V Cannes mohla kráčať po červenom koberci s Catherine Deneuveovou, ale neprišla, pretože práve nakrúcala ďalší film. ZUZANA KRONEROVÁ má za sebou nesmierne hektickú sezónu, ako sama hovorí, priam narkomanskú, pretože hrala väčšinou komplikované závislé ženy. Pred kamerou aj v divadle.
Tento rok ste mali plný filmových udalostí. Francúzsky film Les bien-aimés, v ktorom ste hrali, premietli na záver festivalu v Cannes. Prečo ste tam osobne neboli?
Bola som dojatá, že režisér Christophe Honoré pozval do Cannes aj český štáb. Žiaľ, produkcii českého filmu Perfect Days, ktorý sme vtedy točili, sa nepodarilo prehodiť termíny nakrúcania, a tak som tam nemohla vycestovať.
Režisér vám vraj povedal, že nehľadá dobrú herečku, ale dobrú kuchárku.
Áno, reagovala som, že má šťastie, lebo hovoria, že som dobrá kuchárka. Moja postava bola malá, ale veľmi výrazná. V scénach nešlo o varenie, ale o tušený konflikt vi trojuholníku svokra a syn.
Patríte k najčastejšie obsadzovaným slovenským herečkám v českých filmoch. Nezačali už českí herci trochu žiarliť na Slovákov, že im berú príležitosti?
Na tlačovej konferencii počas Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach som dostala otázku, vďaka čomu ma český divák tak berie. Rozosmiala som pri mne sediaceho Milana Lasicu, keď som sa namiesto odpovede opýtala: Ktorý český divák? Ako prvý ma do českého filmu Lea obsadil Ivan Fila v roku 1996, potom som dlho čakala na ďalšiu príležitosť.
Nehrala som veľké postavy, ale som rada, že sa od seba veľmi odlišujú. Všetci, s ktorými som spolupracovala, ma prijali s otvoreným náručím, nemám prečo sa zaoberať špekuláciami. Bohdan Sláma ma po počiatočnom oťukávaní ironicky nazval vľúdnou hviezdou.
Ako si vás našiel?
Prišiel do Bratislavy hľadať mladých hercov, mal ísť okolo divadla Astorka, na ktorom visel plagát z Pitínskeho Matky, kde sme boli zamaskovaní ako z Rodiny Adamsovcov. Pripomínala som mu na ňom ženu, ktorá sa stala predobrazom postavy Lišajovej v Divokých včelách.
Neskôr som hrala aj v jeho ďalších filmoch. S Bohdanom Slámom sme sa napojili umelecky aj svetonázorovo. Nedávno som mu zahrala epizódnu roličku vo filme Štyri slnká a pochopila, že ma vo filme potrebuje z osobných a citových dôvodov.
Na karlovarskom festivale ste tento týždeň prezentovali film Jana Švankmajera Prežiť svoj život. Ako ste prežili tento náročný film?
Splnil sa mi sen, o ktorom som ani nesnívala. Bola som nadšená scenárom, bolo by to literárne dielo, aj keby film vôbec nevznikol. Nakrúcali sme vo Švankmajerovom skromnom ateliéri, kde sa robili aj diela ako Šílení, vládla tam rodinná pohoda. Možno budem mať šťastie, že nám po festivale ukáže svoju expozíciu na svojej chalupe, má to byť vraj niečo mimoriadne.
Táto psychoanalytická komédia má podtitul Teória a prax. Analyzujete niekedy svoje sny?
Psychoterapeuti hovoria, že sny sú splnené želania. Niekedy sa v sne ocitnem v takom svete, že sa mi ani nechce vrátiť sa. Našťastie, moja súkromná realita je celkom radostná, takže na to rýchlo zabudnem.
Hráte tu nie veľmi vľúdne pôsobiacu manželku Miladu. Ako vnímate takéto negatívne postavy?
Som zmierená s postavami razantných žien, ktoré hrám. Už ako mladá som si zakázala snívať o vytúžených rolách, aspoň som nemala problém prehrať sa do charakterových postáv, ktoré musia bojovať a rozmýšľať. Napriek svojmu zjavu či typu, do ktorého ma režiséri obsadzujú, som však poeticky krehká nádoba.
Ak by ste si mali vybrať medzi divadelnou postavou a zaujímavou filmovačkou?
