Ich unikátna hudba im už na debutovom albume Jewellery (2009) priniesla nomináciu na prestížnu Mercury Music Prize. Trio mladých Britov, ktoré vedie speváčka a skladateľka MICA LEVI vystúpi na trenčianskom letisku v sobotu o ôsmej večer.
Na Pohode ste mali hrať už vlani. Čo sa stalo?
„Museli sme prerušiť turné. Boli sme úplne vyčerpaní a chorí. Je mi to ľúto. O to viac sa tešíme na tento rok.“
Zatiaľ máte dva albumy. Ten druhý vyšiel tento rok a je na ňom klasický orchester. Priveziete ho so sebou?
„To by bolo príliš drahé a komplikované (smiech). Máme ďalšie nové pesničky, po tejto šnúre chceme ísť do štúdia. Okrem nich chceme hrať najmä veci z prvého albumu. Ale budú znieť o dosť inak. Sú to vlastne už coververzie.“
Váš debut Jewellry produkoval Matthew Herbert a mal skvelé ohlasy, no vy ste vyhlásili, že s ním nie ste úplne spokojná. Prečo?
„Dosť dlho nám trvalo, kým sme ho urobili. Začal ma trochu nudiť. Ale to sa mi stáva s každou hudbou, keď ju počúvam priveľa. Matthew nám veľmi pomohol, radil nám s rôznymi vecami, ale netlačil na svoje predstavy. Bol to ideálny producent. Nie každý má to šťastie, že môže na prvom albume spolupracovať s niekým, kto patrí medzi najdôležitejšie postavy na scéne.“
Študovali ste klasiku, no venovali sa elektronickej hudbe a teraz používate rôzne domácke nástroje. Aké sú reakcie učiteľov?
„Vždy som robila niečo iné, než som podľa nich mala. Viacerí z učiteľov však sami hrávali rôznu hudbu, takže mi nehrozili vyhadzovom (smiech). Po druhom albume, kde naša skupina hrá s orchestrom ma dokonca niektorí z nich chválili. Klasika môže byť rovnako cool ako elektronika, len k nej nesmiete pristupovať tradičným spôsobom. Tradícia klasickej hudby je úžasná, treba poznať starých majstrov, no rovnako si treba uvedomiť, že žijeme v 21. storočí. Mňa vždy lákalo spájanie rôznych hudobných svetov.
Spojenia s klasickým orchestrom často hrozia gýčom. Ako sa tomu dá vyhnúť?
Hej, najmä rockeri ako by zabúdali na svoj zvuk a podľahnú epickým atmosféram, aké poznáme z filmovej hudby posledných rokov. Musíte dosiahnuť, aby orchester hral vašu hudbu čo najvernejšie, nie aby to znelo ako symfonické verzie vašej hudby pre čo najširšie publikum. My sme skombinovali zvuk našej skupiny s orchestrom. Členovia London Sinfonietta vyzerali, že ich to celkom bavilo.“
Nechali ste ich aj improvizovať?
„Oni sú zvyknutí, že dostanú noty. Nemyslím to zle. Naopak. Sú schopní zahrať čokoľvek, ale musíte im to povedať. Nemôžete ich nechať, nech si hrajú čokoľvek. Pozerali by na vás ako na idiota. Pôvodne to bol len jednorázový koncertný projekt, no nakoniec nás to všetkých bavilo a dohodli sme sa, že to vydáme ako album. Jediná škoda je, že sa to často nedá hrávať naživo. Koncert bol iba dvakrát – pri nahrávaní a pri krste. Ale keď budú peniaze, čas na opakovanie si určite nájdeme (smiech).“
Ako sa mladé dievča, ktoré študuje klasickú hudbu dostane cez elektronické mašinky ku netradičným nástrojom domáckej výroby?
„Keď nemáte peniaze na kvalitný mikrofón, ktorým chcete nahrávať rôzne zvuky, musíte si pomôcť sami. Napríklad zistíte, že slúchadlá sa dajú zmeniť na mikrofón. Vždy ma bavilo experimentovať a dolovať hudbu z čohokoľvek. Niekomu stačia tradičné nástroje, inému nie.“
Takže nejde o to, aby mal muzikant za každú cenu svoj vlastný zvuk.
„Najdôležitejšie je, či pesnička funguje sama osebe. Potom je v podstate jedno, na čom ju hráte. Nedá sa stále objavovať niečo nové a tváriť sa, že pred vami žiadna hudba neexistovala. Keď sa vám k vášmu nápadu hodí niečo cudzie, kľudne to vysamplujte. Keď vás bavia rôzne žánre, počúvajte ich a veselo mixujte dokopy. Ide o to, že to musí baviť aj publikum.“
