Tvrdí o sebe, že nie je ambiciózna. Napriek tomu má vo svojich dvadsiatich siedmich rokoch za sebou dvanásť filmov, veľké divadelné postavy i ocenenie DOSKY. Najnovšie môžete vidieť TÁŇU PAUHOFOVÚ na Bratislavskom hrade v Richardovi III. V čase nášho rozhovoru vrcholili prípravy a boli dva týždne do premiéry.
V najnovšom predstavení na bratislavských Letných shakespearovských slávnostiach Richard III. hráte Lady Ann. Čo je to za úlohu?
Tak, ako ju napísal Shakespeare alebo ako ju vidíme my?
Ako chcete.
Vždy, keď mám hovoriť o postave, ktorú hrám, cítim sa nesvoja. Za mňa má hovoriť moja práca a keď mám o tom rozprávať, dovysvetľovať, je to pre mňa znamenie, že sa mi niečo nepodarilo.
Ale teraz máte ešte dva týždne do premiéry.
To je ten lepší prípad. (Smiech.) Ale stále je to v procese tvorby a zajtra môže byť niečo iné ako dnes. Zatiaľ tú postavu nechcem pomenúvať, ešte stále sa s tou hrou hráme a objavujeme. Možno by ani nebolo dobré ovplyvňovať divákov, pretože by som im mohla podsunúť svoj pohľad, ktorý sa s tým ich nemusí zhodovať.
Richard III. je brutálna hra, plná mužov, kde sa objaví vaša postava, ktorej zabili muža a svokra a ktorá sa neskôr vydá za ich vraha.
Áno. Ann kráča za truhlou mŕtveho svokra, plná smútku, nevraživosti, nenávisti, hnevu – to je na interpretácii – a stretne pôvodcu svojich nešťastí. O pár strán ďalej dá nepriamo súhlas na sobáš a ide k nemu domov. Pre mňa je to štúdia motivácií a rozhodnutí, veľkých hier, ktoré na seba ľudia hrajú, a ich dôsledkov. Richard III. je jedna z mojich najobľúbenejších Shakespearových hier.
Prečo?
Snažím sa pochopiť všetko ľudské a ľudské je často aj veľmi zlé. Nechcem to ospravedlňovať, ale pochopiť. Táto hra je veľmi súčasná, je to úžasná štúdia ľudskej povahy a okrem spôsobu reči a kostýmov sa toho veľa nezmenilo. Postavy sa tam dostávajú do hraničných situácií, kde vidno, čoho všetkého je človek schopný a kam až môže na svojej ceste zájsť, čo všetko je schopný spraviť v túžbe po moci a čo je ochotný spraviť v pude sebazáchovy. Fascinujúce, že aj približne 420 rokov po napísaní sme v mnohých otázkach svedomia a ambícií stále rovnakí. Diváci sa však nemusia obávať žiadnej mrchavej ťažoby – ako to už býva – aj v náročných situáciách sa dá zmenou uhla nájsť humor.
Záber z filmu Muzika (2007, Juraj Nvota), v ktorom si Táňa Pauhofová
zahrala postavu nespokojnej manželky Marfy. Zľava: Marek Geišberg,
Marián Geišberg, Táňa Pauhofová, Ľuboš Kostelný a Jana Oľhová. Film
sa odohráva v sedemdesiatych rokoch počas komunizmu a tvorcovia tomu
prispôsobili nielen výber kostýmov, ale i rekvizít
Čiže, aká je vaša postava?
To závisí od interpretácie. Príďte sa pozrieť.
Kde to tentoraz bude?
Shakespearovské slávnosti sa opäť vracajú na nádvorie Hradu.
V akom ste štádiu?
Ešte stále nás to baví.
No, dobre...
Vy poviete, že dobre, ale viete, aké je to vzácne?
Fakt?
Vážne. Niekedy to herca nemusí baviť od samého začiatku a celé skúšobné obdobie strávi motivovaním seba samého, aby vydržal. Hlavne z pozície zamestnanca si často hru nevyberiete. Nie je úplnou samozrejmosťou, že to človeka baví. Často je na začiatku nadšený a postupne zistí, že to nefunguje. Divadlo nie je rovnica, ktorá sa dá dopredu napísať a vypočítať. Zakaždým je to jedinečný proces. V divadle sa stretne partička ľudí, ktorí zo seba môžu dať to najlepšie, ale otvárajú sa tam aj Pandorine skrinky. Vždy sa veľmi teším, keď skúšam niečo, o čom môžem povedať, že ma to baví. Vtedy je to pre mňa sviatok.