Som očarená svetom filmu, ale niečo v ňom chýba – to čarovné, ten magnetizmus divadla.
A keď je v hľadisku len desať divákov?
Po premiére monodrámy Shirley Valentine v Prahe mi Fero Fenič hovoril, aké bolo smutné, že ma videlo len 55 ľudí. Odpovedala som mu, že to vôbec nie je smutné, lebo diváci s nami dýchajú, odpovedajú nám na otázky, ktoré ani nekladieme. Po nás hercoch nič nezostane okrem súdobej kritiky, ale pocit spoločného zážitku to bohato vyváži.
Často robíte v projektoch, ktoré sa dajú označiť ako ženské. Robíte to zámerne?
Sú to krásne náhody, vďaka týmto ženským témam mám možnosť zahrať si niečo významnejšie a zásadnejšie. Potešilo ma, keď si ma režisér Michal Dočekal vytypoval do Mikve z prostredia židovských ženských kúpeľov, vraj by inak do tohto projektu ani nešiel.
Náhodou som sa hodila aj do filmov o ženách, ktoré robí Alice Nellis. Teraz sme spolu nakrúcali Perfect Days podľa divadelnej hry Lizy Locheadovej o téme umelého oplodnenia.
Monodráma Shirley Valentine pôsobí ako ženské motivačné knihy. Prevažne ženské publikum pri tomto predstavení zjavne drukuje svojej hrdinke, však?
Často sa pri reprízach zoznámim s nejakým osudom, raz ma jedna počkala po predstavení a povedala mi, že toto bol jej život, že presne tak ako hrdinka zavolala svojmu manželovi z letiska, že odchádza.
Robili ste niekedy predtým monodrámu?
Nikdy v živote, ani mi to nenapadlo. Boli sme šokovaní , že premiéra bola taká úspešná.
V tejto hre si aj zaspievate, čo pre vás znamenajú šansóny?
Nikdy som nemala ambíciu spievať len pre spievania, spievala som len v divadle. Mňa zaujíma obsah, text. V tomto prípade si pesničky do predstavenia zaželal režisér Ivan Balaďa a Jakub Nvota napísal nádherné texty: „Veď, kde sú lode, tam vždy aj more objaví sa.“ Krásne, nie?
Tento rok ste dokonca za postavou vycestovali až do Martina. V Slovenskom komornom divadle hráte matku v hre Tracyho Lettsa August na konci Ameriky.
Violet je obrovská príležitosť, ale väčšou motiváciou bolo pre mňa zahrať si v milovanom meste, kde boli moji rodičia takí šťastní. V martinskom divadle je neuveriteľná atmosféra, v jeho tradícii je zakódované, že starší herci pomáhajú mladším.
V poslednom čase ste hrali samé komplikované závislé postavy.
Áno, táto sezóna je pre mňa trochu narkomanská. Po role v hre Mikve v Aréne som druhú náročnú postavu matky dostala od režiséra Romana Poláka v hre Cesta dlhého dňa do noci. Bol to môj nevyslovený sen. Je to terapeutické predstavenie, ale jeho hlavnou témou je hľadanie lásky. Je to smutné, ale aj očisťujúce. Tragédie, ktoré v reálnom živote nechceme zažiť, sú pre nás hercov potravou.
Postava Mary z tejto hry sníva o návrate k detskej istote viery, Kde ju možno v zrelom veku hľadať?
Je to hlboko intímna vec. Je úžasné, ak máte pevné zásady, všetkým, ktorí majú nejaké presvedčenie, to prajem a závidím im. Ale nad to všetko vyznávam toleranciu. Je mi úzko z viery, ktorá nedáva priestor na iný názor. Som človek veľmi ekumenický. Je neodpustiteľné v menej svojej viery ubližovať iným ľuďom.
Kam chodíte hľadať pokoj?
Pre mňa je najlepšie začať variť, vtedy si sama sebe kladiem dobré otázky a dobre si na ne aj odpovedám. Ale, našťastie, nebývam tak často sama, mám svojich blízkych, dokonca aj moje deti sú ešte ochotné sa so mnou rozprávať.
Aj o vašej práci?
