JURAJ NVOTA sa narodil 1. marca 1954 v Bratislave. Divadelný a filmový režisér, scenárista, herec. Hral vo filmoch Modré z neba (1997), Všetko, čo mám rád (1992), Ja milujem, ty miluješ (1989), Tichá radosť (1985) a Ružové sny (1976). Režíroval dokument Maliar z Montany (1999) a televízne filmy Priateľstvá padajúceho lístia a Ženské oddelenie. V bratislavskom divadle Astorka sa hrajú inscenácie, ktoré režíroval: Matka, Armagedon na Grbe, Macocha, Historky z viedenského lesa, Cintorín slonov, Večierok; v SND Liliom a v Radošinskom naivnom divadle napríklad Súpis dravcov, Návod na použitie či Konečná stanica.
Film scenáristky Scarlett Čanakyovej Kruté radosti rozpráva o mužovi v strednom veku, Čechovi, ktorý sa pred svojou pochybnou minulosťou ukryje v malom zapadnutom východoslovenskom mestečku. Je rok 1932 a jeho pokojný život váženého notára naruší príchod nemanželskej dcéry. Je len otázkou času, kedy sa jeho dcéra dostane do pozornosti obyvateľov mestečka, do pozornosti jeho mileniek a kamarátov. V hlavných úlohách sa predstavia Ondřej Vetchý, Szidi Tobias, Anka Šišková, Ady Hajdu, Július Satinský, Milan Mikulčík, Tatiana Pauhofová. Pod film sa podpisujú aj dvaja českí špičkoví filmári – kameraman Jana Malíř a svěrákovský strihač Alois Fišárek. Štáb Krutých radostí nakrúcal od októbra 2001v Modre, Banskej Štiavnici, Plaveckom Štvrtku a v Bratislave.
FOTO SME – PAVOL MAJER
Je začiatok prázdnin, keď sú večery horúce ešte z plnej sily. Stmieva sa neskoro, herecká a režisérska Bratislava je v žeravých Karlových Varoch, kde sa práve zišiel veľký svet filmu. Len JURAJ NVOTA, divadelný a televízny režisér, ktorý sa v týchto mesiacoch stal režisérom filmu, v žeravej Bratislave bez hercov a režisérov dáva rozhovor SME. V Apponyiho nádvorí uprostred Starého Mesta, na príjemnej periférii, kým veľký svet hučí inde. Ale nie priďaleko.
Juraj Nvota hral pred dvadsiatimi rokmi zaľúbeného poštárika v Hanákových Ružových snoch a mladučkého ošetrovateľa bez budúcnosti v Tichej radosti. Bol jediným romantickým mužom svojho druhu: ticho a radostne skackal zaprášenou pustatinou reálneho socializmu. Nepriestrelne nevinný, čistý a tým nezraniteľný. Ale aj sám. Cool, hovorí sa tomu dnes.
O dvadsať rokov sa jeho prvý film bude volať Kruté radosti. Na Devíne pri Dunaji sa konal posledný deň nakrúcania. Miesto príbehu, tak ako to býva aj v Nvotových divadelných réžiách, je neurčité, slovenské, možno stredoeurópske, bez výraznejších znakov. Ani dedina, ani mesto. Rovnako neurčitý je aj čas: niekedy dávno, ale nie príliš, ani kedysi, ani dnes, niekedy medzi dvoma vojnami. V čase, ktorý ničím zvláštnym na seba neupozorňuje a ničím neruší. Ako Juraj Nvota hovorí, zaujímajú ho hry vzťahov, výlučne a odjakživa – a všetko ostatné je viac alebo menej nepodstatné.
Aký je prvý pohľad v Krutých radostiach?
„Symbolický? Na pokojnú hladinu, ktorá pôsobí ako zrkadlo, dopadne palica a vytvorí kruhy. Po chvíli niet po nich ani stopy.“
Čo to znamená – Krutá radosť?
„To je niečia radosť, ktorá niekomu ubližuje. Z radosti nevedomá krutosť, z krutosti smutná radosť, z krutej radosti zodpovednosť. Priznávam, že mne sa tento názov veľmi nepáči, ale sám som nedokázal vymyslieť lepší. Teda, zbytočne si tu robím alibi.“
Všetky vaše divadelné inscenácie, ale aj filmové príbehy sú o vzťahoch. Prečo vás tak lákajú?
„Teraz si myslím, že život je o láske.“
Ale vzťahy sú všetko, nielen láska, nie?
„Áno. Lenže všetky vzťahy sú vzťahy lásky – milenecké, bratské, detské, susedské, kamarátske, očné, dotykové, slovné, trápne, súcitné, zraňujúce, hlúpe, jednorazové, navždy, plytké, politicky zištné, esemeskové, cez vôňu, smejavé, jednoznačne utrápené, šteklivé a vždy erotické. Veď, čo vám budem vyprážať, ako hovorí dcéra.“
Príbehy, ktoré režírujete, sa väčšinou odohrávajú v minulosti. Boli vtedy vzťahy iné?
