Kedysi by ste v ich slovníku našli pod písmenom F len jedno slovo: fuck. Dnes sa ten zoznam rozšíril o slovo fatherhood (otcovstvo), pretože sa im narodili deti, a food (jedlo), lebo majú starosti o to, ako ich uživiť. Ešte stále dbajú o účesy a prekrývajú si šediny, aby nesklamali fanúšikov a „udržovali sen pri živote“.
Ale popritom už rozmýšľajú, ako jemne vysvetliť blond dcérke, že „neviem, či sa mi podarí doniesť ti z turné až dvadsať Barbie“.
Títo statoční muži bývali hrdinami americkej punkovej scény a o tom, ako sa im zmenil svet, rozprávajú v dokumente Andrey Blaugrundovej The Other F Word.
Nulové šance byť dobrý
„Hnutie Detí kvetov sme už nestihli. My sme videli ľudí vracať sa z Vietnamu a v televízii počúvať Nixona. Nepoznali sme americký sen, poznali sme len nočné mory,“ hovorí Jim Lindberg z Pennywise. S poslušnými kalifornskými tínedžermi sa vraj nevedeli indentifikovať a aby nezostali úplne sami a na okraji, našli si gitaru.
„Mladosť v Los Angeles bola smutná a depresívna. V tom meste sa môžete ľahko cítiť osamelý,“ hovorí Flea z Red Hot Chili Peppers. „No ani byť punkerom nebolo oveľa ľahšie. Ľudia nás kopali a bili, na naše koncerty chodili vyvolávať násilie. Každú chvíľu stála pred pódiom sanitka.“
A oni? Spievali zúrivé piesne o tom, že treba zmeniť svet a sami pritom robili všetko, čo si ich rodičia neželali. Keď svoje drobné trestné činy museli obhájiť, postačila im jediná veta: „Ja som punker.“
„Predpoklady, že raz budeme dobrými otcami, boli takmer nulové,“ hovorí Mark Hoppus zo skupiny Blink 182. A predsa. Síce svojim dcérkam kupujú ružové šaty, na ktorých sú namiesto kvetiniek a srdiečok drobné lebky, a raňajky im servírujú na tanieri s veľkou lebkou, snažia sa „byť pred nimi zodpovedným vzorom a modelovým občanom“. Na klavíri ich učia hrať Bacha a dávajú si pozor, aby pred nimi skoro vôbec nenadávali.
Čas na poriadnu prácu
Ako dlho zostanú punkermi, ešte nevedia. Napaľovanie hudby oslabilo ich vydavateľov, zarobia si jedine na turné. To však znamená nebyť doma 250 dní v roku a nebyť pri svojich deťoch. Niektorí zvažujú, že si radšej nájdu „poriadnu prácu“.
Film Andrey Blaugrundovej v jednej chvíli zvážnie. Veľa týchto punkerov vyrastalo v rozvrátených rodinách, niektorých doma sexuálne zneužívali, niektorí museli v pätnástich utiecť. V živote plakali niekoľkokrát. „Hovorí sa, že čím je človek starší, tým by mal byť realistickejší,“ tvrdí Lindberg. „Ja som asi idealista, ale nech. Stále verím, že sa dá zlepšiť svet - ak sa budeme snažiť lepšie vychovávať svoje deti. To bude zrejme účinnejší spôsob, ako spievať rebelantské pesničky.“