Ak ma náhodou vidia v niečom, som prístupná aj ich kritike. My herci to máme špeciálne ťažké, mňa ani v detstve moji rodičia nešetrili, vždy ma veľmi kritizovali, čo ma síce hnevalo, ale veľmi sa mi to zišlo, bola to veľká devíza do života.
Bola vaša matka rovnako prísna ako otec?
Áno, ale iným spôsobom. Mama bola veľká optimistka, otec smutný klaun. Nikto by nebol veril, že ho často všeličo trápilo. Jeho druhú stranu sme poznali len my. Stačilo mu však vyjsť na ulicu, kde ho oslovili jeho priaznivci a to ho nabilo energiou.
Vášho otca ľudia vnímajú ako reprezentanta tradičného Slovenska, bol skutočne taký?
Môj otec bol v slovenských filmoch hlavne predstaviteľom drobného slovenského človeka, ale on nakrútil desiatku veľmi kritických maďarských filmov, ba aj jeden smelý bulharský film, ktorého témou bola viera. Vždy mi hovoril, že má vieru našej starej mamy, ktorá bola niečím veľmi prirodzeným.
Aj vaša matka bola herečkou, no kariéru obetovala rodine. Nikdy to neľutovala?
Bývala nostalgická, spomínala na svoje martinské úspechy. Keď otec prišiel z Považskej Bystrice, kde bol majstrom v továrni, do martinského divadla, mama v ňom už bola hviezdou prvej veľkosti. Otec jej nadbiehal, aby si ho konečne všimla. Nakoniec z toho bola veľká láska. Spoločným úspechom bolo naštudovanie Kuba, kde mama hrala krásnu Aničku a otec hlúpeho Kuba.
A títo dvaja sa potom išli zobrať, bola to dosť bohémska svadba, len so svedkami. Mama nemala ani svadobné šaty, nemajú z nej ani žiadnu fotku. Ale hoci svedkov zaviazali mlčaním, keď vyšli z národného výboru, boli tam davy priaznivcov. Škoda, že som to nevidela, lebo som sa narodila až o dva roky neskôr.
V monodráma Shirley Valentine zaznie aj veta, že manželstvo je ako Blízky východ.
Nič nevyriešiš, trochu sa zamýšľaš tam, trochu tam, ale väčšinou skláňaš hlavu, dodržiavaš zákaz vychádzania a dúfaš, že prímerie vydrží...
K akej krajine by ste prirovnali svoje manželstvo:?
Som presvedčená, že je to najmenej Grécko. Teda zatiaľ.
O hereckej rodine Kronerovcov vyšla nedávno kniha Elixír smiechu. Keby ste napísali pamäti, ako by ste ju nazvali?
Asi by sa v titule objavilo slovo zmysel. Človek sa síce rozhoduje aj rozumom, ale tie najlepšie rozhodnutia sú srdcom, ním totiž cítime, čo má a čo nemá zmysel. Zoberte si napríklad Zlomatku – ktorá pred časom zarezonovala v publiku v Astorke. Niektorí intelektuáli hovorili, že existujú aj lepšie hry napísané na túto tému, ale ja som cítila, že práve takú hru o skostnatenej, bigotnej matke a jej homosexuálnom synovi treba na Slovensku hrať.
Neapol sa nápadne podobá na Slovensko, my na Slovensku tiež proklamujeme, že sme tolerantní, ale nie je to celkom tak. Cítila z ohlas z publika, mnohí na toto predstavenie chodili ako na osobnú terapiu, vodili tam svojich rodičom, často boli až následne schopní urobiť coming out.
Mávate niekedy aj pocit, že robíte aj niečo, čo nemá zmysel?
Viackrát sa mi stalo, že som išla do projektu s veľkým entuziazmom, ale výsledok sa nepodaril. Človek by však musel poprieť sám seba, keby si povedal, že niečo nemalo zmysel. Prinajmenšom ste možno spoznali nejakého zaujímavého človeka.
Hovoríte, že pri každej postave treba začať od nuly. Aj s vašimi skúsenosťami?
Ak si herec povie, to poznám a otvorí šuplík číslo šestnásť, to je cesta do pekla. Študentov učím, že musia zodpovedne a zasvätene slúžiť dielu a téme. Môj otec používal zvláštny kvetnatý jazyk a jeho okrídlenou frázou bolo, že divadlo je veľké klamstvo, ale bohom požehnané.
