sme sa už na seba tešili.
Celá séria filmov sa v poslednom čase vyjadruje k totalite, akoby sa každý režisér potreboval k tejto téme vysloviť. Je to len móda alebo skutočná nutnosť?
Naša generácia je povinná hľadať aj vážnejšie témy, pozrieť sa na minulosť bez obrusovania hrán.
Kedysi ste podpísali petíciu Niekoľko viet. Máte pocit, že aj v dnešnom svete musíme mať odvahu vyjadrovať svoje názory?
Morálne dilemy máme stále. V demokracii sa môžeme vyjadrovať pomerne otvorene k rôznym témam, otázka je, čo sa tým zmení. Iba voľbami sa to nezachráni, politici sú elastickí, stranícke peniaze sa rozdávajú, či je pri moci ľavica, alebo pravica. Je to smutné, dezilúzia.
Cítite aj vy na sebe tlak komercie a kompromisov?
Problém tohto obdobia je vo všeobecnom tlaku na človeka. Akoby sme skúšali, čo ešte vydržíme. Žijeme síce v mieri, nie sú vojny, ale v strese a rýchlosti strácame spočinutie samých so sebou. Všade na vás niečo doráža, priamo či nepriamo vás to obťažuje.
Kde nachádzate chvíle stíšenia? Doma?
Traja chlapci a pes – je to síce odreagovanie, ale je to humbug. S Anetou Langerovou som nedávno otváral kaviareň Potmě, strávil som dvadsať minút v klimatizovanej miestnosti, kde bola takmer úplná tma. Tam som si uvedomil, aké je to nádherné chvíľu nepočúvať hudbu, ktorú nechcete počúvať a nedívať sa na veci, ktoré vás nezaujímajú. Pre nevidiacich je však táto situácia na celý život, je preto veľmi dôležité im pomáhať.
Akým ste otcom?
Prvých dvoch chlapcov sme mali po sebe v čase, keď som bol veľmi pracovne vyťažený aj cestovaním do Brna na nakrúcanie Četnických humoresiek. Ani ja, ani manželka sme si neuvedomovali, že je toho už veľa. Žena bola zvyknutá, že sa o všetko stará, ale bolo to na ňu už priveľa, čo bolo spúšťačom jej depresií. Tretí chlapec sa nám narodil po desaťročí. Už som ubral trochu z tempa, chcel som pomôcť žene, toto otcovstvo si už vychutnávam, čím sa dvom starším synom ospravedlňujem.
Myslíte, že sa tento rozdiel môže neskôr odraziť na vzťahoch k vašim synom?
Dúfam, že najpodstatnejšie je, akým človekom otec je, ako sa v istých situáciách zachová.
Čo považujete za najťažšie na pozícii otca?
Nie je to len pozícia otca, ale otca-manžela, pričom muž a žena sú ako mačka a pes. Najťažšie je, že my muži sme skutočne iní ako ženy, že máme iné uvažovanie, iné záujmy i sexuálne impulzy. Znovu a znovu si to treba uvedomovať a vedieť s tým narábať.
Akého ste mali otca? Autoritatívneho?
Bol kamarátsky a tolerantný.
Ale tiež pomerne vyťažený, nie?
Vynahradzoval nám to cez prázdniny, v tom čase už cez leto veľa nefilmoval, mal na nás viac času, trávili sme ho spolu na chalupe.
Vaša filmová kariéra sa začala prakticky úlohou vo filme Samotári. Cítite sa niekedy samotárom?
Mám k tomu sklony, považujem sa za človeka melancholického. Človek sa konfrontuje so svojimi nedostatkami, s tým, čo sa okolo neho deje. Niekedy je ťažké vystopovať, prečo ste smutný, prečo máte pocit, že sa vám život drobí pod rukami a že jeho zmysel uniká. Moja rodina a divadlo sú nadštandardné, preto si stále hovorím, že nemám právo na nič podobné. Ale takéto chvíle nastávajú.
