Na návrat floridských nu metalistov sa čakalo jedenásť rokov. Od čias slávneho albumu Chocholate Starfish and the Hot Dog Flavored Water (2000) sa totiž v štúdiu po prvý raz stretla pôvodná zostava. Medzitým vyšli menej presvedčivé nahrávky Results May Vary (2003), kde absentoval gitarista Wes Borland a The Unquestionable Truth Pt. I (2005) na ktorom si zase nezabubnoval John Otto.
Od roku 2009 je však všetko v poriadku. „Zistili sme, že naše zhnusenie súčasnou scénou je väčšie ako to vzájomné,“ povedali vtedy spevák Fred Durst a gitarista Wes Borland.
Gold Cobra je svieži album. Komu by napadlo kombinovať tvrdý riff akoby od Kerryho Kinga a r’n’b beat? Limp Bizkit stavajú proti sebe tvrdý metal s hiphopom a jasne deklarujú lásku k týmto zdanlivo odlišným svetom. Nie, nie je to nič objavné, ale nič podobné sa už dávnejšie neurodilo.
Osem dní pred oficiálnym vydaním zverejnil Durst celú nahrávku na internete. So slovami, že už to dlhšie nevydrží, fanúšikom takto uľahčil hľadanie. Všetci vedia, ako to s „kupovaním“ albumov dnes chodí.
Plusom nahrávky je old school zvuk, špeciálne prirodzený čvachtavý kopák poráža počítačom dotvorenú konkurenciu na plnej čiare. Zahanbiť sa nedá ani skvostne nazvučená basgitara, pestrá gitara a platne DJ-a Lethala, ktoré už roky plnia funkciu druhej gitary. Arogantný prejav Freda Dursta je presne taký ako pred rokmi. Pomôžme si preto recenzentským klišé: kto ho miloval doteraz, bude aj naďalej.
Titulná skladba je dokonalá esencia súčasnej tvorby kapely. Tvrdý riff, rapová sloha, melodický refrén a nad tým sa vznášajúci pocit, že poslucháčovi patrí celý svet. Shotgun je ukážka toho, ako sa z priam primitívneho riffu dá vyskladať silná pieseň. Na jemnejšiu strunu zahrajú Walking Away alebo Loser, v prvej menovanej hrá prvé husle post-rocková gitara a pripomenie tak staršiu sestru Re-arranged. Zaujme aj nepredvídateľná Get A Life alebo skoro až prvoplánová hitovka Autotunage. Najdôležitejšia je však energia a radosť, ktorá z celého albumu srší.
Limp Bizkit pritom vlastne hrajú strašne gýčovú a nevkusnú hudbu a Durstove texty sú prevažne hlúpe a vulgárne. Celá nahrávka je skrátka dotiahnutá do extrémov ad absurdum. Ale čo tam po tom, keď výsledok je nápaditý a hlavne neskutočne zábavný?
Síce nejde o najlepšiu nahrávku Limp Bizkit, no na dobré umiestnenie vo výročných anketách 2011 by to stačiť malo.