Akí sa vám zdajú dnešní študenti VŠMU?
Majú to veľmi ťažké. My sme žili takmer v izolácii, mali sme aj frustrujúce zážitky, keď nám napríklad milovaného Witkiewicza či Vampilovov Lov na kačice pred premiérou zakázali. Trpeli sme šedivosťou, ale možno to bolo menej náročné ako dnes.
Dnes je svet otvorený, tým strašne komplikovaný. Musíte ma jasný hodnotový systém, aby ste sa v ňom dokázali zorientovať a vybrať si, lebo sme zahltení hlúposťami. Preto je takou obrovskou úlohou byť učiteľom na vysokej škole. Študenti sú depresívni, neveria si, je na nich vyvíjaný veľký tlak.
Nemali ste pokušenie robiť s vaším komediálnym talentom zabávačku v televízii?
Ja som jednoznačne zábavná len vo svetlých chvíľkach. Neviem si to pripraviť, ja som skôr tragikomický typ. Ale neodsudzujem ani účinkovanie v televízii, ba ani to, ak herci robia reklamy, hoci mne robilo psychicky zle, keď som sa počula desaťkrát za deň. Napokon aj môj veľký vzor, herečka Anna Magnani bola aj kabaretnou umelkyňou.
Je dobré pre divadlo, ak jeho herci účinkujú v televíznych seriáloch, priťahuje to divákov?
Nesúhlasím s týmto názorom, hoci sama sa dopúšťam vystupovania v jednom zo seriálov. Začala som tam pracovať s veľkým nadšením, tešila som sa, že na Slovensku konečne vzniká televízna tvorba, ale moja poctivosť a entuziazmus sú čoraz viac vystavované skúškam.
Veľmi zazlievam všetkým vedeniam STV, že z pôvodnej tvorby rezignovali. Keď mi hovoria diváci po Slovensku, že nás pozerajú, odpovedám, že toto je len taký kúsok torty po dobrom jedle. My herci by sme však chceli dať ľudom to dobré jedlo.
Vy ste dali prednosť neistote novo vznikajúceho súboru Astorky pred angažmánom v SND, ktorý sa bežne vníma ako vrchol kariéry.
Byť členom SND znamená mať obrovskú pokoru, to musí byť rehoľa. Obávam sa, že niektorí herci sú len manekýnmi a že im to stačí. Zažila som tam už aj klaku v hľadisku. Nič proti popularite, ale ja by som sa lacného potlesku zľakla. Ja musím mať pocit, že si úspech zaslúžim.
Aká je atmosféra v divadle Astorka-Korzo´90, kde pôsobíte?
My sa máme radi, radi sa stále rozprávame, ale málo o práci Možno Astorka prežíva obdobie individualizmu. Mňa teší, keď sa objaví inscenácia, kde cítiť súzvuk duší a názorov. Ale už neočakávam, že to bude zakaždým.
Akú filozofiu by malo mať divadlo ako Astorka?
My by sme mali byť štýloví a profiloví. Je absurdné, že v hlavnom meste máme len zopár divadiel, ako sa potom môžu odlišovať? Nová scéna je v kríze už roky, hudobné divadlo z nej dávno zmizlo, čo považujem za hriech. Skrat je vynikajúci, ale veľmi ma mrzí, že skončila Stoka môjho spolužiaka Blaha Uhlára. Som zúrivá pre Stoku na predstaviteľov mesta, bolo špecifické divadlo a malo svojich divákov, nechali ho zbúrať a nakoniec na tom mieste nie je nič postavené.
Mávate niekedy katastrofické pocity, že lepšie už bolo?
Bola by som hlúpo nostalgická, veď sme zažili hrozné veci. Už vzhľadom na ďalšie generácie, medzi ktorými sú aj moje deti, to nemôžem takto povedať. Pozorujem síce, že sa svet rúti do katastrofy, ale súčasne vidíme aj pár ľudí, ktorí vytvárajú protiprúd.
Vďaka bohu za to, že sú. Ak svet niekto zachráni, sú to práve oni. Ja som optimistka bez príčiny. Treba sa na veci dívať ako archeológ, ktorý rozmýšľa v tisícročiach. Dnes prežívame bulvárny až vulgárny kapitalizmus, táto doba sa musí prežiť.
