Na hudbe je zaujímavé objavovanie. Keď sa muzika vydáva novými smermi, pokúša sa prekračovať vlastné hranice. Vtedy je vzrušujúca, inovatívna a zaujímavá.
Málokedy to ešte aj dnes platí o elektronických kapelách, ktoré boli populárne niekedy v deväťdesiatych rokoch. Bola to doba, keď sa elektronika začínala stabilizovať, divoké dospievanie sa postupne menilo na stálejší zvuk, v mnohých prípadoch spomalila a väčšinou sa zmenila na soundtrack k modernému mestu. Dnes takúto „starú“ hudbu s úctou, ale predsa len obchádzam. Pôvodne som chcel obísť aj piatu nahrávku Lamb, no bola by to škoda. 5 je veľmi vyzretý, dospelý album, ktorý spája klasický, veľkolepý zvuk s mašinkovou precíznosťou. A nie je to gýč, ktorý z toho bežne vzniká.
Nie je to síce ani hudba, ktorá vás s otvorenými ústami prinúti pozerať do prázdna a uvažovať, prečo s tým dosiaľ nik neprišiel, ak však vôbec jestvuje čosi ako inteligentný pop, je to práve táto muzika. Trebárs Khoiba a všetky jej podobné klony chceli takto vždy znieť a nikdy to nedokázali.