„Nie, boli presne také isté.“
Ale prečo práve tridsiate roky?
„U nás medzi vojnami neurčovali konanie ľudí veľké udalosti a politici. A teda nebol veľký rozdiel medzi veľkými udalosťami a príbehmi prostých ľudí.“
V súčasnosti sú tie príbehy nezaujímavejšie?
„Život je plný príbehov. Nejeden z nás má podchvíľou pocit, že žije ako vo filme. Akurát chýbajú pohotoví paparazzovia a scenáristi s chuťou vyvolať úsmev a zároveň zimomriavky. Vážim si každý pokus.“
Aký?
„Úprimne prajem pevné nervy Vladovi Adáskovi a Eve Borušovičovej. Na ďalší súčasný slovenský film v poslednom období si ani nespomínam.“
Chýbajú na Slovensku dobré súčasné scenáre?
„Hej. Ak sa vôbec nakrúca, sú to odloženejšie veci a tie sa prerábajú za pochodu. Nie je si z čoho vyberať.“
A v Čechách sa neprerábajú?
„V Čechách je pretlak dobrých scenárov. Pelíšky čakali päť rokov, kým sa dostali na rad. Ale verím, že aj na Slovensku sa zjavia skvelé príbehy mladých scenáristov. Každý rok ich vychádza niekoľko z Vysokej školy múzických umení. A ich mladá optika by mala byť pre divákov fascinujúca. Ale nestačí byť iba mladý.“
Často vravíme, že na dobré scenáre nie sú peniaze. Sú?
„Nemožno začínať od peňazí. Nie sú peniaze, tak nebudú ani príbehy? Mám často pocit, že nie je potreba, vôľa vypovedať, a čo je najhoršie – ani potreba počuť a vidieť. Ale talent sa vraj nedá ušliapať.“
Nemáme ani na to, aby sme, povedzme tak ako v dánskej Dogme, dobre rozprávali jednoduché príbehy?
„Neviem, či sú jednoduché. Dáni ich rozprávajú tak hlboko a pravdivo, že pôsobia jednoducho. Klobúk dolu. Aspoň sa máme kde učiť. Veď učiť sa nie je hanba. A potom, v Československu sa to tiež už raz vedelo.“
Čím je pre vás minulosť?
„Kriesenie minulosti je pre mňa vzrušujúcim dobrodružstvom, pri ktorom sa mi vynoria prekvapujúce súvislosti s prítomnosťou. Ako keď si priateľka pri prezeraní starých fotografií všimne, že váš syn sa podobá na starého otca z otcovej strany a vy zrazu úplne jasne zbadáte podobu. Nezainteresovaný pohľad môže priniesť prekvapujúce súvislosti.“
Ale prečo je tej minulosti v našich filmoch toľko?
„Asi nevieme hovoriť o tých najintímnejších súčasných problémoch života. Nemáme schopnosť hovoriť úprimne, radšej hľadáme metafory, paralely.“
Mali by ste tú odvahu hovoriť jasne a otvorene?
„Túžim po tom a snažím sa. Je to radosť, keď sa človek otvorí a povie si a počuje všetko. Ako divák to obdivujem, ale ako tvorca to stále nedokážem.“
Čo si predstavujete pod dobrým príbehom?
„Živé podobenstvo.“
Prosím? Čo si teda predstavujete pod dobrým filmom?
„Rád pozorujem ľudí, čítam z ich tvárí náladu, hádam ich vzťahy, profesiu, vek. Rád hľadám príčiny rozpakov, trémy, úsmevov, vrások, ale bojím sa vyplašiť otázkami a ešte viac sa bojím, že zmizne tajomstvo a ja stratím možnosť domýšľať. Mám rád filmy, kde mi ponechajú možnosť domýšľať, hádať, tušiť. Mám rád filmy s tajomstvom, ktoré si prežívame každý po svojom.“
Také filmy sa vám páčia?
„Také, v ktorých hrdina prekoná nejakú prekážku buď v sebe, alebo pred sebou. Nie je to jednoduché, ale on to dokáže. Neprekážajú mi ani filmy s dobrým koncom a takisto sa učím prijať prehru. Asi som športový typ diváka.“
Športový?
„Áno, rád fanúšikujem. Mám rád, keď filmoví hrdinovia dokážu veci vyriešiť, keď sú odhodlaní niečo darovať druhým.“
Chcú ľudia počúvať o láske?
„Určite. Veď o tom je náš život.“
Ste aj športový človek?
