Odkedy sa informácia o tureckom seriáli rozšírila, riaditeľovi Jojky Františkovi Borovskému to mnohí natreli.
Dôvodom bol najmä jeho povestný marcový rozhovor pre server medialne.sk, kde sa naviezol do konkurencie, pretože vraj turecké akvizície môžu do istej miery poškodiť slovenskú tvorbu, „pretože žiadny tvorca v tejto chvíli nebude mať odvahu na nejaké nápady a riešenia seriálov, ktoré by boli odvážnejšie vo vyhotovení“.
Jeho slová vyznievajú smiešne, ale krok televízie stojí aspoň za krátky pohľad na tureckú tvorbu, reprezentovanú u nás zatiaľ len seriálmi Tisíc a jedna noc a Slzy Bosporu. Už letmé zábery prezradia, že turecké seriály majú niečo, čo tým slovenským chýba.
Kým v takom Paneláku ide najmä o vtipné dialógy a o to, kto s kým spáva, či skôr kto s kým ešte nespal, Turci ponúkajú lásku. Možno patetickú, možno dokonale predvídateľnú, ale určite takú, ktorá aspoň predstiera, že je hlboká.
Áno, aj turecké seriály ponúkajú, podobne ako Ordinácia, more intríg. Okrem toho však ukazujú aj konflikt medzi novým a starým, medzi liberálnym a konzervatívnym, teda spor, ktorý sa často vedie aj v slovenskej spoločnosti i v rodinách, ale slovenskí televízni tvorcovia ho cudne obchádzajú.
Ak by nejaká televízia kúpila seriál z tureckej dediny, pozerali by sme sa aj na ten. Mnohým divákom by bol určite bližší ako trebárs neskutočné problémy ekonóma nemocnice.
