Dvoma inscenáciami v širokých žánrových mantineloch sa predstavilo v Bratislave pred prázdninami divadlo Teatr osmego dnia . Poľský súbor s takmer 50-ročnou históriou, ktorý založili študenti filológie v Poznani, mal počas bývalého režimu problémy s mocou, dostal zákaz tvoriť a hrať a jeho členovia sa na istý čas ocitli v emigrácii. To im paradoxne umožňovalo účinkovať za hranicami. Po roku 1989 sa vrátili do vlasti.
Ich inscenácia s názvom Archa bola veľkolepou pouličnou kreáciou na deväťmetrovej lodi, ktorá sa šinula v dave divákov krížom-krážom po celom Hlavnom námestí. Nechýbala ohňová šou.
Pohybové predstavenie na palube ako symbole útočiska, pevnej pôdy pod nohami, ale aj nomádstva, utečeneckého života či vysnívaných diaľok prinieslo impozantný vizuálny, technicky náročný zážitok pod večerným holým nebom.
Druhá bola komorná statická interiérová textovka. Jej námet vyžmýkali protagonisti divadla zo samých seba vo svetle zväzkov voľakedajšej poľskej štátnej bezpečnosti, ku ktorým sa pred pár rokmi náhodou dostali. Vznikla dokumentárna inscenácia poskladaná z úryvkov hlásení tajných agentov, ktorí sledovali činnosť protagonistov divadla v časoch komunizmu. Takto získaná absurdita života pôsobí dnes na scéne neškodne a úsmevne. Za prvým pohľadom sa však okrem výborného herectva skrýva prekonaná reálna bolesť duše mladých tvorcov, ktorí čelili nezmyselným totalitným praktikám len preto, že slobodne tvorili. Súbor aktualizuje silný motív súdržnosti a vytrvalosti tak, ako ho dnes v spoločnosti takmer necítiť. Škoda, že Teatr osmego dnia nevystúpil aj v Košiciach a v Bardejove, ako to bolo do poslednej chvíle avizované. Zdá sa, že keď prekážky nestavia moc, tak si ich ľudia postavia sami.