Predstavenia budú vonku. Nakoľko je to iné?
Tam je všetko iné. Skúšame v uzavretom priestore, ktorý má napríklad úplne inú akustiku. Priestor do veľkej miery určuje aj spôsob hrania a používanie hereckých prostriedkov. Keď je naraz človek vonku, musí sa prispôsobiť. Nie je to len akustika, ale aj iné faktory, ktoré pôsobia aj na hercov, aj na divákov – vietor, počasie... Kamenné divadlo je koncentrované, divák je tam oslobodený od všetkého ostatného. Trochu iné to je, keď už zapadne slnko a tma predstavenie zintímni. Ale je to veľa faktorov, ktoré sú iné. My teraz vlastne staviame cestu k niečomu, čo si môžeme overiť alebo dotvoriť až na Hrade. Darmo môžeme hrať ako o život, keď budú vo štvrtom rade kričať, že nepočujú.
Je to aj fyzicky náročnejšie?
Určite, musí to byť „našľapanejšie“, aby to zaujímalo aj niekoho za tretím radom. Je to náročnejšie a ja sa to stále ešte len učím. Hučať partnerovi do ucha intímne veci tak, aby som sa zo seba nepovracala, aby to partner dokázal prijať a aby tomu verili aj diváci, je veľmi náročná vec. Malé priestory alebo optika kamery dokážu diváka priblížiť, hercovi to jemne uľahčiť. Naplniť a zaujať vo veľkých, otvorených priestoroch je niečo úplne iné. Nenudím vás už?
Ešte nie. Koľko to budete hrať?
Dva týždne.
Potom sa hra presúva do Prahy?
To až budúce leto.
Čiže to nebude až také náročné ako Sen noci svätojánskej, ktorý ste hrali celé leto.
To bolo ťažké. Bolo to pekné, ale povedala som si, že do takého niečoho už nikdy nepôjdem. Pre mňa je vlastne malé vnútorné prekvapenie, že som to vzala teraz. Ale prišli do toho nejaké veci, vďaka ktorým som sa rozhodla. Zavážilo aj to, že sa to bude hrať kratšie, lebo začať novú sezónu v divadle unavený, nie je bohviečo.
Vo filme Vladimíra Fischera Polčas rozpadu (2007)
tvorila herečka mileneckú dvojicu s Jánom Kronerom
Aké to boli veci?
Oslovil ma fakt, že je to Richard III., ale dôležitý bol najmä režisér. Marián Pecko je človek, o ktorom som veľa počula. Možnú spoluprácu mi jemne naznačil ešte pred pár rokmi. Podľa toho, čo som počula, som vedela, že by som to mala skúsiť. S takým typom režiséra sa nestretávam často.
V čom sa môžu režiséri líšiť?
Vo všetkom. V čom sa líšia novinári? Keď si zoberiem desať žurnalistov a každému dám tú istú úlohu, aby napísal článok na tú istú tému, každý to napíše inak.
Vy máte text daný.
Jediné, čo je dané, je divadelná hra, ale aj tá je variabilná. Dá sa v nej škrtať, dá sa rôzne interpretovať. Zvyšok je na osobnosti režiséra, prečo si hru vybral, aký má názor, nakoľko vás berie ako partnera. Buď má víziu, ktorú chce naplniť spolu s vami a je ochotný dať sa inšpirovať, alebo má predstavu, do ktorej vás chce napasovať - vtedy vás bude posúvať len ako figúrku. Alebo nemá žiadnu víziu, čaká, čo spravíte vy, a potom to už nejako zlepí. Každý je iný. Vďakabohu.
Poďme do kamenného divadla. V SND ako keby boli v posledných rokoch len turbulencie. Ako to vidíte?
Keď je v divadle zaujímavejšie to, čo sa deje mimo javiska ako na javisku, je to smutné. Smutné je, keď sa zabúda na to, prečo divadlo vlastne existuje, prečo sú tam herci, prečo doň chodia ľudia... Nemôžem hodnotiť turbulencie vo vedení. Mám na to príliš málo informácií, a preto som veľmi opatrná v tom, aby som hovorila, kto má pravdu a kto nie. Skôr sa snažím, aby som si nedala vziať chuť do práce. Ja som na javisku alebo v šatni, nie v kanceláriách ani na ministerstve.
