Obálka niektorých vydaní Nabokovovej Lolity je asi to prvé, čo sa milovníkom umenia vybaví pri vyslovení mena francúzskeho výtvarníka Balthusa. A pre mnohých možno jediné, hoci ide o svetovo uznávaného umelca, ktorý však nejavil veľký záujem propagovať svoju osobu.
Keď pri jeho retrospektíve v londýnskej Tate Gallery žiadal kurátor Balthusa o detaily do sprievodného textu, dostal iba telegram. „Začnite takto: Balthus je maliar, o ktorom sa nič nevie. A teraz sa môžeme pozrieť na jeho obrazy.“
Až na sklonku života tento autor, pôvodným menom Balthasar Klossowski de Rola (1908 – 2001), pocítil potrebu „ukotviť niektoré významné okamihy svojej existencie“. Jeho rozprávanie zaznamenal Alain Vircondelet a vo forme krátkych úvah a esejí zostavil knihu Balthus. Pozdní vzpomínky.
Sprostredkúva poznanie Balthusovho konzervatívneho umeleckého myslenia („moderná a revolučná je len tradícia“), duchovných zdrojov tvorby, úvah o umení, ako aj svedectiev o blízkych priateľstvách s Picassom, Giacomettim či Malrauxom. Balthus vyznával pomalosť v maľbe, nutnosť intímneho dialógu autora s dielom, a to očakával aj od diváka.
Preto keď otvárali v Paríži Centre Georges Pompidou, znepokojovali ho davy ľudí. „Veď oni žiadnu maľbu predsa uvidieť nemohli, k žiadnemu skutočnému stretnutiu s umením nemohlo dôjsť.“ A tak položartom žiadal, aby návštevnosť v Centre obmedzili na niekoľko sto ľudí týždenne a vystavovali len jeho tridsať najdôležitejších diel.
