Kim Ki-duk sa po tragickej udalosti pri nakrúcaní filmu Sen ocitol v tvorivej kríze a jediné, čo mohol, bolo podať o tom správu.
Možno už bol juhokórejský režisér Kim Ki-duk príliš samoľúby, sebavedomý, spokojný so svojím dielom a rozmaznaný festivalmi, na ktoré ho roky pozývali, dávali mu ceny a odporúčali jeho filmy divákom v Spojených štátoch aj v strednej Európe.
No uplynulé tri roky prešiel osobným aj tvorivým peklom a dokázal o tom podať prekvapujúcu a úprimnú správu. Jeho najnovší film Arirang zvíťazil ex-aequo na májovom festivale v Cannes a teraz ho Kim Ki-duk prišiel predstaviť aj do Karlových Varov.
Nevieš zniesť život?
Keď pred tromi rokmi nakrúcal Sen, jedna jeho herečka sa pri jeho výrobe pokúsila o samovraždu. K divákom sa to nedostalo, jeho to traumatizovalo. Vzdialil sa od civilizácie a zatvoril sa v nezariadenom domčeku.
Dlho len tak prežíval a až keď mal pocit, že jeho fanúšikovia budú nepokojní a budú reklamovať nový film, donútil sa zapnúť kameru. V tom vyhnanstve ju mohol obrátiť len na seba, ale bolo to to najlepšie, čo mohol urobiť.
„Pozri sa na seba, ako vyzeráš,“ útočí vo filme sám na seba. „Piješ zo psej misky a šaty máš zničené, ako keby si ich roky nepral. Prečo tak márniš čas? Myslíš si, že už si všetko povedal v pätnástich filmoch, ktoré si nakrútil? Nie, nepovedal si. Vytváral si rozhodné, silné a drsné postavy, ale ty sám sa nedokážeš správať ako oni. Nevieš zniesť život? No povedz, Kim Ki-duk!“
A ten, ktorého nazýva svojím tieňom, odpovedá: „Ty si tiež Kim Ki-duk, tak vieš. Aký zmysel má robiť filmy, keď pre niekoho môžu znamenať aj smrť? Doteraz som nakrúcal filmy ako mašina, dnes si myslím, že ľudský život je zanedbateľný. Napĺňajú ho len sadizmus a sebatrýznenie. Raz sa skončí ako ľudský denník. Je teda jedno, či chodíš na festival a dostávaš ceny, alebo žiješ v studenej chatrči.“
Dokument, dráma, fantázia
Kim Ki-duk je plachý človek, ani organizátori karlovarského festivalu nevedeli dopredu zaručiť, či sa dokáže stretnúť s novinármi. Nakrúcanie filmu, v ktorom sa háda sám so sebou, spochybňuje svoje filmárske schopnosti, podlieha halucináciám, plače aj narieka, musela byť pre neho nezvyčajná a ťažká úloha.
Nakoniec povie: „Ďakujem ti Kim Ki-duk, že si sa ma pýtal.“
Divákov pritom niekoľkokrát upozorňoval, že sa pozerajú na dokument – a zároveň drámu a možno aj fantáziu. Arirang je najpriamejší a najprostejší film z celej jeho kariéry.
Jeho záľuba v mystike sa však nevytratila. Fanúšikov, na ktorých bol taký hrdý, nechal samých zhodnotiť, či sa z krízy dostane von. Nedopovedané veci nechal na ich vlastnú interpretáciu, a niektoré dokonca – s filmárskym štýlom – zamlčal.