V čom je problém SND?
Problém je, že všetky problémy, ktoré sa riešia na verejnosti, sa netýkajú ani súboru, ani divákov, ani predstavení. Sú to veci, ktoré sa dejú mimo javiska a hľadiska. Neviem, nakoľko je to politika, nakoľko mocenské ambície, osobné antipatie. Nemám sa ako dostať k relevantným informáciám a keby som sa k nim aj dostala, je málo pravdepodobné, že by som s nimi ako interpret mohla niečo urobiť. Môžem len dúfať, že tí, ktorí to vedú, pochopia, na čo divadlo je. Bolo by dobré, keby si na to čím skôr spomenuli, aby sa mohli riešiť problémy ako kvalita divadla a predstavení. Ja som sem nastúpila pre divadlo, a nie pre nejaké intrigy a mocenské ambície tých hore.
Kedy ste nastúpili?
Hosťovala som od prvého ročníka, ale nastálo som tu štvrtú či piatu sezónu.
Manon Lescaut, Margarétka, Lujza. Je chybná predstava, keď vás mám zaradenú ako tú, čo hrá len mladé, naivné a zvedené?
Ja ten pocit, našťastie, nemám. Mladé naivné a zvedené hrám preto, že som ešte stále a možno už veľmi dlho najmladšou členkou súboru. Takže výber mladých romantických hrdiniek padá zatiaľ mojím smerom. Stále ma to však baví, nie sú vždy rovnaké. Dostala som aj úplne iné postavy, len vy ste ich asi nevideli.
Partnerom Táne Pauhofovej je herec a kolega zo
Slovenského národného divadla Tomáš Maštalír
Je vidno, keď sa hercovi stane práca rutinou?
Keď toho herca alebo herečku veľmi dobre poznáte, prípadne poznáte, ako hrá, tak to vidieť. Aj v tvorivých zamestnaniach môže dôjsť k rutine pri nedostatku radosti. Ale prvoradé je vytvoriť ilúziu v divákovi a partnerovi na javisku. Darmo si budem hovoriť, že tomu verím, vnútorne krvácam, keď tomu nikto neuverí a divákovi to bude ľahostajné.
Kedy vo vás skrsol nápad, že by ste mohli byť herečkou?
Neviem. Bola som v detskej rozhlasovej družine a už ani neviem prečo. Teda viem prečo – chcela som robiť všetko a byť všade. Od chemických a matematických olympiád cez maľovanie a karate až po recitačné súťaže. Išla som aj na spevácku súťaž, čo bolo úplne absurdné. Neznamená to, že som v tom všetkom bola dobrá, skôr som mala potrebu stále sa do niečoho zapájať.
Ale základ bol v rozhlase?
Tam sa to začalo. Uvidela som inzerát v novinách a spýtala som sa mamy, či ma tam zoberie. Odtiaľ draftovali decká do dabingu, televízie. Ale bolo to bez ambícií, že sa to stane mojím povolaním. Dokonca, keď mi v predpubertálnom období niekto povedal, že budem herečkou, považovala som to za urážku.
Ale nakoniec predsa len prišla VŠMU.
Áno, spontánne. O tom, že som si tam dala prihlášku, nevedeli ani naši. Nikdy som ani nesnívala, že budem herečkou. Vždy ma to bavilo, ale brala som to ako zábavu popri niečom inom.
Tie vaše všemožné záujmy – to bola vaša iniciatíva či iniciatíva vašich rodičov?
Moja. Ale rodičia zo mňa vychovávali človeka perfekcionistu. To bola dvojsečná zbraň. Odmalička som musela vykazovať nejakú činnosť. Neexistovalo, že by som len sedela a nerobila nič. Preto som bola sama motivovaná niečo robiť.
Objavili ste sa vo viacerých slovenských i českých filmoch. Ktorý z nich si najviac vážite?
Kruté radosti – to bol môj prvý celovečerný film. Mala som osemnásť, bola som dva týždne na škole. Bola to veľká zodpovednosť a som vďačná, že som mohla robiť s ľuďmi, ktorých dnes považujem za priateľov. Mala som pocit, že iní ľudia takúto prácu dostávajú za odmenu a ja som to dostala na štartovacej čiare. Film je jednorazová záležitosť.
