KARLOVE VARY. „Každé ráno, tesne pred prebudením prichádza môj čas. Keď sa moje podvedomie pomaly ozýva a zapája, vtedy začnem dávať pozor, čo sa práve v mojich snoch vyjavilo a potom to použijem vo svojich filmoch,“ povedal v rozhovore pre SME režisér Monte Hellman. Bol pri tom, keď originálni americkí režiséri vytvárali krásne a krátke obdobie Nového Hollywoodu. Po dvadsiatich rokoch pauzy prišiel do Karlových Varov s filmom Road to Nowhere.
Hovorí, že ho najprv žiadny festival nechcel, do súťaže ho prijali len v Benátkach. „Ľudia ešte potrebujú odvahu, aby sa nechali ovládať svojím podvedomím a cezeň vnímali film, na ktorý sa pozerajú,“ vraví.
Americká dezilúzia
Keď Monteho Hellmana predstavujú, zvyknú spomenúť, že nakrútil netradičné westerny s Jackom Nicholsonom a že o niekoľko rokov neskôr objavil Quentina Tarantina a produkoval jeho debut Gauneri. Svoj najslávnejší film Dvojprúdová asfaltka mal Hellman v kinách v roku 1971. Bol to existenciálny príbeh o dezilúzii z amerického sna a o túžbe dosiahnuť dokonalosť, hoci len pri riadení auta.
„Necítil som pri ňom veľkú podporu. V Hollywoode sa ho báli, tvrdili, že je subverzívny a útočí na americké hodnoty. Vzápätí som šiel do Moskvy a, prekvapivo, tam ho odmietli tiež. S rovnakým vysvetlením, že je subverzívny,“ hovorí.
Ten film vznikal v rovnakom čase, ako keď Dennis Hopper nakrúcal film Easy Rider a Miloš Forman Taking Off. Hellman sa vtedy cítil slobodne, no dnes vraví, že to bola ilúzia: „To iba jeden štúdiový producent mal takú vznešenú ideu, že treba také filmy podporiť. Jeho šéf si to už nemyslel. Nechal síce tieto filmy vzniknúť, ale potom ich už nijako nepodporil a nedovolil, aby vznikli aj ďalšie. Bolo to len malé okienko slobody, ktoré bolo treba rýchlo využiť.“
Celá Hellmanova kariéra bola spojená so slávnym producentom béčkových filmov Rogerom Cormanom. Spolu dokázali zabávať divákov za niekoľko desiatok tisíc dolárov. Potom v roku 1977 prišli Star Wars a svet filmu sa zmenil. „Objavil sa film pre masy, ktorý sa premietal na 2000 kópiách naraz. To skomplikovalo výrobu nízkorozpočtových filmov pre rôznorodé typy publika,“ hovorí. „Mne sa vtedy začali ozaj ťažké časy.“
Boj s intelektom
Tento druh filmov však neopustil. Umelecká sloboda sama osebe neexistuje, sami si ju musíte vybojovať, hovorí. Temnú kriminálku s nevyjasneným koncom Road to Nowhere nakrútil vďaka svojej dcére, ktorá získala peniaze bez toho, aby bola závislá od hollywoodskych štúdií. Je to film o filmároch a jednom trestnom čine, ktorého sú svedkom, a Hellman v ňom rozpráva o svojej životnej téme.
„Človek je stále čímsi hnaný, cíti, že by mal naplniť nejakú misiu. Je to spôsob, ako sa vyrovnáva so smrťou a smrteľnosťou,“ hovorí. „To mu však bráni odovzdať sa osobným vzťahom, najmä tomu najintímnejšiemu. Je to asi najvážnejší konflikt v ľudských životoch. Najdôležitejší je dotyk s kozmom a druhou ľudskou bytosťou. My sa ho však bojíme. Ten strach neprekonáme, kým sa necháme ovládať intelektom.“