„Hej. Rád plávam, hrám basketbal. Mám rád tvorivú hru, kolektív. Nahrávanie si. Jediné, čomu nerozumiem, je fitnesko. To by som radšej išiel kosiť trávu alebo zarábať na stavbe. Mám chalupu, ktorú som kúpil ako gymnazista s desiatimi ďalšími kamarátmi. Chodíme tam dodnes. Je to niečo ako naše fitnesko, aj na dušu.“
Čo by sa muselo stať, aby ste sa ešte objavili vo filme ako herec?
„Musel by som dostať ponuku. Všetky moje účinkovania boli krásnym darom. Považujem to za šťastie. Možno sa už naplnilo.“
Aké to je byť zrazu filmovým režisérom?
„Keď som mal už to spomínané šťastie a hral som u Dušana Hanáka a Martina Šulíka ako herec, všímal som si, aj to, čo sa deje za kamerou, o čom sa bavia a hádajú kameraman, režisér, architekt a skript. Dosť veľa som toho režíroval v Slovenskej televízii. Ale najmä rád vysedávam s tými, čo vedia písať. Asi tak nejako sa stane, že nadobudnete odhodlanie, odvahu a trúfalosť chopiť sa réžie.“
V čom je pre vás film iný ako divadlo?
„Film je pre mňa okúzľujúcim vzplanutím. Je to ako epidémia, ktorá vás ovládne. Aj keď oddychujete, filmujete a prichádzate na chyby, ktoré sa už často nedajú opraviť. Pripomína mi to vysokohorskú expedíciu, ktorá sa po skončení posledného filmovacieho dňa navždy rozpúšťa. Robí sa relatívne krátko, ale má šancu zostať navždy. Predstavenie síce môže žiť roky, ale vždy musí nezvratne umrieť. A potom, divadlo je môj život každodenný.“
Láka vás nesmrteľnosť filmu?
„Láka má práca s hercami. A je jedno, či na javisku, alebo pred kamerou. Nevymyslel som si tento film, zdedil som ho. Oslovili ma a ja som sa potešil.“
Máte rád spoločenstvo hercov?
„Veľmi. Mám rád zrod kontaktu, úsmev, ktorý niekto zachytí. Facku, ktorá sa dá aj vrátiť, aj nevrátiť, podanie ruky, prvé koktania, zapálené hádky, keď ide o niečo úplne iné, ale aj múdre mlčania. Situáciu, keď vzniká dialóg, keď ožíva príbeh a aj keď každý z nás daruje vlastnú intímnu skúsenosť. To ma baví. Dozviem sa množstvo príbehov. Sú to poviedky naživo – autorské čítania.“
Divadlo Astorka je kritikmi považované za najlepšie na Slovensku. Myslíte si to aj vy?
„Nie.“
Prečo nie?
„Divadelné preteky neexistujú, lebo nemajú pravidlá. Som rád, že na Slovensku po roku 1989 prestali byť divadlá jedno ako druhé. V dramaturgickom pláne musela byť jedna ruská hra, potom sovietska, endeerácka – preto sa divadlá podobali.“
Už je to inak?
„Súbor dnes oveľa viac rozhoduje o poetike divadla. Nedávno v Astorke hosťovali duchnovičovci a bolo vidieť, že je vlastne vecou súboru, čo sa hrá. To, čo vidíme na javisku, je vecou energie a toho, koľko duší chce vypovedať. Astorka mala pred pár rokmi silný ťah. Skvelí herci, čo mali chuť robiť. Teraz nás asi čaká doplnenie mladými posilami.“
Aké to je v nových priestoroch?
„Ako v novom byte. Farári hovoria, že starý kostol má svoju atmosféru, lebo je zamodlený. A divadlá by mali byť zašmudlané.“
Kostol je zamodlený modlitbami. Čím by malo byť zašmudlané divadlo?
„Vášňami, túžbami, príbehmi. Osudmi.“
Čo najvášnivejšie ste zažili?
„Ako každý. Lásku, hádku, zradu. Priateľstvo a aj vášeň z práce. Strach z nebezpečných vášní – agresivity, z pomsty. Učím sa k srdcu priložiť kúsok rozumu a k rozumu kúsok srdca.“
Čo tým myslíte?
„Že vášeň je čosi, za čo sme zodpovední.“
Máte z vášní strach?
„Áno aj nie. Vášeň je zvláštna alchýmia. Martin Porubjak mi rozprával o filme, v ktorom žiaci milovali svojho učiteľa, lebo im všetko dovolil. Raz ho na školskom výlete pri hre v bazéne od radosti utopili. Aj Steinbeckov Lenny miloval myši až tak, že ich od lásky vždy zahrdúsil.
Aký je posledný pohľad filmu?
„Zas palica, ako čľupne do stíchnutého jazera. Vytvoria sa kruhy a tie kruhy v sebe majú večné mystérium lásky a samoty. Všetko, čo povieme a urobíme, sa šíri na všetky strany.“