Prvým filmom Táne Pauhofovej boli Kruté radosti. Na snímke
z roku 2002 s producentom Marianom Urbanom a režisérom
Jurajom Nvotom počas premiéry v Karlových Varoch
Aký je rozdiel medzi filmovou a divadelnou prácou?
Myslím, že divadlo je náročnejšie. Divadlo je živý organizmus. Je to partia ľudí, ktorí si síce vybrali rovnaký cieľ, ale dobrovoľne si už nevyberajú ani kolegov, ani režisérov, ani nič iné. Oveľa skôr tu môže dôjsť k nejakým ponorkám, konfliktom. Tým, že spolu trávime veľa času, môžu sa do práce prenášať aj osobné veci. Ak vás kolegovia dokážu pozitívne prekvapiť, baví vás to, tolerujete sa, chcete spolu robiť – to je šťastie. Z tohto pohľadu je to vo filme, kde sa s mnohými ľuďmi uvidíte len v ohraničenom čase, ľahšie.
Prečo nehráte v seriáloch?
Nie všade ma oslovili. Nechcem, aby to vyzeralo, že si tu tak chodím a odmietam. Ale som šťastná, že tu seriály sú a diváci ich pozerajú. Herci, ale aj ostatné profesie majú konečne možnosť pracovať. Aj vďaka tomu, že existuje televízna tvorba, sa remeslo udržiava. Na druhej strane, kráčam inou cestou. Našťastie, nie som zaťažená hypotékami a môžem si dovoliť robiť to, čo chcem, čo ma baví. Nehrám v seriáloch, ale ak príde niečo, čo ma pozitívnym spôsobom vyprovokuje, tak do toho pôjdem. Veď som začínala v jedenásťdielnom seriáli Škriatok, tak čo?
V roku 2007 ste boli vyhlásená za Shooting Star. Čo to je?
Vybrali z každej krajiny jedného herca, odšupovali nás do Berlína na festival a tam sa s nami hrali tri dni na celebrity. Potom som vystúpila z lietadla vo Schwechate a ani pes po mne neštekol. (Smiech.) Bola to milá skúsenosť.
Malo to nejaký význam?
Malo. Tri dni sme sa stretávali s agentmi, režisérmi. Možno, keby som mala inú povahu a možno, keby boli niektoré veci inak, by som bola schopná využiť príležitosti, ktoré som dostala.
Aké?
Prišlo mi zopár ponúk, napríklad: potrebujem vás v Estónsku, o dva mesiace natáčame. Lenže ja som sa už sľúbila, že budem točiť jedno a skúšať druhé... Možno, keby som v sebe mala nejakú dravosť, tresnem tu na Slovensku dverami a idem. Ale prišlo mi to nefér.
Nemáte ambíciu preraziť niekde inde?
Ja nemám veľké ambície.
Vážne?
Moja ambícia je dobre pracovať a objavovať. Nepotrebujem dobíjať iné krajiny. Nebránim sa možnostiam, keby som dostala nejakú ponuku a situácia by bola priaznivá... Ale nerobím pre to nič, nemám nejaký vnútorný motor, prečo by som teraz išla urobiť dieru do sveta. Mne sa páči aj tu.
Táňa Pauhofová (1983)
Narodila sa v Bratislave. Už od detstva pracovala v rozhlase, neskôr sa dostala k dabingu. Po gymnáziu sa rozhodla pre herectvo a vyštudovala VŠMU v Bratislave. Ako desaťročná účinkovala v televíznom seriáli Škriatok, kde si získala u divákov titul detskej hviezdy. V prvom ročníku VŠMU si zahrala vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti (2002), za ktorý získala ocenenie Igric. O rok neskôr stvárnila hlavnú postavu v rozprávke Čert ví proč. Známe sú aj filmy Kousek nebe, Muzika či Polčas rozpadu. Členkou Činohry SND je od roku 2007. Stvárnila tu napríklad Irinu v Čechovovej hre Tri sestry, Maryšu v rovnomennej hre bratov Mrštíkovcov či Margarétu v Goetheho Faustovi. Za hlavnú postavu v hre Manon Lescaut získala divadelné ocenenie DOSKY 2006. V roku 2007 dostala pozvanie na filmový festival Berlinare, kde získala ocenenie Shooting Star. Žije v Bratislave.
